Zákaz nedeľného predaja Karpatský tiger sa možno upokojí

Napríklad ten o nedeľnom zákaze predaja. Téma je na stole už roky. Pravidelne sa vracia a zdá sa, že tentoraz, keď bude parlament fungovať v provizórnom a tak trochu divokom režime, môže zákon parlamentom prejsť. Poslanci už nie sú viazaní rôznymi zmluvami či dohodami, a tak budú hlasovať podľa svojho presvedčenia. Katastrofa?

Kolegovia z Denníka N narátali, že zákon podporí okolo 70 poslancov. Nepísali tentoraz ani tak o tom, že zákon podporia aj fašisti, skôr uvideli spojenectvo konzervatívcov a populistov, „ktorí sa chytia každej sociálne príťažlivej témy“.

To je vcelku pozoruhodné tvrdenie, lebo zároveň hovoria, že nedeľný zákaz predaja postihne napríklad isté skupiny žien, ktoré si môžu v nedeľu privyrobiť, či študentov. Takže naozaj je to sociálne príťažlivá téma?

Ale treba kolegov z Denníka N aj pochváliť, že pripomenuli výskum, ktorý si v roku 2020 dal urobiť tento denník v agentúre Focus. Z neho vyplynulo, že nedeľný zákaz predaja by „našiel podporu väčšiny ľudí z prakticky všetkých sociodemografických skupín“. So zavretím obchodov v nedeľu rozhodne súhlasilo 40,3 percenta opýtaných a ďalších 32,1 percenta opýtaných bolo „skôr“ za zákaz nedeľného predaja. Rozhodne nesúhlasilo len 9,5 percenta opýtaných.

To je vcelku impozantná bilancia. Ak by náhodou o tejto téme bolo referendum a ak by náhodou bolo platné, zrejme by nedeľný zákaz predaja prešiel voľbou ľudu.

Pellegriniho Hlas zas konečne dostal príležitosť nejako sa názorovo vyhraniť – a aj sa vyhranil.Zdieľať

Ale načo rozhadzovať peniaze na referendá, veď máme zastupiteľskú demokraciu a nemali by sme stratiť vieru, že parlament zastupuje názory či potreby ľudí, ktorí volili.

Takže ak by poslanci hlasovali v tejto téme podľa svojho presvedčenia, pravdepodobne by kopírovali názor verejnosti. Aj keby Richard Sulík nemal v nedeľu kam ísť po teplé rožky. Dokonca ani do toho Rakúska by v nedeľu po rožky nemohol. Ale veď on si napečie.

Pellegriniho Hlas zas konečne dostal príležitosť nejako sa názorovo vyhraniť – a aj sa vyhranil. Dokonca v tejto téme inak ako Smer, takže pre liberálne a progresívne kruhy je zase o čosi salónnejší a milší.

Iste, bude sa asi pripomínať, že OĽaNO (bez Budajovej platformy) sa chystá v tejto téme hlasovať spolu so Smerom a s fašistami. Ale tieto hry, kto hlasoval s fašistami či mafiou, v tejto novej situácii príliš fungovať nebudú. Lebo celých osem mesiacov to bude taká voľná jazda.

Téma zákazu nedeľného predaja sa tu objavuje pravidelne. Písala som o nej prvýkrát presne pred desiatimi rokmi.

Za tie roky som dospela k názoru, že vôbec nemá veľký zmysel predkladať ekonomické čísla, teda o koľko stúpne nezamestnanosť, aké straty utrpí obchodný sektor alebo koľko energie sa ušetrí, keď nebude nutné v nedeľu v obchodoch kúriť a svietiť.

Je absurdné, keď ešte aj teraz niektorí poslanci kričia, aké straty utrpíme, lebo ľudia budú chodiť nakupovať do susedných krajín. V Rakúsku sú obchody zatvorené, v Poľsku tiež, na Ukrajinu sa zrejme vo veľkom nakupovať nebude chodiť, no a tí, čo pôjdu v nedeľu za nákupmi do Česka či Maďarska, slovenský rozpočet isto nezruinujú.

Lebo krajina si zvykla na takýto rytmus, v nedeľu sa nenakupuje.Zdieľať

Práve príklad susedného Rakúska je celkom zaujímavý. Aké straty musí každý týždeň utrpieť nákupné centrum v Parndorfe, keď ho v nedeľu komplet zavrú? Pokojne ten obrovský outlet určený najmä pre Slovákov či Maďarov v nedeľu odstavia.

Lebo krajina si zvykla na takýto rytmus, v nedeľu biznis ide bokom. Jeden deň počká.

Toto je téma, ktorá presahuje ekonomické rozmýšľanie. Týka sa života krajiny, jeho rytmu, jeho nastavenia i väčšinovej predstavy obyvateľov, či chcú, aby jeden deň v týždni bol trošku iný. Aby sa niečím vymykal zo všednosti aj tým, že nie všetko je otvorené a dostupné.

Spomínam si, že sme o téme nedeľného zákazu predaja pripravovali s kolegom článok ešte kedysi v roku 2012. Počúvali sme rôznych ľudí s rôznymi názormi a predložené nám boli rôzne čísla.

Ale najviac mi z toho všetkého utkvel názor Martina Leidenfrosta. Hovoril o tom, že vyrástol v rakúskom „socíku“, kde ešte v 80. rokoch mali železný zákon – obchody boli zatvorené cez obed, bez výnimky po 18. hodine, a keď sa v sobotu napoludnie stiahli rolety na výkladoch, vydržalo to tak celý deň a pol.

A keďže mu rakúsky socík pripadal nudný, presťahoval sa cez rieku Moravu „do toho dynamického liberálneho štátu odvedľa, ktorý nám bol zrazu vzorom“.

Martin Leidenfrost spočiatku vodil svojich rakúskych hostí po nociach do bratislavských hypermarketov a užíval si ich detsky začudované pohľady. Ale po rokoch ho to prešlo a začal skôr obdivovať protipól slovenského „turboživota“ Francúzsko, kde sa zatvárajú všetky obchody na obed, môžete len jesť, ale nie nakupovať, potom sa zas pre zmenu zatvárajú reštaurácie, takže sa dá len nakupovať. „To je veľmi štruktúrovaný a veľmi zdravý život,“ tvrdil, ale nad takouto somarinou by podľa neho karpatský tiger len potriasol hlavou.

Slovensko už ani nie je karpatským tigrom a Martin Leidenfrost už opäť žije v Rakúsku, ale on už aj vtedy pred desiatimi rokmi poznamenal, že by si „tá mačkovitá šelma mala vydýchnuť aspoň na siedmy deň“.

Možno naozaj musel prejsť nejaký čas, aby sme si po socializme, kde bolo striktne pozatvárané všetko od sobotňajšieho obeda do pondelkového rána, potrebovali užiť, že nás nikto neobmedzuje v nakupovaní. Ani v nedeľu.

Užili sme si toho dosť, ale fascinácia nakupovaním je hádam aj preč. Nehovoriac o tom, že sme si počas pandémie zvykli na online nakupovanie.

Vzácnejšie možno teraz bude to, keď sú obchody a nákupné centrá zatvorené, teda keď sa jeden deň vymyká z bežnej prevádzky. Keď je jeden deň v týždni niečím nevšedný.

Karpatský tiger sa možno ani nepotrebuje upokojiť, je unavený, doráňaný, ale dobre mu padne si aspoň v siedmy deň oddýchnuť a nabrať sily.