Zneužívanie zažila v cirkvi aj v rodine Ako následok vážnych detských tráum žilo v mojej hlave viac osobností

Mária Melicherová
Mária Melicherová

Rozhovor o živote s disociatívnou poruchou identity a traumách, ktoré ju spôsobili.

Rozhovor o živote s disociatívnou poruchou identity a traumách, ktoré ju spôsobili.

Mária Melicherová

Mária Melicherová

Ako následok vážnych detských tráum žilo v mojej hlave viac osobností
Ivona Roncová. Foto: súkromný archív I. R.

Ivone Roncovej diagnostikovali disociatívnu poruchu identity (DID) pred siedmimi rokmi. Prvé dva roky po stanovení diagnózy prežila v stave, keď jednotlivé osobnosti „preberali velenie“ nad jej konaním – nadväzovali vzťahy, písali ľuďom z jej mobilu, kupovali rôzne veci.

Popritom zažívala panické ataky, nočné mory a záblesky traumatických spomienok. Ako iní pacienti s touto diagnózou, aj ona mala veľké výpadky pamäti.

V rozhovore Ivona Roncová vysvetľuje, že disociatívnu poruchu identity jej spustili traumy v rodine, ktoré zažila v ranom detstve, otvorene hovorí aj o sexuálnom zneužívaní kňazom, ktorého obeťou údajne bola neskôr. „Cirkevné prostredie pre mňa zrazu bolo niečo, s čím nechcem mať nič spoločné. Problém bol pre mňa aj ísť na svätú omšu. Bol pre mňa základ, aby som každý deň prijala Krista, a zrazu som sa ocitla v stave, keď som nevedela ísť do kostola ani v nedeľu,“ hovorí o živote po tom, ako sa jej vrátili spomienky na traumatické zážitky. Vatikán v jej prípade nariadil mimosúdny trestný proces, ktorý stále prebieha.

Vďaka terapiám, duchovnému sprevádzaniu a skúsenosti bezpodmienečnej lásky sa jej život ustálil, a aj keď sa niektorá osobnosť objaví, má ju dnes pod kontrolou.

Diagnóza DID vám bola diagnostikovaná pred siedmimi rokmi. Aké boli prvé znaky?

Keď som mala trinásť rokov, zomrela mi mama. Dostala rakovinu, ktorá mala nesmierne rýchly spád, od diagnostikovania po jej smrť to neboli ani dva mesiace. Súrodenci ma asi chceli ochrániť, nepovedali mi na rovinu, čo sa deje. Jednoducho som bola za ňou jeden deň na návšteve v nemocnici, na druhý deň mi otec povedal, že mama sa už nevráti. Neverila som mu. Potvrdil mi to aj brat, no až keď mi zavolala sestra, ktorá s nami nebývala, uverila som tomu. Otec sa opil, brat, ktorý bol doma, to sám nevedel spracovať, tak som ostala s týmto šokom úplne sama.

Po tejto traumatickej udalosti sa mi nabaľovali rôzne náročné prežívania, ale vždy som to nejak prekonala. Pred desiatimi rokmi, keď som mala 24 rokov, zomrel aj tatino. Začala som chodiť na terapie. Terapeutke som pri objednávaní hovorila, že mám problémy, ktoré vyzerajú ako úzkosti alebo depresie, mala som sklony k sebapoškodzovaniu aj samovražedné myšlienky.

Keď som však prišla na termín, ktorý sme si dohodli, rozprávala som jej už o úplne inom stave. Viem, že som jej vtedy povedala, že keby ma boli vzali hneď, bola by som jej vedela opísať svoje zlé stavy, ale teraz sa cítim úplne v pohode. Už to bolo trochu zvláštne.

V tom čase som pracovala pre združenie, s ktorým sme organizovali kresťanské semináre, ja som tam tlmočila a zabezpečovala veľa ďalších vecí.

Úplne prvé stavy „prepínania“, ktoré si spätne viem vybaviť, nastali, keď som tlmočila, všetko fungovalo, ale mala som pocit, že som niekde inde a že na to celé iba hľadím z diaľky a neviem sa dostať k sebe. Tento stav sa nazýva depersonalizácia. Začala som spoznávať stavy oddelenia sa od svojho prežívania. Akoby som v tej chvíli nebola bývala úplne prítomná a cítila som sa ako cudzí objekt.

V tom čase som už po štúdiu sociálnej práce žila samostatne mimo mesta, kde som vyrástla. Tam som spoznala jedného kňaza, ktorého meno vo mne niečo vyvolalo, a ja som v tom čase viac začala prežívať disociatívne stavy.

Ako meno tohto kňaza súviselo so zhoršením vašich problémov?

Začali sa mi vynárať traumatické spomienky z detstva, ktoré mi spôsobil kňaz s rovnakým menom, aké mal kňaz, ktorého som práve spoznala. Veľmi som si obľúbila tohto nového kamaráta, ale myslím, že práve jeho meno mi narušilo akúsi tajomnú bariéru medzi tu a teraz a mojou minulosťou.

Začala som mať „flashbacky“, teda záblesky zlých zážitkov, pribúdali úzkosti, panické záchvaty, nočné mory, nočné pomočovanie sa, strácanie sa či zabúdanie. To sa začalo čoraz viac stupňovať. Úzkosti prerastali do depresií a depresie do samovražedných myšlienok.

Pamätáte sa, kedy sa začali prvé prípady „prepínania“ osobností, ktoré vo vás fungovali?

Prvý prípad, ktorý si pamätám, nastal pri rozhovore s mojou veľmi dobrou kamarátkou, ktorá bola vo veku mojej mamy, a tá ma tým celým ľudsky aj duchovne sprevádzala. Zrazu som začala vystupovať ako päťročný chlapec, ktorý sa všetkého bál, aj jej. Bál sa akéhokoľvek, aj letmého dotyku, akejkoľvek blízkosti.

Boli ste si vedomá, že sa tento chlapec objavil?

Nie, viem to len z rozprávania, že som mala detský hlas a že sa niečo vo mne akoby bolo zobudilo. Následne začalo všetko ísť dolu vodou a ja som prestala vedieť normálne fungovať. Zrazu som prestala mať kontrolu nad tým, kedy som kým. Stále som si niečo nepamätala.

Stalo sa mi, že som precitla a nevedela som, prečo sa nachádzam na danom mieste. To prežívanie malého dieťaťa vo mne bolo natoľko silné, že som si ani za svet nevedela spomenúť, aké mám heslo na odomknutie obrazovky telefónu, aby som mohla zavolať jedinej blízkej osobe, ktorú táto malá osoba vo mne poznala, aby mi pomohla. Nemala som kontrolu nad situáciou ako dospelá, aby som si povedala, že sa nič nedeje, som v meste, kde bývam, spýtam sa niekoho na cestu.

Ako sa vyriešila táto konkrétna situácia?

Z toho ustráchaného stavu prevzala kontrolu iná osoba vo mne, ktorá ma doviedla domov, a ani si na tú cestu nepamätám. 

V takýchto stavoch ste asi nedokázali bývať a starať sa o seba sama. Mali ste niekoho, kto by vám bol pomohol? 

Bývala som v blízkosti kamarátky, ktorú spomínam, a zároveň mojou spolubývajúcou bola jej neter, ktorá mi takisto veľmi pomáhala.

Osobnosti vo mne však už zasahovali do môjho fungovania až do takej miery, že som to nebola schopná zvládať. Presťahovala som sa preto naspäť do svojho rodného mesta. Keď sa mi začali veľmi prepínať osobnosti vo mne, pýtala som sa svojej terapeutky, ako sa to dá zastaviť, že sa zo mňa stáva blázon, nemám kontrolu nad svojou mysľou a telom.

Povedala mi, že existuje psychiatrický denný stacionár, že by som doň mohla nastúpiť. Mala som obrovský strach, že tým, že doň nastúpim, stanem sa oficiálne jedným zo psychiatrických pacientov. Ale myslím, že to bolo najlepšie, čo som mohla vtedy urobiť. Zrušila som si živnosť, skončila v práci a nastúpila som do denného stacionára.

V tom čase mi veľmi pomohli aj moji súrodenci, u ktorých som striedavo bývala. Hoci majú svoje rodiny, starali sa aj o mňa. Vozili ma do stacionára aj naspäť, lebo som sama nebola schopná absolvovať ani cestu.

Ako prebiehala terapia v dennom stacionári?

Tým, že tú skupina viedla moja vlastná terapeutka a môj psychiater, bola som pod neustálou kontrolou. Vedeli veľmi dobre identifikovať podľa zmeny pohľadu či hlasu, že už to nie som ja, ale prevzal kontrolu niekto iný.

Dokázali to rozlíšiť?

Hej. Spýtali sa: Ivonka, ste tu? Na koľko percent sa vnímate? Niekedy som neodpovedala vôbec, vtedy ma nechali tak, aby mi nespôsobili šok. Veľmi často sa to skončilo tak, že som začala hovoriť ako niekto iný.

Iným tónom hlasu?

Bolo to zjavné. Buď som rozprávala veľmi tenkým hlasom, alebo som rozprávala v mužskom rode, alebo akoby som bola bývala úplne neprítomná. Keď som bola „prepnutá“ napríklad do podoby malého dieťaťa, terapeutka so mnou odišla do ambulancie a začala sa rozprávať s tým malým dieťaťom o jeho strachoch a snažila sa ma priviesť do prítomnosti.

Aká bola vaša dominujúca osobnosť?

Najčastejšie a najviac som mala tri roky, bol to trojročný chlapec. 

Koľko ste v sebe identifikovali osobností?

Dokopy ich bolo pätnásť.

Ľudia s DID poznajú mená svojich osobností, ktoré v nich žijú. Ako to bolo u vás?

Niektorí sa jednoducho objavili už s menom, niektorí boli zmätení a bez mena, tak sme im vybrali meno, aké sa im páčilo. Ja som sa s tým naučila fungovať. Po tých rokoch však už nemám potrebu rozoberať jednotlivé osobnosti.

Na komunikáciu so svojimi osobnosťami využívajú pacienti s DID denník. Používali ste ho aj vy?

V dennom stacionári, kde som chodila, bola povinnosť mať denník. Počas terapií sme si tam zapisovali veci, potom sme ho odovzdali terapeutom. Ja som to však nemohla čítať. Bolo to hrozné.

Z akého dôvodu?

Pre mňa bolo náročné čítať svoj denník predovšetkým preto, že v ňom bolo viacero druhov písma, dokonca niekto písal iba v angličtine. Deti písali gramaticky nesprávne alebo kreslili obrázky. Nejak sa napríklad naučili používať aj môj mobil a vtedy som posielala nezmyselné slová alebo emoji svojim blízkym, čím chceli vyjadriť, ako sa majú.

Je pravda, že každá z osobností má iný rukopis?

Áno, rukopis, gramatiku aj štylistiku. Rozoznáte ich po hlase, menil sa aj výraz mojej tváre.

Stávalo sa vám, že sa o slovo hlásilo viac osobností naraz alebo že vo vašej hlave prebiehala hádka medzi nimi?

Áno, bolo bežné, že viaceré osobnosti mali odlišný názor na danú situáciu, a tak sa mi ozývali rôznymi spôsobmi. O častiach je taktiež známe, že medzi sebou mávajú hádky, vzájomne sa nepoznajú alebo nechcú medzi sebou komunikovať a nájsť jedno riešenie na vec.

Ako ste prežívali taký chaos vo svojej mysli?

Väčšinou som začala plakať alebo som sa úplne odpojila.

Pomáhajú pri liečbe tejto diagnózy lieky?

Boli obdobia, keď som vôbec nereagovala na lieky. Na niektoré časti psychiky jednoducho nefungovali. Napriek veľmi vysokým dávkam som vôbec nespala. Potom mávam obdobia, keď spím aj stále. Počas letného obdobia väčšinou neberiem žiadne lieky. Na zimu ich nanovo musím brať vo vyšších dávkach.

Hovoríte, že pre ľudí trpiacich DID je jedna z príznačných a veľmi náročných vecí zabúdanie. V čom bolo to zabúdanie iné oproti bežnému zabúdaniu, keď si nevieme spomenúť, čo sme včera jedli alebo po čo sme išli do izby?

V mojom živote sú obrovské fugy. Najťažšie bolo, keď som si uvedomila, že mám nejakú novú vec alebo nejaký kus oblečenia, a nevedela som, ako sa to ku mne dostalo.

Alebo ma ľudia začali zdraviť, alebo sa ma pýtať na rôzne veci a ja som nevedela, odkiaľ majú o mne informácie. Vtedy som si začala uvedomovať, že keď som vonku so psom a stretnem určitý typ ľudí, prevezme kontrolu nejaká moja časť, ktorá s nimi chce nadviazať kontakt. Pričom ja by som sa takému typu ľudí prirodzene vyhla.

Takže niektorá z vašich osobností vedela nadviazať vzťah s niekým bez vedomia vás ako Ivony?

Osobne nemám vo svojom živote nastavené nejaké striktné kritériá na svojich priateľov, s kým budem alebo nebudem v kontakte. Tu však išlo až o prekračovanie hraníc bezpečia.

Alebo jedna moja časť mala homosexuálne prežívanie. Bolo to pre mňa veľmi náročné obdobie. V tom čase som už bola rozhodnutá pre zasvätený život. A zrazu prebral kontrolu niekto iný, kto ma priviedol do vzťahov, ktoré neboli v súlade s odovzdanosťou Kristovi.

Musím však povedať, že som mala aj veľmi dobrý vzťah s mužom, ktorý trval rok, a bol to pre mňa dar. Smerovalo to k manželstvu. To volanie k zasvätenému životu však bolo u mňa silnejšie.

V tom období ste nevedeli prevziať velenie nad osobami vo vás?

DID vzniká v ranom detstve. Takže tie osobnosti vo mne fungovali odmala. Keď sa na to pozerám spätne, myslím, že do 27. roku života sa tie osobnosti vo mne snažili urobiť maximum pre to, aby som o nich nikdy nič nezistila. Keď však vyšlo na povrch, že existujú, začali si žiť akoby svojím vlastným životom.

Ako si to vysvetľujete? Chceli vás akoby chrániť, aby ste nezistili viac o svojej minulosti, ktorá bola mimoriadne ťažká?

Asi áno.

Pre človeka, ktorý sa s DID nestretol, je takýto život veľmi ťažko predstaviteľný. Viete povedať konkrétny príklad, ako to vyzeralo, keď velenie prebrala niektorá z vašich častí?

Niekedy som zažila aj humorné situácie. Napríklad zobudíte sa ráno a po celom byte je rozsypané granko.

Potom som pochopila, že som si len robila kakao. Ale keď si kakao robí trojročný človek, tak je všade okolo neporiadok. Veľakrát bol stav môjho bytu taký, že som nevedela úplne jasne povedať, čo sa dialo.

Ale toto obdobie trvalo naozaj len prvé dva-tri roky po stanovení diagnózy.

Žiť dva-tri roky tak, že nad sebou nemáte kontrolu a neviete presne, čo sa s vami deje, s kým nadväzujete vzťahy a kde sa ocitnete, muselo byť nesmierne náročné a stresujúce.

Obrovskou pomocou pre mňa bol kontakt s mojou blízkou kamarátkou, ktorá ma aj sprevádzala. Bola pre mňa stále dostupná a mala to so mnou extrémne náročné. V jednom momente som jej zavolala a vulgárne som jej vynadala za zničenie môjho života a o päť minút som jej volala ako malé dieťa, ktoré ju potrebuje.

Podobne moja terapeutka urobila výnimku a dala mi na seba číslo, aby som jej mohla hocikedy zavolať, keď som to potrebovala.

Veľakrát som jej zavolala a rozplakala sa, že nad tým už nemám kontrolu. Keďže je odborníčka na moju diagnózu, privádzala ma do prítomnosti a ja som sa zmierila s aktuálnou situáciou. Povedala som: OK, tak idem upratať a bude to dobré.

Ivona Roncová. Foto: súkromný archív I. R.

Ako ste zvládali vzťahy, ktoré nadväzovali osobnosti vo vás a s ktorými ste neboli stotožnená? Predsa prišiel bod, keď ste precitli a uvedomovali ste si, že sa deje niečo, čo pre vás nie je v poriadku.

V jednom bode som si povedala, že keď to niektorá časť potrebuje, dovolím jej to, ale nefungovalo to dlho, lebo som vnímala, že to narážalo na moje presvedčenia a hodnoty. Musela som rázne zakročiť a hovoriť nie veciam, ktoré neboli v súlade s tým, kto som ja.

Asi nestačilo len rozhodnutie vôle. Aká bola cesta k prevzatiu velenia nad osobami vo vás?

Neviem, či by tento spôsob fungoval všetkým, ale pre mňa to bola cesta viery a predstavovania Ježiša všetkým častiam mojej psychiky. Moja kamarátka so mnou viedla hodinové rozhovory, veľa sme sa spolu modlili a celé moje vnútro, každá jedna časť sa rozhodovala uveriť v Krista. Potom sa ochotnejšie podriadili a pre mňa sa začalo zdravšie fungovanie.

V takom terapeutickom jazyku sa dá povedať, že sme každej osobe žijúcej vo mne dali bezpečný priestor a osobu, ktorej môžu dôverovať. Tým, že mám perspektívu viery, pre mňa to znamenalo, že ich Ježiš stráži a majú s ním blízky vzťah.

Ako ste to vysvetlili svojim terapeutom a psychiatrovi?

Takto ako vám. Nikdy nesiahli žiadnym spôsobom na moju vieru a vždy pristupovali s veľkou úctou voči tomu, čo som ja považovala za dôležité. Ani mi nikdy nevnucovali nič, s čím by som ja mohla mať problém.

Nebáli sa nejakých rizík duchovného prístupu na priebeh terapie?

Určite sa báli. Ale myslím, že tým, že videli dôveru a blízkosť, ktorú som mala voči osobe, ktorá ma sprevádzala, vedeli, že to so mnou myslí dobre.

Poznám prípady dievčat, ktoré majú rovnakú diagnózu a žijú v presvedčení, že stav disociácie je stav spôsobený démonickým vplyvom. Hoci boli aj hospitalizované, nedá sa im vyvrátiť, že za tým nie sú démoni, ale je to stav duše.

Aj ja som mala obavy, keď to prišlo prvýkrát, či zo mňa nerozpráva nejaký zlý duch. Nekonečne veľakrát som sa uisťovala, či sa so mnou nič zlé nedeje. Bola som aj za dvoma exorcistami, pomodlili sa so mnou a uistili ma, že za mojimi problémami sú vnútorné zranenia, ktoré mám za sebou.

Pomohlo vám duchovné sprevádzanie a terapia utíšiť alebo aj uzavrieť jednotlivé osobnosti?

Nemôžem povedať, že to je uzavreté, lebo sem-tam sa niekto ozve. Kedysi sa to však dialo pomaly niekoľkokrát do dňa, teraz je to tak raz, dvakrát do mesiaca, no stále som si toho vedomá. Keď niekto niečo cezo mňa hovorí, už ma nevypína.

Čo vtedy robíte?

Väčšinou ich nechám povedať, čo potrebujú. Základom integrácie, zoceľovania sa je, že všetky časti psychiky sa majú naučiť komunikovať so mnou a ja to mám potom komunikovať s vonkajším svetom.

Ako to vyzerá v praxi?

Ak ma pochytí úzkosť, že niekto v miestnosti napríklad zvýšil hlas alebo reagoval prudko, ja na chvíľu precitnem, na chvíľu mám pocit, že som malé dieťa, na ktoré niekto nakričal, a vtedy sa musím rýchlejšie uvedomiť. Veľakrát sa stane, že človek, ktorý skríkol, si všimne, že som sa zľakla, vyzerám veľmi vystrašene.

Vtedy sa potrebujem dať do pozoru a povedať svojmu vnútru alebo malej vystrašenej osobe vo mne: Jednak ten krik vôbec nebol smerovaný na nás či na teba, a aj keby bol, mám teraz 34 rokov, dokážem sa s týmto druhom hnevu vyrovnať a nebojím sa ho. A keď sa ho nebojím ja, nemusíš sa ani ty.

Vy vtedy viete, že sa bojí napríklad trojročný Peťko?

Viem, kto sa bojí.

Diagnóza vám bola diagnostikovaná až v 27 rokoch, myslíte však, že ste stavy disociácie riešili už v detstve?

Keď sme to preberali s mojím psychiatrom, hovorila som mu, že som celé detstvo žila v akomsi imaginárnom svete. Predstavovala som si svojich kamarátov, ktorí žili v našom dome, v múroch domu mali svoje chodbičky a prechádzali tade, takže ich nikto nikdy nevidel. Spomenula som si na to až niekedy prednedávnom. Už ako dieťa som prežívala, že mám okolo seba ľudí, ktorí sa o mňa starajú, ale nie sú skutoční.

Takže nešlo len o imaginárneho priateľa, ktorý je bežný v nejakom období detstva, s ktorým sa deti zhovárajú pri hre?

Ja som sa s nimi nerozprávala nahlas. Myslím, že som to nikdy nedala najavo. Bol to taký tajuplný svet, ktorý vznikal v mojej hlave: existujú osoby, ktoré bývajú v našom dome, o ktorých viem iba ja, a sú to moji najbližší.

Nikdy ste o tom nikomu nepovedali?

Myslím, že nie.

Keď ste rástli, prestali ste ich vnímať?

Postupne som ich prestala vnímať. Som si však istá, že som týmto disociatívnym spôsobom života žila odmala. Boli priateľstvá a vzťahy, ktoré boli dôležité pre určitú časť psychiky, teda len pre niektorú osobnosť.

Nedávno som bola napríklad v zoo. Viem, že som tam chodila s jednou rodinou, s ktorou som trávila veľmi veľa času, bola som tam skoro ako člen rodiny. Ale spätne si nepamätám takmer nič z toho obdobia. Nemám k nim žiadne špeciálne puto, hoci som na nich bola veľmi naviazaná. Vysvetľujem si to tak, že s nimi mala vzťah niektorá z mojich osobností.

Podľa teórií vzniká DID ako následok tráum v ranom detstve, často ide o opakované sexuálne zneužívanie. Naznačili ste, že disociatívne stavy sa vám rozbehli, keď ste si začali spomínať na sexuálne zneužívanie kňazom. To sa podľa vašich slov dialo až vo veku deviatich rokov. Prišli ste aj na nejaké hrozné zážitky z úplne raného detstva?

Bola som stále presvedčená, že u mňa prepukla táto porucha v dôsledku môjho sexuálneho zneužívania v cirkvi. Zažívala som ho vo veku deväť až dvanásť rokov.

O disociatívnej poruche som študovala, odkedy mi ju diagnostikovali. Čítala som knihu v angličtine a študovala, ako s tým žiť, a úplne v každej poučke sa píše, že vzniká v ranom detstve zvyčajne v dôsledku sexuálneho zneužívania alebo teroru v rodine. Nikdy mi to nepripadalo ako podstatná časť poučky. Bolo pre mňa veľmi náročné priznať si, že moja diagnóza vznikla oveľa skôr, než som bola zneužívaná kňazom.

Identifikovali ste napokon, čo presne bolo koreňom vašej diagnózy?

Z úcty k svojej vlastnej rodine, súrodencom, neteriam a synovcom, chcem o téme raného detstva povedať len to, že v našej rodine bolo veľmi veľa alkoholu a s tým spojené nekontrolovateľné správanie u niektorých ľudí.

Počas poslednej hospitalizácie, kde som prechádzala EMDR terapiou, som uznala, že som bola sexuálne zneužívaná už v ranom detstve. Je veľmi náročné priznať si, že v ranom detstve na vás niekto blízky páchal také násilie. Tým, že už mám celkom stabilizovaný a fungujúci život, nevládala som ísť v rámci terapie do detailov, kto presne bol páchateľ, lebo to vždy prinesie zhoršenie stavu, no určite to nebol nikto z mojich súrodencov, ktorí boli v tom čase sami ešte deti.

EMDR terapia v rámci nedávnej hospitalizácie mi však pomohla spracovať traumy raného detstva do podoby, že hoci flashbacky či nočné mory nevymizli, už nie sú v mojom živote tak silno prítomné. Veľa sa ešte ukáže, keď nastane jeseň a zima. V tmavších dňoch bývajú spúšťače naozaj silnejšie.

Veľa rokov bolo pre mňa neznesiteľné obdobie od septembra do 6. januára, keď zomrela mama, 29. novembra zomrel môj tato. Boli to pre mňa veľmi náročné mesiace. No posledný rok boli jeseň a zima omnoho lepšie ako roky predtým.

Takže koreňom vašej diagnózy bolo sexuálne zneužívanie v rodine v útlom detstve?

Áno, ale bližšie sa k tomu kvôli ostatným členom rodiny nechcem vyjadrovať.

Hoci sa sexuálne zneužívanie kňazom dialo zrejme vo veku deväť až dvanásť rokov, nepamätali ste si to. Spomienky nabehli, až keď sa vám začala spúšťať po nejakých stimuloch vaša diagnóza?

Vôbec som si to predtým nepamätala. Bolo veľmi ťažké priznať si to, aj keď mi už nabehli nejaké konkrétne spomienky. 

Zo zvedavosti som sa začala pýtať dievčat z našej farnosti v mojom veku, či nemali zlú skúsenosť s nejakým kňazom počas svojho detstva, a našla som viacero obetí. Vtedy mi úplne docvaklo, že všetky tie bláznovstvá v mojej hlave sú pravdivé.

Nepamätali ste si, že sa vám vôbec udiali tieto veci. Ako to, že si dnes spomínate už na detaily, ako je presný vek?

Myslím, že u obetí sexuálneho zneužívania je úplne bežné, že takéto spomienky zo svojho života úplne vytesnia. Dá sa povedať, že psychika na to vedome a naschvál zabudne.

Mne sa teda dialo, že moje osobnosti rozprávali o veciach zneužívania konkrétne a tak, že ich naozaj prežili, a spomínali si na všetko. Všetky sa zhodli na rovnakej verzii toho, čo sa dialo.

Zneužívanie sa dialo u nás na fare. Je to úplne nezmyselné, že hoci je na vás páchané zlo, vy ho tolerujete a ešte sa k nemu aj vraciate. Dnes to vidím tak, že daný páchateľ bol excelentný manipulátor a ja som so svojou psychikou a minulosťou dokonalá obeť.

Existuje viacero filmov a seriálov, ktoré sa snažia opísať fungovanie DID. Nie všetky opisujú realitu DID, ale v jednom, ktorý sa mi páčil, bol hlavný hrdina presvedčený o tom, že násilie, ktoré prežíval v detstve, nebolo páchané na ňom, ale na jeho dvojčati, ktoré to ochotne znášalo za neho. Až na konci seriálu vysvitla skutočnosť, že dvojča nikdy nemal, ale všetko sa to dialo jemu.

Aj ja som pri zisťovaní stavu našej farnosti v rámci zneužívania uznala skutočnosť, že som obeť. Smutné je tak trochu to, že mi bolo ľúto všetkých ostatných dievčat okrem mňa samej. Po tom, ako počet obetí kňaza narástol k dvom desiatkam, začala som prežívať skutočný zármutok nad svojou vlastnou bolesťou. Žiaľ, nie všetky sa odhodlali vypovedať.

Čo s vami urobilo, keď ste si priznali, že sa to skutočne dialo?

Zosypala som sa. Bolo to veľmi náročné obdobie. Vzalo mi to dôveru v dobro medzi veriacimi a dôveru voči kňazom. Keď som sa na zneužívanie začala rozpamätávať, mala som medzi kňazmi dobrých priateľov. Aj moji najbližší kamaráti sú kňazi. Prežívala som to však tak, že týchto blízkych kamarátov kňazov som oddeľovala od zvyšku kňazov. Že to sú tie dobré výnimky.

Potrebovala som veľmi veľa času na spracovanie toho, aby som vôbec bola schopná modliť sa ruženec alebo iné naučené modlitby, lebo to bol pre mňa veľký spúšťač. Problém bol pre mňa aj ísť na svätú omšu. Bol pre mňa základ, aby som každý deň prijala Krista, a zrazu som sa ocitla v stave, keď som nevedela ísť do kostola ani v nedeľu. Desili ma aj situácie, keď bolo na jednom mieste viac kňazov.

Začala som mávať v kostole panické záchvaty a mala som pocit, že odpadnem z toho, ako mi je zle. Cirkevné prostredie pre mňa zrazu bolo niečo, s čím nechcem mať nič spoločné. Zároveň som v sebe mala silnú potrebu prekonať to. Spracovávala som to postupne. Až po piatich rokoch som prípad svojho zneužívania dala na svetlo.

Ako ste dospeli k rozhodnutiu, že to nahlásite?

Moja staršia kamarátka, ktorá ma aj duchovne sprevádzala, ma povzbudila k tomu, aby sme toho kňaza nahlásili, a celý čas pri mne stála. Myslím, že to bol z jej strany veľký skutok lásky, keďže je zasvätená a vynášať zlo, ktoré sa udialo v cirkvi, pre ňu nebolo jednoduché.

Nahlásili ste svoj prípad cirkevným autoritám?

Áno.

Brali vašu výpoveď úrady ako dôveryhodnú, keď ste mali diagnostikovanú psychiatrickú diagnózu?

Áno, brali to vážne. Hneď na druhý deň po nahlásení sa predstavení ozvali a dohodli stretnutie s mojou kamarátkou a potom aj so mnou a vypočuli si ma.

Okrem mňa navyše v tomto prípade vypovedali aj ďalšie obete.

Spolupracovala cirkev s vaším psychiatrom?

Nie.

Ako reagovala vaša rodina?

Moju rodinu to viedlo k veľkému hnevu, podali aj trestné oznámenie na kňaza. Ale lehota bola premlčaná. Keby to nebolo premlčané, bol by vzatý do väzby.

Takže za svoje činy nedostane žiadny trest?

Nie.

Dotkla sa vás debata okolo novely Trestného zákona, keď vláda chcela skrátiť premlčacie lehoty pri znásilnení?

Prežívala som neskutočne veľký hnev a frustráciu. Mala som všelijaké zúrivé predstavy o tom, ako by som dopriala niečo podobné tomu, kto to vyriekol.

Aký je momentálne stav vyšetrovania v prípade tohto kňaza na cirkevnej úrovni?

Musím povedať, že rehoľa, do ktorej kňaz patril, konala veľmi rýchlo a správali sa k nám veľmi úctivo. Vyzerali skutočne zasiahnutí bolesťou z toho, čo sa stalo. Hneď na druhý deň po nahlásení bol kňaz stiahnutý z pastorácie.

Nie je pozbavený kňazstva, lebo stále ten proces nie je uzavretý, no prišli mi dokumenty, že to bolo uznané ako cirkevný delikt.

Vy ste zastavili pôsobenie tohto kňaza. Ako ste sa vyrovnávali s tým, že v období po vašom zneužívaní pôsobil v ďalších farnostiach?

Polícia skúmala aj ďalšie farnosti, kde pôsobil po odchode od nás, ale neprišli na ďalšie obete v iných farnostiach. Pre mňa bolo veľmi náročné, že nedostane žiadny trest a celé to môže ísť do koša. Bolo veľmi ťažké si predstaviť aj to, že existuje niekto ďalší, kto bol zneužitý v takej podobe ako ja tým istým človekom.

Je pre mňa nepredstaviteľné, že daný kňaz bol z našej farnosti preradený pre nevhodné správanie voči dievčatám v škole, čo riešila zástupkyňa s kňazmi vo farnosti. Ako je možné, že už vtedy nebolo všetkým jasné, že mohlo dôjsť aj k horším veciam, a že až po skoro pätnástich rokoch sa dozvedáme, že obetí bolo len z našej farnosti asi dvadsať?

Nie je však pre mňa najpodstatnejšie, aké následky si ponesie daný kňaz. Dôležitejšie je, čo sa deje v mojom vlastnom vnútri a ako som ja schopná zaobchádzať s touto tragédiou svojho detstva.

Zisťovali ste, prečo to iné dievčatá nenahlásili už skôr?

Z toho, čo som zisťovala, sa to riešilo v čase, keď bol kňaz z nášho mesta presunutý do iného. Vraj to bolo preto, že sa niekto sťažoval. Vedenie danej rehole s tým nič iné vtedy neurobilo. Hovoríme o roku 2002.

Keď ste spomenuli rozsah zneužitia, mohli by ste spresniť, o čo presne išlo, či o dotyky alebo niečo viac?

Boli prekročené hranice úplne všetkého. Bližšie sa k tomu nechcem vyjadrovať. U ľudí, ktorí sú obeťami sexuálneho zneužívania alebo majú DID či komplexnú traumu, by mohlo dôjsť pri detailných spomienkach na minulosť k retraumatizácii a to by som nechcela.

Zneužívanie trvalo tri roky. Ako si vysvetľujete, že ste chodili za kňazom opakovane, aj keď sa vám diali také hrozné veci?

Muselo tam dôjsť ku groomingu. Teda že páchateľ si získal moju plnú dôveru a kontrolu nado mnou. Bola som zmanipulovaná.

V rámci terapie som plakala nad tým, ako to, že som sa stala znova obeťou po tom, čo sa mi dialo v ranom detstve, a v dospelosti som znova nadväzovala nezdravé vzťahy. Terapeut mi vysvetlil, že traumatizovaní ľudia sa nedokážu poučiť zo svojich tráum a zahojenie hľadajú v tom istom, čo prežili.

Za celý čas ste nepovedali nikomu blízkemu, čo sa vám dialo?

Počas terapií v rámci poslednej hospitalizácie som si hlbšie uvedomila, že som sa o tom snažila povedať svojej mame, no neuverila mi.

Hovoríte, že poruchou DID ste trpeli odmala. Zneužívanie ste si nepamätali, až kým vám nejaké stimuly nezačali spúšťať spomienky. Myslíte, že aj zneužívanie sa mohlo diať v stave disociácie?

Je možné aj to, že sa to dialo v rámci disociácie. Ale je možné aj to, že som to bola ja, ale mojej psychike sa to podarilo vytesniť z pamäti.

V akom bode ste sama boli presvedčená, že sa zneužívanie skutočne dialo a neboli to nejaké výplody?

No je možné povedať, že som si toho bola od začiatku stanovenia diagnózy vedomá. Ale uznanie takých závažných tráum je veľmi náročné.

Po poslednej hospitalizácii som však presvedčená o tom, že to všetko bola vždy len pravda a nielen hlasy v mojej hlave alebo nezmyselné výpovede mojich osobností.

Odpustili ste ľuďom, ktorí vám spôsobili traumy v detstve?

Prechádzala som tým odpustením každoročne a stále prechádzam odpúšťaním. Samotné odpustenie je obrovský proces, keď sa vzdávam nároku na pomstu a keď si uvedomujem, že to je iba o tom, aby som ja sama bola slobodná od toho, čo sa mi stalo. Odpustenie je svojím spôsobom milosť, ktorá sa nám dostáva zhora, lebo myslím, že z ľudského hľadiska sú to neodpustiteľné veci.

Zneužitie kňazom ste aktívne riešili. Myslíte, že príde čas, keď budete právne riešiť aj zneužívanie, ktoré ste zažili v rodine?

Ako som povedala, k zneužívaniu v rodine sa už nechcem vyjadrovať.

Hovorili ste, že v čase, keď ste nastúpili do stacionára, ste sa báli stigmy psychiatrického pacienta. Ako to vnímate teraz po siedmich rokoch od stanovenia diagnózy?

Teraz to viem vnímať tak, že keď si človek zlomí nohu, potrebuje veľa času na zotavenie a potrebuje určitý druh rehabilitácií, aby znova chodil. Ja si myslím, že každé psychiatrické ochorenie je podobné v tom, že človek potrebuje čas na akceptovanie faktu, že nie je schopný fungovať ako predtým.

Potom príde fáza, že sa s tým musí naučiť žiť a už nikdy z neho nebude taký istý športovec a taký výkonný človek, ako bol, a potom príde objavenie toho, že má chuť znova prežívať život naplno.

Chcem, aby ľudia vedeli, že táto diagnóza nie je nebezpečná. Neviem s istotou povedať, či sa dá dôjsť k úplnému uzdraveniu, ale určite viem, že sa dá dôjsť k plnohodnotnému životu.

Mala som obdobie, keď by som sa biblickým slovníkom prirovnala aj k Márii Magdaléne. Tým, že som prežila toto obdobie svojho života, ktoré bolo ponižujúce, no aj pokorujúce, odvtedy prežívam to, že sa neviem na nikoho pozrieť ako na väčšieho hriešnika, než som ja.

Potrebovala som zažiť takú skúsenosť lásky a prijatia, akú som dostala od svojej kamarátky a akú dostávam teraz, či už od ľudí, s ktorými žijem, alebo na diaľku od svojej rodiny, že napriek zlyhaniam a chybám som stále rovnako hodnotná a milovaná a sú pre mňa dostupné všetky milosti ako pre ostatných. Bola to natoľko silná skúsenosť, že sa snažím rovnaký pokoj a lásku prinášať ľuďom, ktorí sú teraz okolo mňa.

Hovoríte o sebe ako o veľkej hriešnici, no mnohé veci ste nerobili zo svojho slobodného rozhodnutia a pri plnom vedomí.

Aj to mi došlo počas poslednej hospitalizácie, že môj spôsob života v posledných rokoch bol ovplyvnený tým, čo som zažila. A tak sa snažím mať sa v tom všetkom rada.

Ako vyzerá váš život teraz?

Momentálne žijem v komunite s ľuďmi, ktorí zasvätili svoj život Bohu, v dome, ktorý slúži ako denný stacionár pre ľudí s mentálnym postihnutím. Zasvätení muži, ktorí ho spravujú, mi priniesli do života nový druh bezpečia. Každodenne tu mám možnosť adorácie pred eucharistickým Kristom a v komunite sa môžem zdôverovať so svojím vnútrom.

Nedá mi nespomenúť skutočnosť, že už keď som toto miesto navštívila prvýkrát, tak som zažila obrovský pocit bezpečia. Muži boli pre mňa vždy veľkým nebezpečím a zrazu sú to moji najbližší „bratia“. Prijali ma na toto miesto aj s mojím psom Bojkom, za čo som im neskutočne vďačná. Na začiatku som s Bojkom chodila stále na rukách, lebo som mala všelijaké stavy… teraz už nie som taká úzkostná a depresívna, ako keď som sem prišla.

Mojou najväčšou túžbou je, aby vzťah s mojimi neterami a synovcami bol natoľko dôverný a blízky, ako má moja kamarátka so svojimi neterami a synovcami. Aby som bola raz schopná pomôcť ja im, nech už budú v živote čeliť čomukoľvek. Zraneniam sa nikdy nevyhneme. A tak chcem, aby vedeli, že som tu pre nich.

Žijem teraz s ľuďmi, ktorí sú pre svoje postihnutie ako dospelé deti. Prináša mi to kopec radosti, humorných situácií a zároveň pokoj, ktorý som už dlho nemala. Zároveň sa môžem realizovať v odbore sociálnej práce, ktorú som vyštudovala.

Neplánovala som začínať niekde odznova, ale vnímam, že pre mňa bolo veľmi prospešné začať úplne nový život.

V blízkom čase prinesieme rozhovor so psychiatrom o diagnóze DID.

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia

Najčítanejšie

Deň Týždeň

Najčítanejšie

Deň Týždeň
Diskusia