Rozhovor s poslankyňou Miriam Šutekovou o príčinách napätia v strane Za ľudí.
Rozhovor s poslankyňou Miriam Šutekovou o príčinách napätia v strane Za ľudí.
Miriam Šuteková je poslankyňou NR SR a podpredsedníčkou strany Za ľudí. Je tiež mestskou poslankyňou v Žiline.
Za odchodmi zo strany, ale aj za aktuálnymi spormi v strane vidí nenaplnené ambície, ale tiež to, že poslanecký klub nereprezentuje prevažujúci názor členov a voličov.
Kritizuje tiež názory, že Veronike Remišovej sa pod rukami rozpadáva strana, a považuje to za umelo živený mediálny obraz. Zároveň priznáva, že pri kauze ministerky Márie Kolíkovej mala aj ona pochybnosti.
To, že v strane sú pnutia, nie je žiadne tajomstvo. Dôležité je povedať, prečo sa to celé deje.
Andrej Kiska Za ľudí zakladal ako premiérsku stranu, ktorá bude mať veľa ministerských kresiel a iných pozícií. Aj ľudia, ktorí vstupovali do strany, najmä na čelo kandidátky, do toho išli s istými ambíciami. Tie sa vo voľbách nenaplnili, čo sa postupne začalo ukazovať ako problém.
Áno. Je to jeden z dôvodov. Získali sme dve ministerstvá a predstavy viacerých o realizácii v politike sa nenaplnili. Nie je to však jediný dôvod. Strana Za ľudí chcela byť od začiatku stredovou stranou, spájať umiernených liberálov a umiernených konzervatívcov. Práve tento moment sa mne osobne veľmi páčil, a preto som do tejto strany išla. Ďalším dôvodom pnutí v strane je, že to, ako sa vyskladal poslanecký klub, nekorešponduje s náladami a názormi v členskej základni.
Je v ňom výrazne viac liberálne orientovaných poslancov, vďaka čomu strana navonok pôsobí liberálnejšie, ako by to zodpovedalo jej členskej základni. Napríklad v Košickom a Prešovskom kraji, kde sme boli vo voľbách silní, máme skôr konzervatívnejších voličov aj členov s názormi, ktoré zloženie klubu neprezentuje. Veronika Remišová reprezentuje presne tento stred. To sa odráža aj v jej rétorike. Čokoľvek sa deje, ona sa snaží svojimi vyjadreniami a postojmi reprezentovať reálnu vzorku voličov a členov strany Za ľudí.
Nie je to tak. Skôr je to politická skúsenosť, snaha o kompromis a vedomie, že výsledky sa často dosahujú inak než silnými vyjadreniami. Napríklad keď bola vládna kríza, dali sme si urobiť prieskum, aký je názor našich členov. Vyšlo nám, že viac ako šesťdesiat percent našich členov nechcelo, aby sa rozpadla vládna koalícia. To znamená, že keď sa aj Veronike Remišovej vyčítalo, že nemá silné vyjadrenia, v skutočnosti si dávala pozor, aby bola hlasom celej strany. Nielen hlasom poslaneckého klubu, ktorý je orientovaný liberálnejšie až progresívne.
To je zároveň ďalší dôvod napätia v strane, pretože toto krídlo chce, aby sa strana viac vyhraňovala voči OĽaNO a Matovičovi. Pričom je zaujímavé, že keď strana Za ľudí vstupovala do vládnej koalície, tak existovala úvaha, že spolu so SaS vytvoria protipól silnému OĽaNO.
Áno. S tým, že ak chceme, tak máme vstúpiť do poslaneckého klubu SaS a zároveň strana SaS pohltí stranu Za ľudí, čo bolo, samozrejme, neprijateľné. Potom si nás Richard Sulík dlho nevšímal až do momentu, keď začal eskalovať spor medzi ním a Igorom Matovičom a uvedomil si, že potrebuje spojenca.
Odvtedy sa časť nášho klubu snažil vtiahnuť do tohto konfliktu, aby ho spolu s ním eskalovali. Lebo – a to si povedzme otvorene – celé to nebolo iba o Matovičovi, ale aj o Sulíkovi. Potreboval príbeh, že v prípade, ak by sa rozpadla koalícia, nebol sám, kto ju rozbil.
Časť našich poslancov mala názor, že ak sa v tomto konflikte budeme angažovať a vyhraňovať, pôjdu aj nám hore preferencie podobne ako SaS. Lenže ukázalo sa, že preferencie nám klesli, lebo naši voliči nás chceli vidieť ako umiernený hlas, hlas rozumu, ktorý konflikty neeskaluje, ale utlmuje ich. Taktiež nechceli, aby sa rozbila vláda. Podľa toho sa aj predsedníčka správala.
Veď to je o tom. Sulík zistil, že vie pracovať s liberálnym krídlom v našom klube, a počas krízy to využil.
Dobre viete, že táto kríza nebola o Sputniku.
Opakujem, nebolo to o Sputniku.
Myslím, že to je jasné. Sú to predovšetkým tí poslanci, ktorí už od nás odišli, ako pán Kollár, pán Valášek, pani Letanovská. Je to to krídlo, ktoré na sneme prehralo súboj o predsedu strany a ktoré chcelo, aby sa strana profilovala liberálnejšie až progresívne.
Tá ich voľba bola pre mňa prekvapením. Neviem to vysvetliť.
Podľa mňa by bola chyba, keby sme teraz mali mimoriadny snem a voľbu nového predsedu. Predstava tohto krídla bola, že Remišová ako predsedníčka nedokáže stranu uchopiť a po roku budeme na zlých percentách. To potom vytiahnu ako tromf a budú sa snažiť zvolať opäť snem a zvoliť iného predsedu. Lenže to sa nedeje.
V auguste minulého roku, keď Veronika Remišová prebrala stranu, sme sa točili okolo troch percent, pred koaličnou krízou sme sa dostali vo všetkých prieskumoch cez päť percent, dokonca až na šesť. Na tom pekne vidno, že my rastieme vtedy, keď v pokoji môžeme pracovať. Ľudia oceňujú našu pracovitosť.
Ja žiadne zlyhanie Veroniky Remišovej ako predsedníčky nevidím. Iba sa vytvára takýto mediálny obraz, a to účelovo. Racionálne zmýšľajúci človek vie prečítať, o akú hru ide. Ale keď sa pozriete na fakty, tak to nesedí. Preferencie išli hore a to, čo sme chceli dosiahnuť počas vládnej krízy, teda výmenu ministra zdravotníctva a premiéra a udržanie štvorkoalície, sme dosiahli.
Ja som ich nazvala rastúcimi. Keby sme boli v pokoji a neriešili stále iba niekoho ambície a osobné spory, tak by to naši voliči ocenili určite viac. Pokladám za maximálne nešťastné, že sa vnútorné záležitosti strany a často neoprávnená kritika neustále prepierajú na verejnosti. Nepamätám si, že by sa to v takej intenzite dialo, či už teraz, alebo historicky iným stranám.
Ja za tým vidím jednoznačný záujem o rozbitie strany. A tu konkrétne aj vnímam politickú vyzretosť terajšej predsedníčky, ktorá v záujme zachovania integrity strany reaguje veľmi zmierlivo, dokonca aj na osobné útoky. Ten mediálny obraz, že Remišovej sa strana rozpadáva pod rukami, je nepravdivý.
V tom, že ona za to nemôže.
Teraz som vám vysvetlila tie dôvody.
Myslíte si, že keby na jej mieste bola Mária Kolíková alebo niekto z toho liberálnejšieho krídla, tak by to tak nebolo? Len mediálny obraz by bol iný. To je presne tá hra, že sa vyrába obraz Remišovej, ktorej sa všetko sype pod rukami. A začalo sa to ihneď po jej nástupe. Obraz aktívne budovaný ľuďmi, ktorí majú záujem stranu rozbiť alebo oslabiť.
Lenže tým skutočným dôvodom sú nenaplnené ambície ľudí, ktorí od začiatku boli v podstate na odchode. Len si hľadali a hľadajú komunikačnú exit stratégiu. Miroslav Kollár bol nespokojný od samého začiatku, chcel byť ministrom kultúry, čo sa nepodarilo, potom prehral súboj o lídra strany. To isté Tomáš Valášek, ktorý mal ambície stať sa ministrom zahraničných vecí, navyše sami vidíte, že mu je bližšie progresívne smerovanie. Pani Letanovská chodila za nás na pandemickú komisiu a videla, ako ťažko sa presadzujú veci. Mne prišlo z jej strany nefér, že v čase, keď už niekoľko týždňov rokuje o prestupe do inej strany, dá médiám rozhovor, v ktorom hovorí, ako jej predsedníčka nedávala priestor. Pritom ju práve Veronika na jeseň seriózne ponúkala premiérovi ako náhradu za ministra zdravotníctva.
Potom je tu ďalší faktor nespokojnosti liberálno-progresívneho krídla. Myslia si, že sa musíme správať presne podľa nich, hoci 60 až 70 percent členov má iný názor.
Naši členovia a voliči, ktorí veria v zmysel stredovej politickej strany, ktorá bude robiť slušnú, odbornú a pragmatickú politiku. Toto týchto ľudí k tejto strane pritiahlo. Konkrétne aj mňa.
V prvom rade musím povedať, že Veronika Remišová nebola v obhajobe ministerky málo razantná. To je smiešny obraz. Zastala sa jej okamžite a dostatočne, tak ako pri smrti generála Lučanského.
Na druhej strane, nedivím sa, že poslanci OĽaNO mali pri Márii Kolíkovej pochybnosti. Pretože schémy, ktoré boli nakreslené, pochybnosti vzbudzujú. Taktiež je pravda, že keby sa takéto rámce objavili v prípade Fica alebo kohokoľvek z jeho rodiny, tak by sme stáli na barikádach. Mne na tom nepripadá nič zvláštne, že poslanci hnutia, ktoré má boj proti korupcii priamo v DNA, sú na tieto veci citlivejší.
Áno, aj ja som ich mala.
Mne sa páčilo vyjadrenie Transparency International, ktoré kládlo dôraz na moment politickej kultúry. Keď tu bola vládna kríza, tak sme rozprávali, že sme iná garnitúra. V zmysle, že máme vyššie položenú latku politickej kultúry a citlivosti. A dôkazom toho bolo aj gesto Juraja Šeligu a Jany Žitňanskej.
Čiže ak aj u Márie Kolíkovej nenájdeme porušenia zákona, v zmysle politickej kultúry a citlivosti je prinajmenšom nešťastné, že ministerka je spájaná s firmou poznačenou kriminálnymi praktikami. Mne osobne sa zdá nešťastný aj moment, keď politici alebo ich blízki príbuzní podnikajú v čase výkonu svojej funkcie so štátom. Môžu tam vzniknúť rôzne sporné momenty. Tak isto mi to prekáža napríklad u Borisa Kollára.
To určite nie. Záleží, v akej pozícii zostanete v tých firmách.
Sporný je MK Real, v tom zmysle, že firma, ktorá má potvrdenú kriminalitu, je nejakým spôsobom spájaná s ministrom.
Mala okamžite doriešiť vlastníctvo tejto firmy. Je to o miere vnútornej citlivosti. Ona môže byť presvedčená, že je všetko v poriadku, ale ako som už povedala, ak by sa takýto problém vyskytol u politika z inej časti spektra, tak by sme s tým asi všetci neboli v pohode. Preto, a teraz narážam aj na vašu otázku na možnú voľbu predsedu, si myslím, že je lepšie mať lídra, s ktorým sa takéto pochybnosti nespájajú.
No, slovo vymedzovať sa je také príliš bojové. Ale áno, vnímam sa skôr mierne konzervatívne. Napríklad počas vládnej krízy som patrila k tým, ktorí nechceli konflikt eskalovať. Hovorila som, že máme mať požiadavky aj ich presadzovať, ale nemáme ísť na hranu a udržanie tejto koalície má byť pre nás dôležitá hodnota. Ide o formu, jazyk, spôsob vystupovania voči partnerom, nie o samotnú podstatu politiky. Ak si niekto myslí, že odchod Igora Matoviča sa udial pod tlakom veľkých politických viet a okázalých demisií, tak sa veľmi mýli.
Pre mňa je naozaj ideálom to spojenie mierne liberálneho a mierne konzervatívneho prúdu a myslím si, že takto by sme sa ako strana aj mali správať. Napríklad pri odvolávaní ministerky Kolíkovej zaznelo veľa kritiky smerom k dotáciám, ktoré rozdelilo jej ministerstvo jednotlivým organizáciám.
V duchu nastavenia našej strany a pri zachovaní istej rovnomernosti a proporcionality by som určite z dotácií nevylučovala organizácie, ktoré sa venujú rodovým témam či LGBTI. A bolo ich podporených naozaj veľa. Len ma v tejto covidovej dobe vyrušilo, že napríklad Linka detskej istoty, ktorá žiadala 50-tisíc eur, dostala iba 15-tisíc. V čase, keď boli deti zavreté doma a vykazovali veľký nárast rôznych problémov.
Oproti tomu Sexistický kix dostal plnú sumu, o ktorú si požiadal, 43-tisíc eur, pričom je to iba čisto PR záležitosť. Alebo napríklad organizácia Post Bellum, ktorá mapuje silné príbehy zo zlomových období našich dejín, žiadala 50-tisíc a dostala len 10-tisíc. Nemyslím si, že je to v poriadku.
Foto: Andrej Lojan