Komentáre a názory 03. jún 2023

Rusofilstvo a európska geopolitika Ak vyhrá proázijská cesta, budeme len preletovou zónou medzi mocnosťami

Jan Śliwa
Jan Śliwa

Aké sú príčiny rusofilstva v západnom svete? Akými metódami si Rusko získava svoju priazeň a aké riziká hrozia strednej Európe, ak by zvíťazilo eurázijské smerovanie? Vo veľkej eseji píše Jan Śliwa.

Aké sú príčiny rusofilstva v západnom svete? Akými metódami si Rusko získava svoju priazeň a aké riziká hrozia strednej Európe, ak by zvíťazilo eurázijské smerovanie? Vo veľkej eseji píše Jan Śliwa.

Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Jan Śliwa

Ak vyhrá proázijská cesta, budeme len preletovou zónou medzi mocnosťami
Ruský prezident Vladimir Putin (vľavo) a čínsky prezident Si Ťin-pching. Foto: TASR/AP

Európa, ktorá v 19. storočí dominovala svetu, sa po dvojitej samovražde v 20. storočí stala tieňom samej seba. Niečo z nej zostalo dodnes: saká a kravaty, večerné šaty, symfonický orchester, Nobelove ceny... Ale zvlášť tesne po druhej svetovej vojne sa stala bezmocnou entitou medzi dvomi mocnosťami – Amerikou a Sovietskym zväzom. V súčasnosti je hospodársky silnejšia, ale vojensky ešte slabšia a bez jasného cieľa, bez identity, ktorá by nebola vynútená. Jedinou jej identitou akoby bola tolerancia ku všetkému, a to bez pilierov vlastnej sily.

Niekoľko desiatok rokov osudu sveta dominoval konflikt medzi Východom a Západom. V súčasnosti, zvlášť počas vojny na Ukrajine, sa moc Ruska zmenšila a objavil sa nový hráč – Čína. Rusko napriek svojim porážkam bojuje o svoju pozíciu rôznymi metódami a ešte nepovedalo  posledné slovo. Pod viacerými názvami (cárske Rusko, Sovietsky zväz, Ruská federácia) to robí už vyše dvesto rokov. Napriek obmenám štátnych režimov vykazujú jeho tajné služby a ich metódy značnú kontinuitu.

V článku sa chcem zamyslieť nad budovaním vplyvu Ruska na Západe. Aby bola takáto jeho činnosť efektívna, nestačí len propaganda, korupcia, zastrašovanie či politická vražda. Obeť musí byť náchylná týmto prostriedkom podľahnúť.

Západná rusofília

Pre väčšinu Poliakov je rusofilstvo mnohých kruhov na Západe ťažko pochopiteľné. Títo ľudia však nie sú hlúpi ani nerozumní. Ich logika sa jednoducho opiera o iné axiómy.

Po prvé, Rusko ich nikdy neokupovalo (s výnimkou bývalej NDR) a v súčasnosti sú od neho oddelení najmenej jedným nárazníkovým štátom. Na druhej strane, hrozbou sa im zdá byť Amerika. 

Ako amatérsky psychológ by som si dovolil povedať, že problém Nemcov je v tom, že Amerika ich dvakrát premohla a niekoľko dekád okupovala. Navyše sa dnes dá pýtať: koho a pred kým chráni americká základňa v Ramsteine? Podobne môže platiť, že Francúzov Američania síce kedysi bránili a raz ich oslobodili, to však zranilo ich hrdosť a ukázalo sa, že si sami neporadili.

Existuje mnoho ciest, ako sa dostať k rusofilstvu. Západný mainstream je pohltený „woke“ ideológiou, konzervatívec si v nej nemá ako nájsť miesto.Zdieľať

Jedným zo základov rusofilstva je úcta k nepochybne existujúcej ruskej kultúre. Tolstoj, Dostojevskij, Čechov, Bulgakov. Ak pridáme trochu mystiky: Rusko nie je krajina, ale kontinent; Čína nie je krajina, ale civilizácia. Možno odkázať na báseň Fiodora Ťutčeva z roku 1866: „Rusko nemôžete pochopiť rozumom a nemôžete ho merať bežnými mierami: má zvláštny charakter – v Rusko môžete iba veriť.“

Pre mnohých je Rusko prirodzenou protiváhou Ameriky. Keď hovoríme o strategickej suverenite a nezávislosti od USA, máme na mysli Rusko. Nie je ťažké nájsť materiály na podporu takéhoto chápania, existuje ich veľa.

Vezmime si ako príklad Andreja Cygankova a Glenna Diesena. Cygankov obhajuje ruskú ideu silného štátu a polemizuje so západnou rusofóbnou propagandou. Diesen je eurazianista, vo svojej najnovšej knihe predstavuje Európu ako západný polostrov Veľkej Eurázie. Nenamieta proti tomu, ide skôr o prejav politického realizmu.

Cygankov sa narodil v ZSSR, Diesen je Nórom. Obidvaja predstavujú ruský pohľad, ale nielen v Russia Today. Cygankov prednáša na univerzite v San Franciscu, Diesen na Juhovýchodnej univerzite v Nórsku. Publikujú v renomovaných vydavateľstvách (Oxford University Press, Routledge), v univerzitnom mainstreame teda majú svoj okruh poslucháčov a čitateľov.

Existuje mnoho ciest, ako sa dostať k rusofilstvu. Západný mainstream je pohltený „woke“ ideológiou, konzervatívec si v nej nemá ako nájsť miesto. A tu prichádza niekto, kto bráni svet proti Antikristovi: Rusko alebo Putin osobne, ako posledná obrana proti morálnemu zničeniu. Samozrejme, ide o demagógiu, pretože Putin a jeho ľudia povedia čokoľvek a ich cieľom nie je ochrana hodnôt, ale rozbitie spoločností, ktoré sa chystajú ovládnuť. V krajinách tretieho sveta bude zase témou boj proti imperializmu, najmä tomu americkému. Pre niekoho je záchrancom prorok, pre iného Che Guevara.

Antiamerikanizmus

Nikto nemá rád policajtov. Emocionálna stránka je pochopiteľná – uniforma, hrozivá tvár a obušok vzbudzujú nevôľu. Úloha policajta sveta je v podobnej pozícii.

Presadzovanie poriadku si vyžaduje neelegantné metódy. Často vidíme brutálnu akciu, ale vynechávame udalosti, ktoré jej predchádzali. Otvorenou otázkou je na druhej strane aj to, či zásahom nedošlo k niečomu horšiemu.

Amerika bola silno kritizovaná za vojnu vo Vietname, brutálne obrázky sa dostali do všetkých domácnosti. Ale po vycúvaní z Kambodže tam došlo k obludným masakrom, ktoré spáchali Červení Kméri. Mala byť americká akcia rozhodnejšia? Nie je to jednoduché. Rovnako Saddám Husajn aj Muammar Kaddáfí boli brutálni diktátori, ale chaos po ich odstránení sa ukázal ako ešte horší. Okrem morálky je potrebný aj realizmus.

To, kto bude policajtom sveta, napriek všetkému nie je jedno. Moja intuícia mi hovorí, že by som bol radšej, keby to neboli Rusko alebo Čína.Zdieľať

Nikto nebojuje o demokraciu, aby zabúdal na vlastné záujmy. Amerika na takéto kroky nemá žiadne formálne povolenie – a nemá ho nikto, najmä v kombinácii so skutočnou silou. Chceme však totálny chaos, vojnu všetkých proti všetkým?

V Amerike po smrti Georgea Floyda po policajnej brutalite došlo k nepokojom hnutia Black Lives Matter. Jedným z hesiel bolo „Odfinancujte políciu“. Dôsledkom zníženia policajných rozpočtov a jej zastrašenia bol nárast vrážd, najmä v častiach, ktoré protestovali proti policajnej brutalite. Nech je to pre nás poučením.

To, kto bude policajtom sveta, napriek všetkému nie je jedno. Moja intuícia mi hovorí, že by som bol radšej, keby to neboli Rusko alebo Čína.

Geopolitika Ruska

Základné predpoklady ruskej geopolitiky predstavil Alexander Dugin v klasickej knihe Osnova geopolitiky. Detaily sa mohli zmeniť, ale isté elementy sú stále rovnaké. Hlavným cieľom je z Európy vyhnať Ameriku a podporovať os Paríž – Berlín. Ide o zbavenie sa politického planktónu vrátane Poľska, ktoré iba prekáža v rozhovoroch s dôležitým partnermi, podobne ako inštitúcie EÚ s nezadefinovanými kompetenciami. Tzv. pravicoví populisti sú (často oprávnene) považovaní za rusofilov, ale nemyslím si, že by Putin chcel mať naozaj za partnerov Le Penovú a AfD.

V skutočnosti sú rovnako rusofilní aj Scholz a Macron a bolo by lepšie mať s nimi seriózne vzťahy. Z pohľadu Ruska však nezaškodí podkopať ich postavenie vnútornými nepokojmi. Pre Rusov takisto nemá zmysel rozbíjať EÚ. Pod vedením tejto dvojice sa ľahšie kormidluje, ľahšie sa udržia na uzde rusofóbi ako Poľsko, najmä ak Brusel prevezme riadenie ich veľmi drahej armády.

V Únii založenej na korektnej spolupráci je viacero otvorených sporov a diskusií, ale je – z nášho pohľadu – spoločným dielom, ktoré môže spolu niečo dokázať a ktoré má cenu brániť. Naopak, Únia riadená Veľkou dvojkou satrapov bude z pohľadu Ruska poslušnejšia, ale nikdy nebude skutočne vnútorne súdržná.

Nenarušiteľnosť hraníc je podľa Dugina cudzím pojmom. Medzinárodné vzťahy sú v jeho chápaní hierarchické a založené na sile, nie na pravidlách.Zdieľať

Inšpiráciou pre Dugina (a nielen pre neho) sú staré práce Friedricha Ratzela o politickej geografii, kde je štát predstavený ako organizmus prirodzene sa rozvíjajúci pomocou expanzie. Nenarušiteľnosť hraníc je cudzím pojmom. Medzinárodné vzťahy sú hierarchické a založené na sile, nie na pravidlách. Impériá majú oblasti záujmov a suverenita susedov je obmedzená. Tí prví majú právo na nárazníkové zóny ďaleko na cudzích teritóriách a právo dozerať na krajiny, kde žijú ich rodáci. V prípade pochybností rozhoduje brutálny darvinizmus a sila.

Rusko predpokladá, že na strane Západu panujú rovnaké vzťahy: menšie európske krajiny sú satelitmi USA a neoplatí sa nimi znepokojovať. Z toho vyplýva názor, že rozširovanie NATO a výcvik ukrajinskej armády prebiehajú na americký príkaz. To, že krajiny východného krídla sa samy snažia o zlepšenie svojej bezpečnosti a že tento proces prebieha dobrovoľne, presahuje rámec ruského chápania.

Mentalitu Rusov brutálne vykresľuje Keir Giles. Vo svojej predchádzajúcej knihe Moskovské pravidlá (Moscow Rules) zostavil rady, ako sa dôverčiví môžu vyhnúť pasciam:

Nehovor: „Neurobia to, to nemá zmysel.“
Nemýľte si pochopenie Ruska so zhovievavosťou voči Rusku.
Na otázky nežiadaj jednoznačné odpovede: áno alebo nie.

Nebojte sa ruského hnevu, drzosti a blafovania.
Nezabúdaj, že Rusko nie je iba jeho aktuálny líder.
Nepočítaj so „zmenou“.

Neočakávaj, že Rusko bude rešpektovať hodnoty a princípy vynájdené inde.
Neodvolávaj sa na lepšiu povahu Ruska, ono ju nemá.
Nepredpokladaj, že môžete dosiahnuť dohodu na spoločnom základe.
Nemysli si, že si môžeš vybrať, či ste vo vojne s Ruskom.

V tejto knihe na žiadosť vydavateľa dodal optimistický záver. V novej knihe Russia’s War on Everybody (Ruská vojna proti všetkým), napísanej po agresii na Ukrajine, sa tohto optimizmu vzdáva.

Rusko a Nemecko

Rusko a Nemecko sú dva póly Eurázie. Preto sú ich vzťahy základom na pochopenie histórie Európy a na rozmýšľanie o jej budúcnosti – či už eurazianizmus prijmeme, alebo sa mu postavíme. Rusko a Nemecko spája to, čo sa v nemeckom jazyku nazýva Hassliebe, zmes nenávisti a lásky. Podstatou je vzťah k Poľsku ako k spoločnému nepriateľovi. Sila oboch týchto krajín bola založená na rozdelení Poľska.

Rusko a Nemecko spája „Hassliebe“, zmes nenávisti a lásky. Podstatou je vzťah k Poľsku ako k spoločnému nepriateľovi. Sila oboch týchto krajín bola založená na rozdelení Poľska.Zdieľať

Pre Rusko ide o rozvinuté územie umožňujúce prístup k centru Európy. Pre Nemecko ide o vnútrozemie (Hinterland), ktoré sa dalo voľne a nezáväzne využívať.

Rusko a Nemecko spoločne porazili Napoleona, niekoľko desaťročí trvajúca hospodárska spolupráca bola výhodná pre obe strany. Spolupracovali aj ich ideológovia. Pravica našla spoločný antisemitský jazyk – Protokoly sionských mudrcov bola nemecko-ruská koprodukcia. Intenzívne spolupracovali komunisti a anarchisti. V roku 1917 Nemci vyexportovali revolúciu do Ruska a práve Rusko ihneď dokončilo jej reexport do Nemecka.

Medzitým vyústili zbytočné nedorozumenia do štvorročnej vojny, ktorá bola pre obe strany smrtiaca. Versaillská zmluva bola ponižujúcou porážkou pre Rusov aj Nemcov a znovuzrodené Poľsko – základný kameň zmluvy – vzniklo na územiach, ktoré stratili obe tieto krajiny. Revízia zmluvy a likvidácia Poľska sa pre ne stali spoločným cieľom. Preto keď v roku 1920 boľševici napadli Poľsko, mnohí Nemci to považovali za nádej na znovuzískanie stratených území. Vo východnom Prusku boľševikov podporoval blok od ultranacionalistov až po komunistov. Boľševici a ich podpora revolúcie v Nemecku neboli vnímané ako existenčná hrozba. Preto sa bitka pri Varšave, ktorá podľa nás zachránila Európu, v nemeckej historiografii prakticky nevyskytuje.

A potom nastúpilo obdobie intenzívnej spolupráce dvoch medzinárodných vyvrheľov, následne ostrý konflikt medzi nemeckým nacizmom a sovietskym boľševizmom. Obe strany však spájala podobná nenávisť k anglosaskej hegemónii. Preto bolo možné rýchlo prejsť od nepriateľstva k spolupráci pri (opätovnom) delení Poľska a po dvoch rokoch k ďalšej vojne na život a smrť.

Po vojne si západné Nemecko pod americkým nátlakom vybralo príslušnosť k Západu (Westbindung). Prinieslo to demokraciu a prosperitu za cenu trvalého rozdelenia krajiny na dva nepriateľské štáty. Bolo však ťažké naozaj sa vzdať zjednotenia, preto stále visel vo vzduchu flirt so Sovietskym zväzom. Tým viac, že vzdanie sa východných území (poľských západných) bolo dlho považované za zradu, a to všetkými stranami. Optimisti rátali s ich získaním, hoci by si to vyžadovalo radikálne politické zmeny. Gomulkovo strašenie bonnskými revanšistami preto nebolo neopodstatnené a uznanie hraníc na Odre a Nise Willym Brandtom v roku 1970 bolo odvážnym činom.

Vďaka dlhej histórii spoločných záujmov Nemecka a Ruska vyzerajú nemecké vyhlásenia o jednote Západu voči Rusku ako vynútené. Niektorí pravicoví rusofili sú pobúrení proamerickým kurzom Scholzovej vlády.Zdieľať

Na celom príbehu je prekvapivý pragmatizmus, ktorý umožňuje rýchly zvrat, pričom prejdenie k proruskej orientácii sa zdá byť vždy jednoduchšie – navzdory komunistickému teroru, streľbe na Berlínsky múr a predchádzajúcim masovým znásilňovaniam.

Hitler tvrdil, že ak sa Nemci nechajú poraziť Červeným Ivanom, nie sú hodní prežitia. Nemci však po tejto traume získali rešpekt pred brutálnou silou tohto Ivana. Zároveň pociťovali vinu za svoje zločiny. Svoje obete však stotožňujú len s Ruskom, a nie s Ukrajinou. Poľsko v tomto rozprávaní nefiguruje – je to len malá krajina na ceste k stretu gigantov, a ani nie národ obetí, pretože skutočný a jediný holokaust sa týkal niekoho iného.

Vďaka tejto dlhej histórii spoločných záujmov Nemecka a Ruska vyzerajú nemecké vyhlásenia o jednote Západu voči Rusku ako vynútené. Niektorí pravicoví rusofili sú pobúrení proamerickým kurzom Scholzovej vlády. Radil by som ľuďom, aby nestrácali nervy a počkali, ako sa situácia vyvinie.

Bývalý nemecký kancelár Gerhard Schröder na archívnej snímke z 1. júla 2020. Foto: TASR/AP

Metódy ruského vplyvu na Západ

Doteraz sme hovorili, prečo je Západ citlivý na ruské vplyvy. Pozrime sa teraz na to, akými metódami sa tento vplyv realizuje.

Klasická zostava je propaganda, podplácanie, ženy, zastrašovanie, vraždy, sabotáž, kyberútoky. No nezabúdajme na autentických sympatizantov, tí sú najúčinnejší. Individuálne nemusia mať veľkú silu, ale môžu zorganizovať veľkú demonštráciu za mier, teda akceptáciu militaristickej dobyvačnosti Ruska a odzbrojenia Západu. Napokon, je to podľa logiky: nechcem padajúce ruské rakety na moju hlavu, tak odstránim vlastné.

Najjednoduchšia metóda je propaganda. Záleží to na adresátoch, ale Rusko sa predstavuje ako obranca tradičných hodnôt alebo centrála revolučnej vojny s imperializmom. V krajinách, kde majú Rusov málo radi, seba ani veľmi nechvália, ale kritizujú iných. V Poľsku ukazujú Ukrajinu ako skorumpovanú krajinu banderovcov a Ameriku ako neustály zdroj nezmyselných agresií. Je to, samozrejme, Amerika, ktorá vystavila Ukrajinu nebezpečenstvu pre svoje nekalé plány, a ukrajinskí oligarchovia rozkrádajú zasielanú pomoc.

Extrémne bije do oči prípad Gerharda Schrödera, ktorý presadol do dozornej rady konzorcia Nord Stream. Ktorá lojálnosť bola dôležitejšia? Dá sa povedať, že istý čas sedel v kresle nemeckého kancelára zamestnanec ruskej firmy.Zdieľať

Vzor je jednoduchý. Je lepšie, keď sa aspoň niečo z tejto propagandy ukáže ako pravdivé. Iste, nikto nie je svätý. Problém je posúdiť, ktoré udalosti sú ojedinelé a ktoré typické. A keď sa všetci ukážu ako strašní darebáci, jedine Rusko zostáva čisté a šľachetné. Netreba to však hovoriť priamo, lepšie to je podprahovo vsugerovať.

Vážnym problémom je korupcia, pretože umožňuje dostať sa k osobám s rozhodovacími právomocami. A tak je Nemecko husto zapletené do sieti vplyvov. V prípade sociálnych demokratov sú základom dávne vzťahy spred zjednotenia: zájazdy mladých socialistov do ZSSR a do NDR, nadviazanie kontaktov pre boj s imperializmom. Nečudoval by som sa, keby tieto stretnutia boli zapité alkoholom a zatraktívnené prítomnosťou dám – dáva to skvelé návnady do budúcna.

A pre dospelých pánov analogické obchodné zájazdy. Extrémne bije do oči prípad Gerharda Schrödera, ktorý po odchode z úradu kancelára (2005) presadol do dozornej rady konzorcia Nord Stream. Vie sa, že tomu musel predchádzať „pohovor“ a určite aj služby pre nového zamestnávateľa. Ktorá lojálnosť bola dôležitejšia? Dá sa povedať, že istý čas sedel v kresle nemeckého kancelára zamestnanec ruskej firmy. Čo je zaujímavé, až do ruskej invázie na Ukrajinu (2022) si nik tento problém nevšimol. Viac ako 27 rokov boli oči úplne zatvorené. V krajine slobodných médií.

Korupcia sú však iba obálky a prevody v súkromí kancelárií. Sú aj ostrejšie metódy – „aktívne prostriedky“ (aktivnyje meroprijatija). Mentálne sa to začína od každodennej drzosti. Putin rád ponižuje svojich partnerov počas stretnutí: káže im čakať, sadajú si za trojmetrový stôl či (ako pri Angele Merkelovej) ich straší veľkým psom. Načo? Tam, kde by niekto iný ukázal empatiu, je akási prirodzená zloba.

Ukazuje sa však aj v dôležitejších veciach. Rusko s nikým nie je v stave autentického mieru. Dokonca v mierových časoch sa pripravuje na ďalší konflikt a testuje protivníka. Ruské stíhačky pravidelne prelietavajú cez hranice cudzieho vzdušného priestoru a v dobe napätí môžu lietať civilným komunikačným koridorom s vypnutým transpondérom bez hlásenia letu.

V roku 2015 Turecko po opakovaných varovaniach zostrelilo ruské lietadlo. Vojna nebola, Rusi však odkaz pochopili. Poukazuje to na dôležitosť ruských červených línií. Väčšinou ide len o strašenie. Ale, samozrejme, nie je garancia, že to tak bude vždy.

Rusko sa nestará o imidž civilizovanej krajiny. Naopak, skôr chce ukázať, že svojich nepriateľov môže zasiahnuť kdekoľvek.Zdieľať

Okrem prenasledovania opozície (vrátane vrážd) sú ruské služby aktívne aj v zahraničí. Rusko sa nestará o imidž civilizovanej krajiny. Naopak, skôr chce ukázať, že svojich nepriateľov môže zasiahnuť kdekoľvek. Príkladom je otrava Alexandra Litvinenka za použitia polónia, ktoré sa mimo štátnych služieb ťažko získava a pod ktoré sa podpísali páchatelia. Ďalší veľkolepý pokus o otravu sa týka Sergeja Skripaľa a jeho dcéry paralytickou látkou novičok. Kľučka na dverách ich domu bola potiahnutá jedom, čo spôsobilo otravu ďalších ľudí. Mesto Salisbury bolo niekoľko týždňov v obkľúčení. Fľaštička od parfumu s veľkou dávkou jedu bola nonšalantne vyhodená do odpadkového koša. Niekto ju našiel a dal priateľovi, ktorý si látku vyskúšal na zápästí a o niekoľko dní zomrel.

Ak sa ruským službám zachce, môžu zastrašovať ľudí, ktorí si myslia, že nie sú dostatočne dôležití. Po zostrelení letu MH17 jazdili za autami právnikov obetí čudné autá, okolo sa motali muži v tmavých okuliaroch. Niektorí protiruskí aktivisti si našli v byte graffiti na stenách. Zaujímavou metódou je návšteva bytu v čase neprítomnosti nájomníkov a použitie toalety bez spláchnutia vody. Ťažko sa to dokazuje a sám napadnutý si nie je istý, či sa nezbláznil, ale práve o tento nepokoj ide.

Čítajte tiež

Dekadentný Západ

Je potrebné si uvedomiť, že Západ nie je čímsi jednoliatym. Žijúc v hmle marxistickej dialektiky, sme snívali o Západe ako o krajine, kde ľudia volia takú vládu, akú chcú, a v slobodných médiách píšu to, čo si myslia. Kde vládne zdravý rozum a dobré mravy a o kariére rozhoduje vzdelanie, práca a talent. Vidiac hlúposť, sme hovorili: „Na Západe by to nebolo možne!“

No a teraz na tomto Západe muži vyhrávajú medaily v ženských súťažiach a vyhadzovanie ich spod spŕch je surovo trestanou transfóbiou. Plačúceho plavca sťažujúceho sa na toto poníženie musela pred agresiou chrániť polícia.

Vysokí predstavitelia washingtonskej administratívy sa obliekajú do ženských šiat a topánok s vysokými podpätkami. Viem, nie šaty robia človeka – problém je, keď sú kradnuté. Sam Brinton, ktorý je špecialista na spracovanie nukleárneho odpadu, sa predvádzal v šatách tanzánskeho dizajnéra pochádzajúcich z kufra, ktorý pred niekoľkými rokmi ukradol na letisku. Môžeme sa pýtať: čím sa títo ľudia zaoberajú? Absurdné situácie sa stali skutočnosťou. A ak to niekto kritizuje, pošlú ho späť k Putinovi. Nie je priestor pre nič medzi diktatúrou a ružovými tangami?

Dlho sme verili, že Západ si napriek ťažkostiam a vnútorným konfliktom poradí, lebo má silnú vitalitu. Teraz to však nie je také isté.Zdieľať

Okrem ideologických dochádza aj k ekonomickým problémom. Konflikt medzi ziskom a spravodlivým rozdelením bohatstva je kapitalizmu (aj iným spoločenským systémom) vlastný. Po II. svetovej vojne postavil západnú Európu na nohy Marshallov plán, okrem iného s cieľom jej dostať z hlavy nerozumné nápady. Bolo vidieť voľným okom, ktorý systém funguje lepšie. Ľudia volili nohami a príchodom na Západ si „volili slobodu“.

Západ ich prijímal, lebo potreboval energických ľudí, a Východ bránil ich odlivu. Samozrejme, bolo mnoho propagandy. Pamätám si na lakovaný a glazúrovaný mesačník „Amerika“ v Empiku. V ére letov na Mesiac bol taký vyhľadávaný, že na pult bola umiestnená poznámka: „Ameriku“ nemáme. Ale hoci „Amerika“ chvíľu chýbala, Amerika bola, lety na Mesiac boli skutočné a univerzity poskytovali najlepšie vzdelanie. Dokonca rasové problémy (zobrazené na kriedovom papieri) sa zdali riešiteľné. Východný blok v tom čase dokázal vyslať tanky do Československa a prašná „Tribúna ľudu“ dávala mnohostranové referáty Gomulku o výnosoch z hektára.

Dlho sme verili, že Západ si napriek ťažkostiam a vnútorným konfliktom poradí, lebo má silnú vitalitu. Teraz to však nie je také isté. V lepších časoch boli príbehy o rozdieloch v príjmoch anekdotami – dokonca aj keď bohatí mali paláce, ich bohatstvo prúdilo aj do nižších vrstiev a chudobnejším sa tiež žilo dobre. Ale v poslednej dobe sa rozdiely stávajú veľkými a chudobní sú naozaj chudobní. V kalifornskom raji spia na uliciach bezdomovci uprostred psích exkrementov. Systém dlho nevydrží.

Európski politici žijúci v bruselských sklenených vežiach vymýšľajú stále nové recepty na život obyčajných ľudí. Presúvanie čoraz väčšieho množstva kompetencií do centrály a súčasné smerovanie k faktickému zrušeniu národných štátov odstavuje všetky mechanizmy demokratickej sebakontroly. Systém sa začína podobať maoizmu počas Veľkého skoku. Diskusie nahrádza čoraz viac plagátov s Veľkým kormidelníkom medzi usmievajúcimi sa deťmi. Zbavený spätnej väzby sa systém rúti ako blázon na betónový múr.

Presúvanie čoraz väčšieho množstva kompetencií do európskej centrály a súčasné smerovanie k faktickému zrušeniu národných štátov odstavuje všetky mechanizmy demokratickej sebakontroly.Zdieľať

Pravda hrá vo verejných diskusiách čoraz menšiu úlohu a logické argumenty sa odrážajú ako hrach od steny. Dominuje dubový jazyk propagandy, ktorý sa mení len vtedy, keď niekto „pohne spínačom“. Na univerzitách sa recyklujú peniaze z grantov, nie nevyhnutne v prospech spoločnosti. Prednostne v módnych témach – zlatými žilami sú prenasledovanie menšín a poľský antisemitizmus.

Ako bývalý informatik si myslím, že namiesto zaoberania sa zámenami by bolo lepšie študovať diferenciálne rovnice. Samotné narábanie so zariadeniami „navrhnuté v Kalifornii, vyrobené v Číne“ je do budúcnosti zlý nápad. Prečo je to dôležité? Aby Západ skutočne odolal ázijskej totalite, musí prijať sám seba. Hrozby, sankcie a propaganda nestačia. Musí za tým byť niečo, čo skutočne pritiahne zvyšok sveta, ako to bolo pred polstoročím. Nie na účel imigrácie, ale ako vzor hodný nasledovania. A nesmú to byť potemkinovské dediny, ale špecifiká. V mentalite a spôsobe konania musí prevládnuť zdravý rozum a zmysel pre realitu. Propagácia LGBT ako najvyššej hodnoty Západu môže mimo zóny politickej korektnosti vzbudzovať len prázdny smiech, ľútosť a zdesenie. Pôjde to ľahko? Nie. Bez masívneho obratu je to nemožné. Skostnatené štruktúry inštitucionálneho pokroku sa len tak ľahko nevzdajú.

Čítajte tiež

Karty na stôl

V poslednom čase sa história radikálne zrýchlila. To je prekliatie komentátora – autor dolaďuje hlboký historický rozbor, spresňuje formulácie a tu náhle mu udalosti letia nad hlavou ako tryskáč.

Čo by bolo pred mesiacom herézou, pred týždňom odvážnym súdom, sa dnes stáva samozrejmosťou. Tesne po tom, čo Amerika a Čína vyhlásili, že sa tieto krajiny považujú sa protivníkov, ak nie nepriateľov, najprv Scholz a po ňom Macron sa vybrali s priateľskými návštevami do Číny.

Macron do toho zopakoval gaullistické tézy o nutnosti strategickej nezávislosti Európy a oslobodenia sa od závislosti od Ameriky. To je, samozrejme, hodená rukavica. V čom mene? Ostro ho skritizovali dokonca aj nemecké médiá, podobne postupovalo mnoho nemeckých a bruselských politikov. Ako sme videli vyššie, niektoré nápady sú cenzurované, ale tlejú pod kožou a môžu náhle zapáliť veľký oheň. Preto sa ich oplatí študovať.

Poľský premiér krátko po Macronovej návšteve Číny letel do Washingtonu s vyhlásením, že pokiaľ USA potrebujú v Európe solídneho partnera, je ním Poľsko. Myslím, že ho vzali vážne.Zdieľať

Chvíľu potom poľský premiér letel do Washingtonu s vyhlásením, že pokiaľ USA potrebujú v Európe solídneho partnera, je ním Poľsko. Myslím, že ho vzali vážne. Minister zahraničných vecí predniesol exponované vyhlásenie, najútočnejšie od roku 1939. Otvorene polemizoval s plánmi na centralizáciu EÚ a s vedúcou úlohou Nemecka v nej. Nemeckí komentátori, ktorí sa k Poľsku roky správajú ako ku kolónii s prehnanými ambíciami, kritizovali a ironizovali.

Poľsko, naopak, ironizuje Francúzsko, ktoré chce vstúpiť do klubu veľkých na treťom až štvrtom mieste. Môžeme sa tu pýtať, či Francúzsko má tieto ambície ako Francúzsko, EÚ, francúzska Európa, v konkurencii s Nemeckom či v partnerstve s ním. A ak v partnerstve, tak ako starší partner či junior? Francúzsko má jadrové zbrane a chce výrazne posilniť svoju armádu. Má tiež kreslo v Bezpečnostnej rade, o ktoré sa nemieni deliť. Zato Nemecko má (zatiaľ) silnejšie hospodárstvo.

Amerika všetko sleduje, a pokiaľ na to bude mať silu a prostriedky, určí víťaza sporu. Vzbúrené ašpirujúce európske mocnosti rátajú s tým, že zlyhá. A to dotlačí západných „ochrancov právneho štátu“, žiaľ, do spojenectva s najväčšími autokraciami, dedičmi Džingischána.

Spomenuli sme Čínu, ktorá podľa rady majstra Sun Tzu sedí na kopci a pozoruje bojujúce tigre, pripravená zasiahnuť, najlepšie ako mierotvorca. Je tu aj India, najľudnatejšia krajina na svete, a prostredníci číhajúci na korisť alebo mršiny. Zmena pomeru síl na vrchole povedie k preskupovaniu smerom nadol, ktoré nemusí byť hladké.

Čítajte tiež

Geopolitika a poľská otázka

Ukázalo sa teda, že Poľsko sa na tejto hre zúčastňuje. Ležiac na tomto mieste mapy, nemohlo uniknúť. Poďme sa teda pozrieť na dostupné možnosti. Ukrajina má pravdepodobne jedinú šancu na ofenzívu, potom nemusí odolať postupujúcej deštrukcii a nasadenie spojencov môže zoslabnúť.

Ale rozhodujúce sú nielen ukrajinské bojiská. Zdá sa, že o osude regiónu, Európy a sveta sa rozhodne aj počas jesenných volieb v Poľsku. Už roky skupina fanúšikov spoza plotu podporuje svojich favoritov. Povedzme si otvorene: ak sa súčasná vládna koalícia ubráni, Poľsko bude môcť pokračovať vo svojej úlohe lokálneho lídra koalície krajín brzdiacich Rusko.

Ak v poľských voľbách súčasná vládna koalícia prehrá, zvíťazí „európska“ možnosť, teda nemecká, a Poľsko sa pripojí k staviteľom Veľkej Eurázie, kde sa jeho úloha zredukuje na „preletovú krajinu“.Zdieľať

V opačnom prípade zvíťazí „európska“ možnosť, teda nemecká, a Poľsko sa pripojí k staviteľom Veľkej Eurázie, kde sa jeho úloha zredukuje na „preletovú krajinu“ – zanedbateľný región, nad ktorým lietajú lietadlá skutočných partnerov.

Základom vlády bude príliš široká koalícia so záväzkami voči zahraničiu, od ktorého dostane moc. Pomoc Ukrajine sa stane symbolickou, deklaratívnou, kým sa Rusko neunaví zo svojho víťazstva. V praxi to bude znamenať uzavretie systému z Bordeaux (Lisabonu?) do Šanghaja a vytlačenie Ameriky cez Atlantik.

Preto sú vonkajšie pokusy ovplyvniť výsledok týchto volieb také intenzívne. Jedným z nich je dlhodobé oslabovanie pozície Poľska prostredníctvom „boja za právny štát“, v ktorom ide len o blaho sudcov a nikdy nie o spravodlivé výroky pre občanov. Plus bežné veci o antisemitizme, homofóbii a podobne. Sú to možno maličkosti (svastika na plote), ale dôležitý je súvislý prúd vtĺkajúci asociácie do hláv.

V poslednom čase dochádza k otvorenému finančnému vydieraniu. Hovorí sa, že akékoľvek financie potečú až po „správnom“ volebnom výsledku bez ohľadu na právny základ.

Spochybňovanie legitímnosti Ústavného súdu a Najvyššieho súdu sa môže použiť na zneplatnenie volieb, ak Poliaci budú trvať na svojom a tváriť sa, že týmto návrhom nerozumejú. Tento stret by mohol byť veľmi ostrý a európske inštitúcie so svojimi súdmi majú silné páky.

A pretože od výsledku tohto stretu postupne závisí stav Európskej únie, prežitie Ukrajiny, moc Ruska, svetová hegemónia USA a potom situácia v Indo-Pacifiku, Poľsko bude opäť – ako v roku 1920 – čeliť historickej výzve. Lepšie by sa bolo skryť v pivnici, ale nie vždy to je možné. Buďme teda pozitívni, niekedy uspieť dokážeme.

 

Autor je informatik, pôsobí na Bernskej univerzite aplikovaných vied vo Švajčiarsku. Publikuje na témy týkajúce sa ochrany údajov, lekárskeho výskumu, etiky, sociálnych aspektov technológií, venuje sa aj politike a kultúre.

Pôvodný text: Błyskotliwa wizja świata. Euroatlantyzm i eurazjanizm. Uverejnené v spolupráci s týždenníkom Wszystko Co Najważniejsze, preložili Pavol Hudák a Lukáš Obšitník.

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0