Reportáž o okupácii mesta Buča z knihy Ešte sme nezomreli zverejňujeme pri príležitosti druhého výročia oslobodenia mesta a ako spomienku na hrdinu z príbehu Viktora Tupala, ktorý v marci 2024 zahynul slúžiac vlasti na východe Ukrajiny.
Cesta k masovému hrobu
Bola to tá najzvláštnejšia press tour, akú môže novinár zažiť. Spolu s desiatkami kolegov, všetci v nepriestrelných vestách, sme si 8. apríla 2022 na okraji Kyjeva posadali do žltých maršrutiek, ktorých koordináty sme dostali deň vopred. O desiatej ráno sa kolóna maršrutiek a policajných áut pohla na sever. Za zarosenými oknami sa mihali spálené tanky, vypálené čerpacie stanice a ruiny domov, z ktorých zostali len obvodové múry. V jednom z cieľov cesty – Buči – zaparkovala maršrutka na Ulici Bohdana Chmeľnického.
Každý, kto sledoval dianie na Ukrajine, už videl zábery kolóny spálenej ruskej techniky na Vokzalnej ulici. Aj obrazy tiel ležiacich na Jablunskej ulici obleteli médiá. Lenže telá ležali i na ulici Tarasivskej. Domáci poznali aj príbeh dvoch žigulíkov na Institutskej ulici, aj osud ľudí v dome na Ševčenkovej ulici. Jednou z najskľučujúcejších tragédií bol príbeh rodiny Čikmarovcov. Ruské bojové vozidlo si ju našlo na Čkalovej ulici. Manželia Oleksandr a Margarita utekali pred vojnou po prvý raz pred ôsmimi rokmi. Druhý pokus prežil len Oleksandr, no prišiel o nohu. Jeho žena a dve deti, deväťročný Matvij a štvorročný Klym, boli na mieste mŕtvi.
Biely Ford, ktorý Oleksander Čikmarov šoféroval, nasledoval v to sobotné ráno 5. marca 2022 biely Dodge. Vo vozidle sedeli Oleh a Halyna Tovkačovci. Oleha prevŕtali guľky na mieste spolujazdca, jeho manželku zasiahli do kľúčnej kosti. Syn Anton hľadal otcovo telo po márniciach niekoľko týždňov. Pochovali ho na jednom z cintorínov v Buči. Obhorené telá Margarity a detí susedia narýchlo uložili do plytkého hrobu na stavenisku za Chrámom sv. Ondreja, vzdialenom na dohľad od masového hrobu, do ktorého domáci pochovali vyše stovku tiel. Maršrutky s novinári smerovali priamo tam.
Minibusy zaparkovali neďaleko brány, cez ktorú sa vstupovalo k chrámu. Na mieste už stála ochranka – kontrolovala vojenské akreditácie. Následne sa desiatky reportérov z celého sveta natlačili k policajnej páske. Oddeľovala miesto výkonu ich povolania od miesta výkonu povolania kriminalistov a prokurátora vyšetrujúceho vojnové zločiny. Niektorí kolegovia hľadali miesto, odkiaľ najlepšie vidieť hrob. Liezli na hromady dlažobných kociek uložených za chrámom.
V Buči sa v ten deň začali exhumácie. Svet sa cez objektívy fotografov a kameramanov díval, ako muži v bielych kombinézach nakladajú na drevené dvere telo muža, ktoré práve vyhrabali z piesku. Začalo pršať. Autožeriav zdvihol dvere do vzduchu. Mŕtvy mal rozpažené ruky – scéna ukrižovania. Keď dvere klesli, muži v bielych kombinézach chytili telo za paže a odtiahli k čiernemu vrecu. Jeden z kriminalistov fotografoval každý detail mŕtveho, ďalší postávali v hlúčiku pri ňom a dávali pozor, aby nezakopli o ostatné vrecia. Vedľa bezvládneho tela ležalo ďalších dvadsať. Niektoré vaky boli pootvorené a tváre mŕtvych kropil dážď.
V okupácii
Viktor Tupalo si nikdy nepomyslel, že bude vo svojich päťdesiatich siedmich rokoch pochovávať vlastných susedov v záhradkách a priemyselných areáloch. Sedel na lavičke pred svojím domom na Jablunskej ulici a pozoroval, ako pes Rex, ktorému Viktor s uznaním hovoril vojaka, krivká po dvore. Vraj o ňom akísi dobrovoľníci chceli nakrútiť film. Miestna legenda tvrdila, že vlčiak ešte na začiatku okupácie chránil v jednom z dvorov zraneného obrancu Buče. Štekal tak, že sa ruskí vojaci báli zájsť do dvora, a budil takú hrôzu, že sa ho neodvážili zastreliť. Domov sa vrátil so zranenou labou. Viktor mal teóriu, že ho udreli Rusi na blokposte pri náborovom centre.
„Naši ľudia by mu to nespravili,“ škrabkal za ušami vlčiaka, domáhajúceho sa pánovej pozornosti. „Keby si vedel rozprávať, povedal by si nám, kto ťa to udrel, ktorý kacap (Rus) to spravil!“ prihováral sa psovi.
Rex dostal ešte na jar dlahu. Veterinár povedal, že treba pár týždňov počkať a uvidí sa. Dlaha však stále trčala zo psa a podľa jeho pána to zatiaľ nevyzeralo tak, že by sa laba dávala dokopy.
Viktor bol jedným z mnohých obyvateľov Buče, ktorí v prvé dni ruskej invázie nepovažovali za reálne, že sa Rusom podarí usídliť v ich meste. Keď jedna z ukrajinských brigád uštedrila v nedeľu 27. februára 2022 ruskej kolóne zdrvujúci úder na Vokzalnej ulici, domáci si pomysleli, že ďalej sa už Rusi nedostanú.
„Tretieho marca som sa vybral k príbuzným, bývajúcim oproti náborovému centru. Už niekoľko dní nemali elektrinu, a tak z mrazničky povyťahovali mäso a poprosili ma, aby som ho uskladnil u seba. S Mykolom Artemovyčom sme vyšli na ulicu a odrazu vedľa nás preleteli dve guľky. Mykolova dcéra začala kričať, aby sa otec okamžite skryl v dome. Aj ja som sa na bicykli ponáhľal do toho svojho. Bicyklujem ulicou a sledujem, ako teritoriálna obrana uteká i s puškami smerom k Irpiňu. Pokračujem v ceste a zrazu sa vynorili chlapci z Ozbrojených síl Ukrajiny. Granátomety, uniformy. Kričali na mňa: ,Utekajte odtiaľto! Cestou ide tristo bradatých.‘ Čečenci, kadyrovci. Hrôza.“
V ten deň sa život na Jablunskej ulici zmenil na nepoznanie. Rútili sa ňou ruské tanky. Postavil sa im istý dôchodca. Podľa miestnych bol v teritoriálnej obrane. Na okupantov údajne poľoval z malého okienka v podkroví. Potom sa odvážil vybehnúť na ulicu, no nemal šancu. Jeho telo vraj ležalo na ceste dva týždne. Rusi ho tam nechali na výstrahu ostatným. Do tamojších záhrad padala munícia od výmyslu sveta. Úlomky začali zabíjať ľudí. Jeden zasiahol Viktorovu susedku Tamaru. Stála vedľa dverí. Črepina ju poranila tak nešťastne, že jej odtrhla nohu. Vykrvácala pred očami príbuzných.
Ženu pochoval Viktor. S ďalšími tromi chlapmi vykopali hrob na záhrade rodinného domu, v ktorom prišla o život. Viktor pochoval aj suseda Vasyľa. Ujko Vasja si ľúbil vypiť a raz sa takto pod vplyvom alkoholu pustil s Rusmi do diskusie. Nedopadlo to dobre. Podľa Viktora ho pravdepodobne poriadne zmlátili pažbami. Vasyľ suseda prosil o lieky proti bolesti, no Viktor mal v domácej lekárničke iba lieky na uvoľnenie kŕčov. Lekárne v okolí boli vyrabované, v susednom Irpini sa neprestajne strieľalo. Ujko Vasyľ zápasil s bolesťami ešte niekoľko týždňov. Zomrel krátko pred oslobodením Buče. Viktor ho pochoval na záhrade, iná možnosť nebola.
Jednu vraždu striedala druhá
Z Viktorovho rozprávania bolo jasné, že útrapy ľudí v okupácii sa každým dňom znásobovali. Zrazu bolo treba riešiť elementárne veci: kde vziať vodu, kde vziať drevo, kde vziať potraviny, ako hasiť požiare. Všetko v meste zabezpečovali najväčší odvážlivci. Jedlo varili na griloch, ktoré postavili na detských ihriskách. Po domoch roznášali potraviny, ktoré do Buče vozil Červený kríž. Jediná organizácia, ktorú ruská armáda akceptovala. Odvážlivci boli ochotní dať sa s Rusmi do reči, aby ich mohli požiadať o dovolenie pochovať mŕtvych.
Aj Oleksander Jeremyč žiadal, aby mu vojaci umožnili pochovať telá, ktoré pozbieral na uliciach a dočasne uložil v maršrutke zaparkovanej na Jablunskej ulici. Rusi prikývli. S pomocou ďalších chlapov z mesta pochoval nebohých v jame, ktorú predtým vybagrovali na cintoríne. Oleksandra Jeremyča však Rusi pochovať zakázali. Zabili ho na Ulici Ostapa Vyšny, údajne pre fotografie v mobile. Vraj fotil ľudí, ktorých pochovával, i to, kde stáli ruské tanky.
Domáci spomínali aj na Oleha Klymcova, ktorý ľuďom rozvážal vodu. Nikto nevedel, čo presne sa ruským vojakom znepáčilo. Zastrelili ho 28. marca 2022. Manželka ho našla s prestreleným srdcom v aute. Vedľa ležal ich sused Vasyľ Čekan, ktorého trafili samopalom do tváre.
„Postrieľali ich a hotovo. Bez vyšetrovania a súdov. Raz zabili jednu ženu, varila pred vchodom. Keď ich zbadala, preľakla sa a rozbehla sa k vchodu. Kričali na ňu: Stoj! Zatvárala za sebou dvere a oni ju zastrelili. Prečo to urobili? Obyčajná žena. Len sa preľakla. Ľudia hovorili, že pracovala ako upratovačka,“ spomínal Viktor. „Ponad koľajnice viedla provizórna barikáda z mechov. Prišli kacapy, vpálili do dvora, potom rovno do pivnice, kde sedeli dvaja muži a dve ženy. Dobrí známi môjho známeho. Spýtali sa: ,Mužčiny jesť? Vychadi.‘ Jeden chlap sa bál vyjsť. Nebol miestny. Vyšiel majiteľ domu. Ženy počuli, čo mu povedali: ‚Máš tu barikádu. To si sa s nami chystal bojovať?‘ Muž namietal, že barikádu nepostavil a že sa bojovať nechystal. A oni ho zastrelili.“
Keď ste sa započúvali do rozhovorov obyvateľov Buče, jeden zavraždený striedal iného. Každá debata vyzerala približne rovnako, menili sa iba mená obetí.
„Dvadsiateho tretieho marca zmizli dvaja chlapci. Serjoža Semeňuk a…“
„… Jura Hrybanos? Alebo sa Hrybanos stratil už skôr? Zrejme ho ani nenašli.“
„Nie. Iný chlapec. Bol to akýsi Semeňukov kamarát z Boroďanky.“
„Nevolal sa Klymcov?“
„Klymcova zastrelili až potom.“
„Ach.“
Najbizarnejšie vyznievali pokusy viesť v okupácii normálny život tak, ako to radili psychológovia v rádiu. Pre Viktora bol v tých časoch jedinou spásou mobil bez SIM karty, cez ktorý sa mu darilo naladiť si ukrajinskú stanicu. Keď ho v jeden deň prepadla depresia, na druhý si pustil rádio, aby si vypočul moderátorov, ktorí poslucháčov ubezpečovali, že treba ešte chvíľu vydržať a Rusku je kapec (koniec). Akýsi psychológ radil, že sa netreba opúšťať: žiadne ležanie ani sedenie, čímsi sa treba zamestnať. Jasné, keď ste v okupácii a strieľajú zo všetkých strán, stačí sa niečím zamestnať!
„Vidíte ten orech?“ kývol Viktor hlavou smerom k stromu, ktorý sa v zadnej časti dvora skláňal nad studňou. V čase okupácie musela mať cenu zlata. Aj Rex zbystril. Možno čakal, že sa jeho pán postaví a vyberie sa smerom k stromu. Viktor však pokračoval v príbehu, ako zobral rebrík, pílku a začal z dlhej chvíle – psychológ predsa radil, že sa treba zamestnať – orezávať konáre.
U susedky Tetiany, ktorá z Buče odišla hneď v prvý deň invázie, stála na zadnom dvore letná kuchynka. Táňa dala susedom vedieť, kde nájdu zaváraniny, no Viktor objavil inú vzácnosť.
„Jo majó! (výraz prekvapenia) Hotový poklad! Drevo a pec! Zapálili sme oheň, lenže dym nie a nie vojsť do dymovodu. Rúra bola úplne zanesená. Pec nikto roky nevyužíval. Čo teraz? Bolo treba vyjsť na strechu a vyčistiť ho. Ale ako? Po ulici sa premávali tanky. Rozhodli sme sa, že to riskneme. Zabehol som do domu po štetku. Vyliezol som na strechu a čistil som rúru. Nad hlavou streľba. Zdola mi kričali: ,Tank!‘ Kacapy s puškami sedeli na ňom. Ľahol som si na strechu. Nevšimli si ma. Dymovod som vyčistil, štyri vedrá sadzí. Keď sme napokon založili oheň a po miestnosti sa rozlialo teplo, aká krása!“
Útek cez mínové pole
Začiatkom marca prišla za Viťom vystrašená suseda. Jej syn Serhij odišiel do Irpiňa do práce a už týždeň sa neozýval. Ak by poznala presnú adresu, mohli ho ísť hľadať. Motať sa po meste, ktoré bolo pod stálym ostreľovaním, však nebol dobrý nápad. Serhij sa nakoniec objavil pri Viktorových dverách 8. marca.
Ukázalo sa, že sa skrýval v priestoroch pod firmou. Keď sa mu minuli zásoby – podľa Viktora hrýzol surové zemiaky –, rozhodol sa prekľučkovať pomedzi guľky. Na ceste z Irpiňa do Buče sa však musel vyhnúť snajperom, obísť mínové pole, preliezať ploty a cudzie záhrady. Serhijov riskantný kúsok však ukázal, že existuje cesta, ako opustiť okupáciu. Už len vystihnúť ten správny moment, keď načas utíchnu boje.
Lenže 20. marca si ruské vojsko zo starých sklární neďaleko Viktorovho pozemku spravilo opravovňu tankov. Vydať sa do Irpiňa si vyžadovalo počkať, kým budú Rusi preč. A tak to muži z Buče začali skúšať.
Počas jednej z výprav objavil Serhij pri závode telo. Na druhý deň tam zaviedol aj Viktora.
„Kráčal som za ním. On rovno k telu. Muža strelili do srdca. A odrazu, o desať metrov ďalšie telo. Serjoža, ktorého hľadali niekoľko dní. Raz som ho stretol v závode. Ešte tam neboli Rusi. Niesol plynovú bombu, aby bolo na čom variť. My sme varili na dreve. Všetky hrnce boli čierne. Pýtal som sa ho, odkiaľ má plyn. Takto sme sa zoznámili. Serjožovo zranenie sme najskôr nevideli. Keď sme prevrátili telo, zbadali sme ranu v šiji. Musel kľačať, pretože mal zohnuté nohy v kolenách. Tak ho i uložili – na chrbát so zohnutými nohami. Muži zrejme nevedeli, že si tam Rusi postavili blokpost, ohradili sa paletami a číhali. Nevieme, čo presne sa stalo, ale zdalo sa, že jedného zastrelili, keď sa pokúšal utiecť. Druhý musel na kolená, strelili ho zozadu.“
Dvadsiateho siedmeho marca Rusi odišli – podľa Viktora šlo zrejme o súčasť rotácie. Vtedy sa z Buče zobrali traja a vydali sa pochovať mŕtvych. „V závode sme našli tkaninu, položili sme do nej telá. Začali sme kopať, samé sklo. Vykopali sme jamu len po kolená, ďalej sa nedalo.“
Na druhý deň si Viktor vypočul nasledujúcu správu: starosta Irpiňa Oleksandr Markušyn oznámil, že Irpiň je plne pod ukrajinskou kontrolou. Aká radosť! A kedy bude pod ukrajinskou kontrolou Buča? Viktor netušil. Starosta pokračoval, že mesto ešte čaká začistka diverzantov. „Synovi a Serhijovi som povedal, že 29. marca čakáme, kým Irpiň prehľadajú a nasledujúci deň ideme.“
Tridsiateho marca o tretej v noci sa popri sklárňach zakrádala trojica mužov. Kráčali cez mínové pole, ktorého nástrahy si vryli do pamäti ešte predtým za bieleho dňa. Prvý šiel Viktor. Usúdil, že to tak bude najlepšie – bol najstarší. Syn Maksym kráčal päťdesiat metrov za ním. Prialo im šťastie a na svitaní prišli do Irpiňa, kde ich napokon zatkli ukrajinskí vojaci. Najskôr na nich narevali, aby dali hore ruky. Potom ich dve hodiny vypočúvali. Vzali si Maksymov notebook, vŕtali sa v dokumentoch a fotografiách. V zápisníku objavili akési čísla. Maksym si v strese najskôr nevedel spomenúť, čo si to vlastne poznačil. A tak sa vojaci začali krútiť okolo čísel.
„Mysleli si, že sú to nejaké koordináty. A ono to boli zápisky odchodov maršrutiek do Bilej Cerkvi. Chodieval som tam na služobné cesty. Keď som raz sedel v maršrutke, skrátka som si zapísal cestovný poriadok,“ vysvetľoval Maks, podávajúc otcovi šálku kávy.
Človek by sa dnes tomu aj zasmial, no vtedy nebolo nikomu do smiechu. Vojaci skúmali i ruky Tupalovcov. Boli úplne čierne, keďže muži si varili na ohni. Nezdalo sa im ani to, prečo nemal Viktor v jednom z mobilov SIM kartu. A tak im musel dookola vysvetľovať, že mobil používal iba ako rádio. Ukrajinskí vojaci nakoniec otca so synom prepustili a dvojica sa mohla slobodne vydať ku Kyjevu. V nasledujúcu noc sa po ruských vojakoch v Buči zľahla zem.
Ukrajinské úrady postupne skompletizovali čísla. Z pôvodných takmer štyridsaťtisíc obyvateľov Buče zostalo v meste počas okupácie zhruba štyritisíc ľudí. Vyše štyri stovky prišli o život. Zo 458 tiel malo 419 stopy po zastrelení, mučení alebo ubití na smrť.
Ešte 25. marca 2022 udelil prezident Volodymyr Zelenskyj Buči čestný titul Mesto hrdina.
Pohreb
Viktor Tupalo zahynul 1. marca 2024 na kupjanskom úseku frontu v Charkovskej oblasti.
Jeho auto sa dostalo pod paľbu ruského delostrelectva počas toho, ako prevážal muníciu pre ukrajinské jednotky.
K armáde sa pridal dobrovoľne vlani, mobilizoval sa vo veku 58 rokov.
Zanechal po sebe dve deti, syna a dcéru.
Najbližšia rodina, susedia a spolubojovníci Viktora Tupala vyprevadili z domu v Buči 15. marca. Pochovali ho na cintoríne v meste Irpiň, odkiaľ pochádzal. Rozlúčiť sa s ním prišiel Serhij, s ktorým Viktor a jeho syn Maksym prechádzali cez mínové pole, aj primátor Irpiňa Oleksandr Markušyn, ktorého správa povzbudila Viktora vydať sa do oslobodeného susedného mesta.
Jeden z Viktorových priateľov prítomným nad Viktorovou rakvou prehral video, ktoré mu v januára na sviatok sv. Vasiľa (pravoslávny cirkevný Nový rok, pozn. red) poslal kamarát z frontu. Viktor vo videu spieval huculskú koledu Rody, Bože, žyto.
Jeho poslednými slovami, ktoré zazneli na smútočnej ceremónii, sa tak stali slová: „Daj nám, Bože, silu. Daj nám, Bože, silu, aby sme žili v mieri. Aby sme žili v mieri.“
Pokračujeme ďalej
Krajinu nečakajú dobré časy. Demokracia a právny štát budú terčom permanentných snáh vlády nastoliť autokraciu. Získajte prémiový obsah za 19,99 € na celý rok a teraz NAVYŠE aj 25 % zľavu na knižnú novinku Petra Bárdyho Zuzana Čaputová – Odvaha k ľudskosti i v limitovanej ponuke aj s podpisom autora!
 "Majstrovské oslavy prekazené. Milana Škriniara a celý Paríž prekvapil klub bojujúci o záchranu | Šport.sk")
