Boj s korupciou Vzbura proti Žilinkovi a koaličný útok na nezávislosť justície

Nestáva sa často, aby sa štátni zamestnanci vzbúrili proti praktikám nadriadených. Dôvody sú pochopiteľné: obavy zo straty zamestnania a zaradenia na čiernu listinu, čo by im mohlo ďalej komplikovať život.

Spravidla idú s kožou na trh len najodvážnejší jednotlivci, ktorí sa potom v „civile“ často trápia. Potenciálni zamestnávatelia sa im radšej preventívne vyhnú, aby im whistleblower neurobil vo firme podobnú paseku.

Česť výnimkám, ale väčšina si nechce zbytočne páliť prsty. Ani na seba viazať pozornosť vlády, respektíve aktuálnej moci, ktorá má v rukách páky, ako zastrašiť alebo priviesť k poslušnosti „problémové“ firmy.

Tí, čo sa ozvú proti nespravodlivosti alebo nekompetentnosti, skončia – v tom lepšom prípade – v protikorupčných mimovládkach. V tom horšom v supermarkete alebo na inej pozícii, ktorá nezodpovedá ich kvalifikácii.

Otvorený list 

Tým viac treba oceniť, ak dajú o sebe počuť napríklad prokurátori. A nie jeden, ale rovno jedenásť odborníkov z úradu, ktorý viedol Daniel Lipšic. Iste, nie je to väčšina, na špeciálnej prokuratúre ich pôsobili tri desiatky. 

V porovnaní s minulosťou, keď bolo možné spočítať kritikov monokracie v tomto rezorte na jednej ruke, je to však pozitívny posun. Prokurátori už nielenže nemlčia, ale vyjadrujú svoje názory otvorene ako nikdy doteraz.

Aj ostrý slovník môže vysvetľovať menší počet podpisov pod otvoreným listom, ktorý poslali Marošovi Žilinkovi. Výrazy ako pomsta, chaos alebo úplné spochybňovanie jeho autority sa možno niekomu zdajú príliš.

Prípadne si nechce definitívne zavrieť dvere, respektíve odísť z prokuratúry s hrmotom. Aj takýto prístup je legitímny: ak sa časom opäť nepretaví do mlčania ako v ére Dušana Kováčika alebo Dobroslava Trnku.

Žilinka pod paľbou

Bývalí prokurátori z Lipšicovho úradu – vrátane jeho samotného – Žilinkovi píšu, že nebudú ticho. Ideovo tak nadväzujú na list Matúša Harkabusa a Daniela Mikuláša, o ktorom sme už písali tu.

Akurát idú ešte do väčších detailov, keď opisujú, ako nedôstojne prebiehal napríklad presun spisov zo špeciálnej na generálnu prokuratúru. Viacerí Lipšicovi kolegovia navyše stále nemajú prístup k „svojim“ kauzám.

Jedným z dôsledkov je, že sa nie ich vinou zmeškali lehoty, respektíve zákonné možnosti odvolania sa voči rozhodnutiam súdov. V liste zároveň kritizujú Žilinkovu laxnosť k zrušeniu špeciálnej prokuratúry.

Obšírne opisujú jeho manažérske zlyhania aj personálnu politiku, do ktorej vraj vkladá osobnú nevraživosť. Argumentačne podložený list by bol za normálnych okolností škandálom. So Žilinkom však nijako nepohol.

Výbušné kauzy 

Zo zdanlivo iného súdka je koaličný útok na nezávislosť justície. V princípe však ide vláde o to isté ako Žilinkovi: minimalizovať riziko, že poctiví policajti, prokurátori a sudcovia dotiahnu do konca citlivé kauzy. 

Ministerstvo spravodlivosti totiž požiadalo Najvyšší súd, aby mu vydal všetky spisy aj databázu informačného systému. Údajne pre podozrenie, že sa tam manipuluje s ich prideľovaním sudcom alebo senátom. 

Zdanlivo ušľachtilý cieľ je však zrejme len zámienka, ako odstaviť sudcu Juraja Klimenta, ktorý riešil politicky výbušné kauzy – v neprospech nominantov súčasnej vlády. Najvyšší súd však mocenský zásah odmietol.

Opačne sa zachoval Špecializovaný trestný súd, ktorý vydal ministerstvu kompletnú agendu. Nevedno, či je za tým len iný právny názor, ale táto dvojkoľajnosť zrejme posmelí vládu k ďalšej demontáži právneho štátu.