Strach z výšok sa môže zväčšovať aj vekom, hovorí vedkyňa, ktorá skúma, ako ho tlmiť virtuálnou realitou

Nepríjemne sa vo výškach cíti približne každý tretí človek. „Treba si však uvedomiť, že je rozdiel medzi zvýšenou citlivosťou k vystavovaniu sa výškam a panickým, chorobným strachom, ktorý sa nazýva akrofóbia,“ hovorí vedkyňa Diana Bzdúšková, ktorá skúma strach z výšok a jeho tlmenie pomocou tréningov vo virtuálnej realite.

„Je dobre nájsť si nejaký objekt, ktorý je bližšie k nám, pomôže nám ‚zastabilizovať sa‘ a trochu zmierniť pocit neistoty v žalúdku,“ radí pre prípad, že by niekto precenil svoje sily a dostal sa do výšky, v ktorej by ho prepadol ťažko kontrolovateľný strach.

V rozhovore sa dočítate aj:

• čo majú spoločné strach z výšky, hĺbky a lietania;
• ako výška mätie naše zmysly;
• či majú vyšší ľudia strach z výšky častejšie;
• ako vyzerá virtuálny tréning vo výškach.

Tento článok si môžete prečítať vďaka ESET Science Award – oceneniu, ktoré podporuje výnimočnú vedu na Slovensku. 

Približne koľko ľudí v populácii trpí strachom z výšok? Máme k tomu aj dáta zo Slovenska?

Dáta zo Slovenska nemám k dispozícii, ale medzinárodné štúdie sa zhodujú v tom, že strach z výšok je pomerne bežný. Zvýšenú citlivosť k vystavovaniu sa výškam má približne 30 % bežnej populácie. To sú ľudia, ktorí vo výškach pociťujú nepríjemné pocity, najmä ak im hrozí riziko pádu.

Treba si však uvedomiť, že je rozdiel medzi zvýšenou citlivosťou k vystavovaniu sa výškam a panickým, chorobným strachom, ktorý sa nazýva akrofóbia. To už je klinicky diagnostikovaný strach, ktorý môže viesť k závažným obmedzeniam v každodennom živote. Trpia ním dvakrát častejšie ženy ako muži a podľa posledných čísel, ktoré som našla, postihuje približne 3 – 6 %, prípadne 5 – 10 % populácie. Ale presný počet môže byť aj vzhľadom na rôzne krajiny a kultúry odlišný. Mnoho prípadov totiž môže zostať nediagnostikovaných alebo nenahlásených.

Máme nejaké vysvetlenie na to, prečo strach z výšok postihuje častejšie ženy ako mužov?

Myslím si, že to bude ovplyvnené napríklad aj odlišným hormonálnym profilom mužov a žien. Z evolučného hľadiska sa na to zase môžeme pozrieť cez to, že ženy boli viac „udržiavateľkami kozubu“ a boli menej vystavované situáciám vo výškach než muži, ktorí napríklad chodili na lov.

Aký je rozdiel medzi zdravým rešpektom pred výškou, diskomfortom, ktorý človek pociťuje, keď sa pozerá povedzme z mosta, klasickým strachom a fóbiou, ktorá je už diagnostikovateľnou poruchou?

Hlavný rozdiel medzi diskomfortom, strachom a fóbiou spočíva v intenzite našej emocionálnej reakcie. Diskomfort je mierne nepríjemný pocit, ktorý môže byť dočasný a môže ustúpiť. Strach je už silnejšou emočnou reakciou na nebezpečenstvo a fóbia je panickým, chorobným strachom, ktorý má svoje miesto medzi diagnózami a môže sa liečiť.

Ako sa cítia ľudia povedzme na vysokom balkóne, keď pociťujú diskomfort, strach či fóbiu?

Pri diskomforte to môže byť nepríjemný pocit, ktorý môžeme pociťovať ako nejakú obavu alebo neistotu. Prípadne môžeme mať strach zo straty kontroly nad danou situáciou či z pádu a následného zranenia. V tom klasickom ponímaní strachu sa to prelína s intenzívnejšou emočnou reakciou, ktorá môže vyvolať aj nejaké väčšie potenie, zvýšenú tepovú frekvenciu, pocit nervozity či tras. Tieto prejavy sú znakom zapojenia sympatikového autonómneho systému, ktorý pripravuje telo na stresovú odpoveď, čiže na boj alebo na útek.

Vyšší ľudia majú vyššie aj svoje ťažisko. Majú preto strach z výšky, respektíve z možného pádu častejšie?

Zatiaľ nie je jednoznačne preukázané, že by vyšší ľudia mali mať častejšie strach z výšok len pre vyššie položené ťažisko. Ťažisko tela sa nachádza približne v okolí pupka, teda u každého človeka je rôzne vysoko a tomu je prispôsobený aj celý posturálny systém a udržiavanie rovnováhy konkrétneho jednotlivca. Strach z výšok teda môže postihnúť ľudí bez ohľadu na ich výšku alebo polohu ich ťažiska.

Aké orgány sa podieľajú na udržiavaní rovnováhy a čo ich vo výške mätie?  

Náš organizmus nemá vyvinutý špeciálny receptor, ktorý by ho informoval o polohe ťažiska, a preto riadiace centrá posturálneho systému dostávajú informácie z troch senzorických systémov – zrakového, somatosenzorického a vestibulárneho. Za udržiavanie postoja a pohyb v priestore sú zodpovedné posturálne svaly, ktoré sú riadené centrálnou nervovou sústavou. Výsledkom je pohyb, ktorý na princípe spätnej väzby opäť prehodnocujú senzorické systémy.

Všetky senzorické informácie sú veľmi dôležité, pretože niekedy môžu jednotlivé systémy poskytovať mozgu navzájom odlišné a nejednoznačné informácie. Napríklad výška môže spôsobiť vizuálnu dezorientáciu, najmä keď sa človek pozerá nadol z veľkej výšky. Dôležitá je pritom vzdialenosť medzi okom a predmetom, na ktorý sa pozeráme. Ak presiahne viac ako 20 metrov, zraková informácia je nespoľahlivá a jej dôležitosť pre udržiavanie rovnováhy klesá. Preto sa celý posturálny systém musí viac spoľahnúť na informácie z ostatných systémov.

Vestibulárny systém je stredné ucho?

Vestibulárny aparát, označovaný aj ako rovnovážny aparát, sa nachádza vo vnútornom uchu a zohráva kľúčovú úlohu pri vnímaní polohy hlavy a tela aj vzhľadom na pôsobenie gravitácie.

A somatosenzorický?

Ten zahŕňa všetky receptory vo svaloch, v šľachách, kĺboch a v koži, ktoré nám poskytujú informácie o pozícii a pohybe tela. Informujú nás najmä o tom, na akom povrchu stojíme, či je mäkký, pevný, klzký, šmykľavý a tak ďalej.

Ako tieto tri systémy spolu komunikujú, keď povedzme v lanovke stúpam stále vyššie, a prečo vtedy cítim taký dutý pocit v žalúdku?

To už je prípadné zapojenie stresovej reakcie. V lanovke mi v podstate celý somatosenzorický hovorí: „Je to v poriadku, veď jednoducho sedíš.“ Ale vestibulárny aparát mi hovorí: „Ale veď sa hýbeš.“ A zrak mi hovorí to isté. Opäť je tam dôležitá vzdialenosť medzi okom a predmetom, na ktorý sa fixujem. Je dobre nájsť si nejaký objekt, ktorý je bližšie k nám a pomôže nám „zastabilizovať sa“ a trochu zmierniť ten pocit neistoty v žalúdku. Pre upokojenie stresovej odpovede je to dobré spojiť aj s hlbokým a kontrolovaným dýchaním.

Má strach z výšky podobný základ ako strach z hĺbky? Niektorí ľudia ho majú napríklad pri plávaní v mori, no tam nehrozí, že by spadli.

Strach z výšok, otvorených priestorov aj hĺbky môžu mať niektoré spoločné prvky, no každý typ sa môže líšiť v prejavoch a vo vyvolávajúcich faktoroch. Keď je pre niekoho problém výška, neznamená to, že mu bude automaticky robiť problém aj hĺbka, keď bude plávať v mori.

A čo strach z lietania? V lietadle síce pohodlne sedím a nehrozí, že spadnem alebo vypadnem, no keď sa pozriem dole, tak pod sebou vidím veľký otvorený priestor.

Strach z výšok môže byť spojený aj so strachom z lietania a často sa navzájom dopĺňajú. Pri strachu z lietania sa okrem samotnej výšky môže pridať aj pocit straty kontroly, pocit uzavretosti v lietadle, ale aj strach z pádu samotného lietadla. Takže ak sa cítim zle v lietadle, nemusí to súvisieť iba s výškou ako takou.

Dajú sa prejavy strachu a jeho miera merať podľa toho, ako sa prejavujú?

Máme na to viacero možností. Môžeme si vybrať napríklad z množstva dotazníkov, ktoré pomáhajú zhodnotiť úroveň stresu. Napríklad človek na nejakej číselnej škále odpovedá, v akej miere pociťuje vzrušenie, napätie, strach alebo paniku. Alebo či má nejaké psychosomatické prejavy ako stiahnutý žalúdok či svalové napätie.

Môžeme merať aj fyziologické ukazovatele, ako je tepová frekvencia, vodivosť kože, periférna teplota či potivosť, ktoré nám hovoria o zapojení sympatikovej časti nervového systému, ktorá sa zapája pri strese. Hodnotiť môžeme aj zmeny v regulácii postoja, ako napríklad veľkosť a rýchlosť výchyliek tela. V našej štúdii sme využili kombináciu všetkých týchto ukazovateľov.

Prečo sa nám pri strachu z výšok a ďalších vecí potia dlane?

Keď sme vystavení stresujúcim situáciám alebo pociťujeme úzkosť, naše telo reaguje uvoľňovaním hormónov stresu, akým je napríklad adrenalín. Tento hormón pomáha stimulovať aj potné žľazy v dlaniach, a spôsobuje tak zvýšené potenie. Potenie dlaní je ozaj veľmi častou súčasťou stresovej reakcie, ktorá nás má pripraviť na boj alebo útek.

Ako na takúto stresovú reakciu čo najlepšie zareagovať a zastabilizovať sa, keď človek zistí, že lanovkou alebo vyhliadkou vo výške precenil svoje sily? 

Dôležité je nezačať panikáriť a začať pomaly a hlboko dýchať. Hlboké dýchanie pomáha znížiť úroveň stresu a úzkosti tým, že aktivuje relaxačnú odpoveď nášho tela. Dobré je nájsť si aj nejaký pevný fixný bod vo vzdialenosti menšej ako 20 metrov a pozerať sa naň. Tým si aktivizujeme zrakovú spätnú väzbu, ktorá stabilizácii dosť pomôže. Pokiaľ to situácia dovolí, je tiež dobré sadnúť si, aby sme minimalizovali riziko pádu a následného zranenia.

Ak je strach z výšky do veľkej miery strachom z pádu, majú častejšie strach z výšok seniori, pre ktorých bývajú pády nebezpečnejšie?

Áno, tento strach sa môže zvyšovať aj vekom z niekoľkých dôvodov. Najmä u starších ľudí môže byť spojený nielen s pádom, ale aj so strachom z jeho následkov, ktoré sú často vážne. Platí aj to, že čím je človek starší, tým je pravdepodobnejšie, že nejaký pád zažije. Vekom sa totiž zhoršujú rôzne schopnosti vrátane udržiavania rovnováhy, koordinácie či svalovej sily. Skúsenosti s pádmi v minulosti a obavy z toho, že sa to môže zopakovať, môžu tiež viesť k zvýšenému strachu. Starší ľudia často čelia aj rôznym zdravotným problémom, ktoré sa podpisujú na udržiavaní rovnováhy alebo chôdze. Napríklad osteoporóza, prípadne rôzne neurologické ochorenia, ako Parkinsonova choroba.

Vy pracujete so seniormi a skúmate ich schopnosť udržať rovnováhu. Čo najviac oslabuje našu schopnosť vrátiť sa späť do vzpriamenej polohy napríklad po zakopnutí?

Starnutie je komplexný proces a neobíde ani našu schopnosť udržiavať rovnováhu. Medzi rôzne príznaky patria strata svalovej sily a hmoty. Menia sa nám aj senzorické systémy, klesá zraková ostrosť a menia sa aj vestibulárny či somatosenzorický systém. U starších ľudí sa stretávame aj so zhoršenou koordináciou a reakčnou rýchlosťou. To je tiež veľmi dôležité, pretože keď nezareagujeme včas, tak sa na tej zemi ocitneme. Na druhej strane si treba uvedomiť, že schopnosť udržiavať rovnováhu vieme ovplyvniť aktívnym životným štýlom a starší človek nemusí mať automaticky zhoršenú mobilitu.

S akými poruchami rovnováhy a postoja pracujete konkrétne?

Momentálne máme skupinu seniorov, u ktorých sa prejavujú zmeny v kognícii (súhrn všetkých štruktúr a procesov ľudskej mysle, pozn. red.). Máme aj skupinu pacientov s Parkinsonovou chorobou, ktorá postihuje predovšetkým motorický systém, a momentálne pracujeme aj s pacientmi po cievnej mozgovej príhode.

Vráťme sa k pádom v bežnej populácii. Čo sa deje v hlave, keď zakopnem, a čo robí rozdiel medzi tým, či sa zvládnem narovnať alebo skončím s rozbitým kolenom?

Keď zakopneme alebo spadneme, dochádza k rýchlemu sledu udalostí. Jednak nastúpia reflexné reakcie svalov, ktoré sa telo snažia automaticky ochrániť pred pádom. Potom dochádza k aktivácii senzorických systémov, predovšetkým toho vestibulárneho. Dôležité je aj to, ako zareaguje náš mozog. On totiž neustále prijíma informácie z rôznych zmyslových orgánov a musí veľmi rýchlo vyhodnotiť, ktorá informácia je preň dôležitá a ktorá aj spoľahlivá.

Na základe toho musí potom vydať príkazy, aby svaly mohli adekvátne zareagovať. Takže toto všetko sa udeje, kým sa stihneme spamätať, že sme zakopli. Rôzne reflexné mechanizmy bežia bez toho, aby sme si ich nejakým spôsobom uvedomovali alebo do nich mali možnosť zasiahnuť.

Okrem toho treba zohľadniť biomechanické hľadisko. Pretože ak sa naše ťažisko tela ocitne blízko limitov stability alebo tesne nad nimi, tak ho už biomechanicky nie je možné vrátiť aj napriek reflexným mechanizmom a dochádza k pádu.

Je potrebné so strachom z výšok niečo robiť alebo postačí, keď sa budem vyhýbať vyhliadkam či lanovkám?

Je to veľmi individuálne a je dôležité uvedomiť si, v akej miere mi strach z výšky zasahuje do každodenného života. Pokiaľ ten zásah nie je veľký a nepotrebujem vyhľadávať vysoké výšky – napríklad kvôli práci alebo nejakým koníčkom, tak si môžem povedať, že sa výškam budem jednoducho vyhýbať. Samozrejme, len pokiaľ mi takéto riešenie vyhovuje.

Ak je však ten strach intenzívnejší, zasahuje mi do každodenného života a komplikuje bežné aktivity, ako je napríklad chôdza po schodoch, potom je dobré vyhľadať nejakú pomocnú odbornú ruku. So strachom z výšok sa dá pracovať a dá sa aj čiastočne odbúrať. Dôležitým faktorom je naše nastavenie, motivácia a postupný tréning či vyhľadanie odbornej pomoci.

Skúmate zmierňovanie strachu z výšok pomocou virtuálnej reality. Ako takáto liečba funguje?

Ešte nie sme v štádiu terapie. Máme ukončený celý komplexný súbor merania, kde sú participanti vystavení výške v prostredí virtuálnej reality. To, ako často takýto pobyt vo výške opakovať – či už s odstupom niekoľkých dní, alebo niekoľkých týždňov – a ako dlho by mali takéto tréningy trvať, sa snažíme zistiť momentálne.

Ako vyzerá tréning, počas ktorého sa človek stavia svojmu potenciálne najväčšiemu strachu vo virtuálnej realite?

Skôr by som opísala experiment, ktorý sme robili a budeme ho ďalej opakovať. V našej štúdii sme mali otvorenú kabínu výťahu, ktorá bola nasimulovaná vo virtuálnom prostredí. Človek sa ocitol na plošine tohto výťahu uprostred mesta a vďaka simulácii vo virtuálnej realite sme ho vyviezli do výšky najprv 20 a následne 40 metrov. V oboch výškach prebehli komplexné merania fyziologických, psychologických a posturálnych parametrov. Z týchto meraní sme získali dáta a na základe nich chceme prispieť k objasneniu toho, ako často by sa mala takáto terapia vykonávať a ako dlho by ju mal človek podstupovať.

Ako ste tieto dáta merali?

Jednak dotazníkovou formou, aby sme zmapovali, ako sa ľudia vlastne cítia. Potom sú to fyziologické parametre ako tepová frekvencia, periférna teplota či vodivosť kože. Tie nám hovoria o tom, aká úroveň stresovej odpovede prebieha. Zaznamenávame aj posturálnu aktivitu, pretože počas simulácie človek stojí na plošine, ktorá dokáže zaznamenávať jeho výchylky tela. Takto dokážeme objektívne zmerať aj ľudskú schopnosť udržiavať rovnováhu a to, ako sa to s narastajúcou výškou mení.

Čiže ako sa človek pohybuje, keď ide vo virtuálnej realite stále vyššie?

Našou štúdiou sme ukázali, že ľudia, ktorí sa výšok boja, sú stuhnutejší a menej sa adaptujú na zmenené senzorické podmienky. Bez ohľadu na to, či sme tú hrozbu ešte zosilňovali ďalšími senzorickými stimuláciami. Jednoducho boli stuhnutí a nedali sa „vyrušovať“ ďalšími vecami.

Takisto sme poukázali na to, že výška je posturálna hrozba, ktorá ovplyvňuje v rôznej miere všetkých. Je to komplexná reakcia, ktorá zahŕňa fyziologické zmeny, zmeny na úrovni psychologického vnímania a zmeny v udržiavaní rovnováhy. To, aké sú veľké, závisí od toho, ako veľmi sa bojíme.

Z čoho vychádza hypotéza, že keď človeka, ktorý sa niečoho bojí, tomu strachu vystavíme, bude sa neskôr báť menej?

Je to princíp expozičnej terapie. Treba si to predstaviť na princípe trenažéra – napríklad v prostredí virtuálnej reality na takejto vyvýšenej plošine sa môžem výške vystaviť v bezpečnom prostredí, postupne sa jej prispôsobiť a zvyknúť si na ňu.

Ja som si takúto virtuálnu realitu vyskúšala iba v rámci zábavy. „Vyviezla“ som sa výťahom na strechu mrakodrapu a po malej plošinke som kráčala za jeho okraj. Napriek tomu, že nemám strach z výšok a uvedomovala som si, že stojím len cca 20 cm nad zemou, nebolo mi všetko jedno. Ako dokáže virtuálna realita tak dokonale oklamať zmysly?  

Vďaka technickému pokroku, ktorým si prešla. Prvé virtuálne reality neboli veľmi hodnoverné a aj po grafickej stránke boli oveľa slabšie než dnes. Dnes vďaka silnému pocitu vnorenia sa do toho prostredia dokážeme naše zmysly naozaj veľmi efektívne oklamať. Náš mozog citlivo reaguje na rôzne zrakové podnety, a keď je to prostredie realisticky vytvorené, tak náš mozog oklame veľmi efektívne.

Niektorí ľudia sa neobávajú iba toho, keď sú vo výške oni, ale aj keď napríklad pozerajú video, v ktorom niekto lezie na budovy. Alebo keď vidia naživo človeka, ktorý si fotí výhľad príliš blízko zrázu. Prečo to tak funguje?

Každý človek je individuálny a na rôzne podnety má vlastné reakcie. Napríklad aj rýchly pohyb obrazu môže vplývať na vestibulárny aparát vo vnútornom uchu a vyvolať u konkrétneho človeka nevoľnosť alebo nepríjemné pocity.

Osobne si myslím, že sa k tomu veľmi často pridávajú aj nepríjemné zážitky z minulosti. A niektoré matky mi asi dajú za pravdu, že tam zohráva úlohu aj empatická stránka. Napríklad mne osobne takisto vadí, keď vidím mladých chalanov robiť rôzne kaskadérske kúsky. Jednoducho sa na to nemôžem pozerať, lebo mi prekáža aj za nich, že sa môžu zraniť a nemajú tú situáciu úplne pod kontrolou.

Spomínali ste, že virtuálnu realitu ešte nepoužívate na terapiu, ale môžem si takúto „liečbu“ virtuálnou realitou naordinovať aj sama, vystavovať sa výškam a zvykať si na ne?

My zatiaľ nerobíme terapiu, ale niekde vo svete už môže bežať a beží množstvo štúdií, ktoré sa zameriavajú práve na to, koľko, ako dlho a ako často takéto cvičenia opakovať. Ale jednoznačná odpoveď ešte nie je jasná. Preto k nej chceme prispieť naším výskumom.

Samozrejme, možným riešením na zmiernenie toho prežívaného strachu môže byť aj opakovaný pobyt vo virtuálnej realite, kde si postupne na výšku zvyknem. Môžem si povedať, že začnem povedzme v dvoch metroch a postupne si to zvyšujem.

Spolupracujete pri výskume aj so psychológmi?

V tíme máme mix psychológov, prírodovedcov a sú tam aj lekári, ktorí sa rozhodli pre vedeckú kariéru.

Využíva sa virtuálna realita aj na liečbu iných fóbií?

Áno, napríklad na Slovensku je možnosť využiť internetovú poradňu IPčko, ktorá pomáha zmierňovať strach z lietania. Sú aj ďalšie modelové situácie, napríklad, keď má niekto strach z MHD alebo z pracovného pohovoru a takáto terapia výborne funguje aj pri rôznych posttraumatických poruchách.

Virtuálnu terapiu môžeme rozdeliť na dva typy. Expozičná terapia funguje na princípe trenažéra, čo je vlastne opakované vystavovanie sa výške v regulovaných a bezpečných podmienkach. Potom je tu virtuálna rehabilitácia, ktorá môže byť zameraná na rozvíjanie schopností, ktoré potrebujeme posilniť. Vynikajúce výsledky dosahuje aj pri liečbe depresií, rôznych úzkostí alebo pri rehabilitácii pacientov s Parkinsonovou chorobou.

Odporučili by ste takúto samoliečbu rôznych fóbií prostredníctvom virtuálnej reality alebo to radšej skúšať pod dohľadom nejakého lekára?

Osobne by som asi najprv vyhľadala pomoc a skúsila to s človekom, ktorý sa v tom vyzná. Predsa len, netreba sa púšťať po hlave do vecí, o ktorých úplne nevieme, ako fungujú a aké systémy nám v rámci toho strachu bežia v pozadí. Človek si môže privodiť buď nejaký negatívny zážitok, ktorý ho od práce so strachom úplne odradí, a v horšom prípade môže dôjsť aj k nejakému pádu alebo zraneniu. Čiže ja osobne by som určite vyhľadala odbornú pomoc. Veľmi dôležité je uvedomovať si aj svoj individuálny pocit bezpečia pri všetkom, čo chcem so svojím strachom robiť.

O fóbiách sa hovorí, že sú nákazlivé, a keď sa človek s niekým o strachoch veľa rozpráva, môže ich na seba sám prebrať. Vy pracujete s ľuďmi, ktorí majú strach z výšok. Nalepilo sa to aj na vás alebo nasadnete na lanovku bez rozmýšľania?

V mojom prípade sa to trošku zmenilo s vekom. Samozrejme, všetky simulácie, ktoré máme u nás, skúšame v prvom rade sami na sebe. Čiže toto mám za sebou už niekoľkokrát a nemala som s tým žiaden problém. Ale od istého veku už dobrovoľne nevyhľadávam kolotoče, lanovky ani nejaké vysoké zrázy. Myslím, že momentálne mám voči výškam zdravý rešpekt.