Pridaním ďalších vecí do nášho života nebudeme šťastnejší, potrebujeme presný opak, radia psychologička a novinár
Pochopiť, že robiť a mať toho menej, môže byť niekedy lepšia voľba, je pre našu myseľ náročné. Prečo to treba napriek tomu skúsiť?
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
Bol 24. január 1975 a klavirista Keith Jarrett už mal všetkého dosť. V ten deň absolvoval vyčerpávajúcu cestu z Zürichu do nemeckého Kolína nad Rýnom a trápili ho vážne bolesti chrbta. Keď dorazil na miesto, kde mal večer koncertovať, čakalo ho ďalšie nepríjemné prekvapenie: namiesto špičkového koncertného krídla, ktoré si vyžiadal, stál na pódiu úplne iný klavír.
Nielenže bol nástroj menší, ale bol aj starý, rozladený a nefungoval mu pedál. Nakoniec sa ho síce podarilo naladiť, ale vo vysokých tónoch stále znel tenko a plechovo a v tých nízkych zase trochu tupo. Klavír bol v takom biednom stave, že jazzový muzikant vážne uvažoval o tom, že koncert zruší.
Nakoniec večer predsa len vystúpil. Obmedzenie nástroja ho však prinútilo poňať svoju jazzovú improvizáciu inak, ako bol zvyknutý. Melódiu udržiaval jednoduchú, dôraz kládol skôr na rytmiku. A takmer celý koncert odohral zámerne len v strednej časti klaviatúry – klávesy na jej vrchnej aj spodnej časti totiž zneli príšerne.
Kolínsky koncert sa stal najúspešnejším Jarrettovým vystúpením. Publikum ho prijalo s nadšením, následnú nahrávku ocenili aj kritici.
Jeho komerčne najobľúbenejšou nahrávkou zostáva dodnes – je o ňu záujem aj po viac ako tridsiatich piatich rokoch od prvého vydania a stala sa najpredávanejším sólovým albumom v histórii jazzu.
Obetovaná príležitosť
Táto historka sa určite dá chápať ako príbeh, ktorý poukazuje na hudobníkove výnimočné schopnosti či húževnatosť. Profesorka z Yaleovej univerzity Laurie Santosová a novinár Financial Times Tim Harford v ňom však vidia aj ďalší dôležitý motív: Niekedy by sme možno všetci mali skúsiť takpovediac
