Pamätáš si všetky verše, ktoré pre teba napísal manžel, básnik Ľubomír za ten čas, čo sa poznáte? Si s tými veršami spokojná?
Dúfam, že si pamätám všetky, ktoré napísal, počnúc 20. marcom 1960, keď sme sa stretli. Som spokojná. Z prvých básní, ktoré mi venoval, bola báseň Čln na stanici. Odcitujem z nej posledné dva verše: "…pretože som ťa stretol 20. marca, a ako vraví pieseň, o deň bol prvý jarný deň a o pol roka jeseň…“
Keď si prišla na vysokú školu, mala si už pred svadbou, čo sme ti všetky dievčatá závideli. Inšpirovala si spolužiačky aj rodením detí počas štúdia, ale päť detí ako ty nemala žiadna. Ako si stíhala byť viacnásobnou mamou a zároveň múzou, nehovoriac už o tom, že aj ty píšeš?
Stihla som, čo som stihla. Vďaka tomu vznikla aj táto manželova báseň: „S tým bradatým čo ide, to je Feldeková!“ To počúvam na každom rohu zas a znova. Nevolaj si ju ešte, Bože, do neba, lebo Ťa anjeli viac menom neoslovia!
Áno, spočiatku bol populárny iba básnik Feldek a potom aj ty, jeho manželka. Táto báseň vznikla už ale v neskorších rokoch, keď sa o teba aj bál. Vráťme sa však ešte do mladosti – ty, ako múza, si inšpirovala nielen jeho, ale tiež iných umelcov. Kreslil ťa napríklad Albín Brunovský či Juraj Jakubisko. Ako to bolo?
Nech na to odpovedia priložené obrázky. Takto ma do knihy nakreslil Albín Brunovský a na vinetky fliaš so šampanským Juraj Jakubisko. Raz mi Albín Brunovský navrhol, že mi niečo pekné vytetuje. Ponuku som neprijala a dnes to ľutujem.
Foto: archív Oľgy Feldekovej
Mali ste dom otvorených dverí – u vás sa stretávali umelci, ale aj zaujímaví ľudia z iných oblastí. Neraz sa tam kuli aj pikle, v tom dobrom zmysle slova, vďaka ktorým sa podarilo všeličo, čo sa vtedajšiemu režimu nepozdávalo. Zapájala si sa aj ty?
Na takzvaných pikloch som sa nezúčastňovala. Bola to mužská záležitosť. Ja som varila kávu a dolievala víno.
Cítiš sa dobre vo svojej generácii? Čo ju spája? Aký humor mala táto generácia?
Cítila som sa vo svojej generácii dobre, o čom svedčí aj tento rozhovor: Robíme ho ako dve celoživotné kamarátky, ktoré sa stretli už ako poslucháčky žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Rozumeli sme si, smiali sme sa na tom istom. Často manželovi hovorím, že na rozdiel od jeho skúsenosti, ak som sa v mladosti s niekým skamarátila, až do dnešného dňa ma nikto nezradil.
Často sa hlásiš k rodnej Orave. V čom si zostala Oravkou a ako si si kedysi zvykla žiť v Bratislave?
Nuž áno. Som – ako sa vraví na Orave – Oravka. Na Bratislavu som si nemusela zvykať. Žil tu môj otec, je to môj druhý domov.
Nie ste veľkí cestovatelia. Vraj si radšej čítate v posteli – čo práve? A aká je tvoja obľúbená kniha a film?
Vajce a ja od Betty MacDonaldovej. A mnohé ďalšie. Momentálne mám pri posteli knihy Umberta Eca Pražský cintorín a Meno ruže. Určite mám zvláštny vzťah aj k manželovej zbierke básní Poznámky na epos, ktorá bola v roku 1979 pozastavená z mravnostných dôvodov. Najmä kvôli veršu: "Sedemtisíc ráz sme sa milovali”. Pozastavená bola pol roka – kým to na ÚV KSS prerátali.
Čítajte viac V 78 rokoch je z Oľgy Feldekovej debutantka
S Ľubomírom Feldekom ste sa stretli v Nižnej na Orave, kde pracoval ako redaktor závodného časopisu. Čím si ťa vtedy získal manžel a vďaka čomu vaša láska vydržala dodnes?
Bola som nadšená, že som sa mu páčila a že ma chcel. Obdivovala som jeho talent a dobrodružnú povahu. Nič z toho sa dodnes nezmenilo.
Ako sa dá prežiť staroba? V mladosti si bola dosť výtržníčka – raz sme spolu aj „kradli“ auto spoza plota v Petržalke. Už si sa vybúrila?
Auto sme ukradli pre kamarátku. Vzala jej ho neprávom odťahovka. Keby vznikla podobná situácia, budem kradnúť znova. Ešte som nezabudla šoférovať aj cudzie autá.
Vždy si bola obetavá aj v kamarátskych vzťahoch. Máš na to čas a silu aj teraz?
Žiaľbohu, ku kamarátskym vzťahom patrí dnes už aj vyprevádzanie. Aj nedávno som bola vyprevadiť Zdenku Kálayovú. Moju vzácnu kamarátku, vdovu po milom nebohom priateľovi Karolovi Kállayovi, a zakrátko po nej Evu Kompánkovú, vdovu po našom takisto už nebohom kamarátovi Vladovi Kompánkovi. Bol to Rajčan, podobne ako architekt Milučký – spoločne vymýšľali kedysi, ako bude vyzerať krematórium – a kedysi na lúke poniže budovy stál aj Kompánkov drevený stĺp. Neviem, prečo tam dnes už nie je.
Hovorievaš, že veľká rodina je aj veľký strach o ňu. Ako bdieš nad rodinou a koľko vás vlastne už v nej je?
Máme päť detí a jedenásť vnúčat. Neprestávam sa o nich strachovať. Vždy, keď zazvoní telefón, sa zľaknem, či sa dačo nestalo. Podľa hlasu mojich blízkych viem, či niečo taja, alebo je všetko v poriadku.
Zdá sa, že si stále vo výbornej kondícii: venovala si sa v živote aj športu? Ktorý ťa bavil?
Na hornej Orave bol šport číslo jeden lyžovanie. Bola som aj na lyžiarskych pretekoch – a na výsledkovej listine bolo pri mojom mene raz napísané "diskvalifikovaná”. Bola som na to hrdá – až dovtedy, kým som sa nepozrela do slovníka cudzích slov.
A čo šatník? Máš ho stále plný? Aké boli napríklad svadobné šaty? Chystáš nové šatôčky na oslavy osemdesiatky?
Osemdesiatka sa neoslavuje. Ale vydavateľstvo Ikar mi pripravilo oslavu vydaním knihy, ktorá je "ošatená” kresbami Márie Medveckej, mojej obľúbenej oravskej rodáčky. Kmotrom knihy bude maliarkin syn – a náš kamarát aj lekár Peter Belan. Svadobné šaty mi kedysi ušila kamarátka, ktorá nikdy predtým nič neušila. Keď som sa pri svadobnom obede nadýchla, rozpárali sa mi.
Manželstvo ale vydržalo a Oľga Feldeková sa napriek rizikám nikdy nebála nadýchnuť a najradšej svoj dych menila na smiech. Je stálicou našej kultúry.
Oľga Feldeková
Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
Narodila sa 28. marca 1943 v Martine. Vyštudovala novinárstvo na FFUK v Bratislave, je matkou piatich detí a manželkou spisovateľa Ľubomíra Feldeka. Píše knihy i scenáre, je glosátorkou v televízii. Z kníh: Rozprávky pre dievčatko, Sťahovanie na mieste, Dievča a šťastie, Veverica, Tajomstvo Sloveniek atď. Napísala tiež divadelnú hru Sto bábik, ktorá sa hrá v bratislavskom Divadle P. O. Hviezdoslava.
