Energetická kríza Európa viní Rusov z vydierania plynom. Lenže európsky problém je zložitejší

Ceny fosílnych palív vzrástli od mája o 95 percent, nárast sa odráža na cenách elektriny aj inflácii.

Otázka, či je v tejto situácii Rusko súčasťou riešenia alebo súčasťou problému, v Nemecku zaťažuje aj rokovania o vzniku novej vlády.

Nárast cien má niekoľko dôvodov. Na jednej strane sú zásoby také nízke ako málokedy. Ako píše britský The Economist, európske zásoby zemného plynu dosahujú len 86 percent, celosvetové zásobárne ropy 94 percent a indické a čínske zásoby uhlia dokonca menej než 50 percent bežného stavu.

Na druhej strane sa končí pandemická recesia a v zotavujúcej sa ekonomike prudko rastie dopyt. No energetický sektor nie je schopný v dostatočnej miere a rýchlosti reagovať – v roku 2020 celosvetová spotreba poklesla o päť percent. To sa rýchlo odrazilo na cenách ropy, ktoré sa vtedy prepadli v nevídanom tempe. Vyvrcholením bol jedinečný stav v apríli 2020, keď sa ropa predávala za negatívnu cenu – výrobcovia platili odberateľom 37 dolárov za barel, aby od nich vzácnu komoditu prevzali.

To vyzerá na prvý pohľad absurdne, ale dobre to poukazuje na problém ropného priemyslu. Na rozdiel od iných sektorov nedokáže rýchlo reagovať na zmeny v dopyte. Len čo na začiatku pandémie poklesla spotreba, výrobcovia nevedeli znížiť produkciu a sklady sa rýchlo naplnili. Tento výnimočný stav síce nevydržal dlho, ale spolu s hromadením toaletného papiera bol asi najkurióznejším excesom pandémie.

Postupom času sa však výrobcovia prispôsobili, znížili ťažbu a investovali menej do rozvoja nových ložísk. Teraz, keď dopyt stúpa, cítime opačný problém – príliš pomalé navýšenie. A keďže sú zásoby nízke, trhy reagujú veľmi citlivo na každý šok. V Južnej Amerike suchá znížili výrobu vodných elektrární, v Ázii zas záplavy brzdia ťažbu uhlia. Čínu zaťažuje politický spor s Austráliou a zákaz dovozu austrálskeho uhlia, kríza v austrálsko-čínskych vzťahoch vypukla po tom, čo Austrálčania žiadali, aby vypuknutia pandémie vyšetrila nezávislá komisia. Pred pandémiou Čína z Austrálie dovážala takmer 50 miliónov ton uhlia ročne, ceny uhlia v Číne aj z tohto dôvodu v septembri vzrástli o 75 percent.

V tejto situácii je pochopiteľné, že štáty a spotrebitelia sa snažia získať čo najviac energie za dostupnú cenu. Takže iné úvahy, ako napríklad boj proti klimatickej zmene alebo nahradenie jadrových elektrární, musia ísť bokom.

Francúzsko preto údajne upustilo od plánu znížiť podiel jadrovej elektriny zo 75 na 50 percent a prezident Macron má do Vianoc predstaviť plán výstavby šiestich nových elektrární, píše Le Figaro. O stavbe novej jadrovej elektrárne sa diskutuje aj v Holandsku, a aj v Nemecku sa množia hlasy, ktoré kritizujú predčasný odchod z jadrovej elektriny.

Precitnutie zo zeleného sna

Tlak na európske vlády si uvedomuje aj Moskva, ktorá namiesto toho, aby zvýšila dodávky plynu, vyčkáva na spustenie nového plynovodu Nord Stream 2. Potrubie plynovodu je síce dokončené, či dokonca sčasti naplnené, no Nord Stream 2 zatiaľ nebol spustený. Pripojenie na nemeckú sieť v súčasnosti preveruje Spolková sieťová agentúra. K finálnemu verdiktu má dôjsť do 8. januára, no Moskva sa netají, že by jej bol milší skorší termín.

Spolupredsedníčka Zelených Annalena Baerbocková takýto postup odmieta a upozorňuje, že Gazprom v súčasnosti nespĺňa európske normy. Podľa tých totiž musia byť prevádzkovateľ infraštruktúry a dodávateľ zemného plynu od seba nezávislí. „Kým to je jeden a ten istý koncern, nemôže byť povolenie na prevádzku vydané,“ povedala.

Pred takýmto počínaním varuje aj britský štátny tajomník Thomas Agnew: „Súčasný rast cien plynu nemá nič spoločné s množstvom dostupného plynu. Ide o geopolitický krok Ruska s cieľom vyvinúť tlak na Európu,“ povedal.

Problém je však zložitejší. Vo Veľkej Británii zbankrotovalo niekoľko spoločností, ktoré v dôsledku štátnych regulácií museli predávať plyn lacnejšie, než ho nakúpili. Veľká Británia má tradične nízke zásoby a spolu s Čínou je dnes omnoho horšie zastihnutá nedostatkom plynu než štáty Európskej únie.

Bolo by preto nezmyslom tvrdiť, že Rusko je jediným dôvodom stúpajúcich cien. Ale teraz sa deje to, čoho sa kritici projektu Nord Stream 1 aj 2 obávali – Rusko má veľmi významnú pozíciu na európskom energetickom trhu a túto pozíciu náležite využíva – aj na dosiahnutie politických cieľov.

To, či koncern Gazpromu v súčasnosti spĺňa európske normy, je skutočne otázne. V časoch prudko rastúcich cien energií však nemožno vylúčiť, že Európska komisia v tejto situácii neprižmúri oko. Cena zemného plynu stúpla na 65 eur za megawatthodinu oproti bežným pätnástim až dvadsiatim. Zároveň stúpa aj cena elektriny, na nemeckej burze o 140, na španielskej dokonca o 425 percent.

Na rozdiel od slovenských či iných spotrebiteľov Nemci nárast cien elektriny veľmi nepocítia. Dôvodom je, že už v minulosti platili vyššie ceny za elektrinu, čo bolo spôsobené takzvaným Erneuerbare-Energien-Gesetz (EEG), zákonom o obnoviteľných energiách, ktorý garantoval výrobcom solárnej či veternej energie stabilnú cenu prevyšujúcu cenu trhovú.

Týmto spôsobom chcel štát dotovať budovanie veternej a solárnej kapacity, zatiaľ čo náklady niesli konzumenti – dodatočne k trhovej cene museli doplácať „bonus“ EEG za obnoviteľnú elektrinu. Minulý rok Nemci preto platili 39 amerických centov za kilowatthodinu – takmer dvojnásobok Rakúska (25), Slovenska (21) či Poľska (20).

Rastúce ceny elektriny na burze budú pre Nemecko znamenať, že poklesnú príplatky podľa EEG, keďže cena aj bez dorovnávania dosiahne garantované minimum. No v prípade zemného plynu to neplatí – a následky pocítia aj voliči.

Pre rastúce ceny hrozí, že podpora pre energetickú revolúciu smerom k zelenej energii bude erodovať. Tá síce tiež nie je jediným dôvodom problémov, ale v časoch stúpajúcich cien je tolerancia voličov voči novým experimentom minimálna.

The Economist preto píše, že „prvé veľké zľaknutie zelenej éry odhaľuje vážne problémy s prechodom k čistej energii“, a varuje, že v tomto desaťročí hrozí masívny nedostatok skvapalneného zemného plynu, pretože mnohé štáty nahrádzajú svoje uhoľné elektrárne o čosi čistejším plynom. Zároveň si bude elektrifikácia automobilov či priemyslu vyžadovať omnoho viac elektriny, než dnes dokážeme vyprodukovať. Bez nových jadrových elektrární, masívnych investícií do vodíka a bez lepšej integrácie elektrických sietí boj proti klimatickej zmene neuspeje.