Pavel Kosatík Český publicista tvrdí, že Slovensko historicky nepatrilo k Západu. Mýli sa

Tvorbu českého publicistu, spisovateľa a scenáristu Pavla Kosatíka sledujem s rešpektom aj istým obdivom už dlhé roky.

Viaceré jeho knihy mám vo svojej domácej knižnici. Vyzdvihol by som jeho životopis Jaroslava Preissa Bankéř první republiky, zbierku esejí České snění o českých národných ilúziách či životopis prvého prezidenta ČSR Jiný TGM.

Televízny seriál České století, ku ktorému Kosatík napísal scenár, pokladám (s malými výhradami) za výbornú umeleckú dramatizáciu politického rozhodovania v zlomových historických situáciách. A keď mu pred pár rokmi vyšla kniha Slovenské století, Postoj bol azda prvým slovenským médiom, ktoré s Pavlom Kosatíkom prinieslo rozsiahly rozhovor.

Práve vďaka tomu, že napísal dve knihy o našej krajine (okrem vyššie spomenutého titulu mu v roku 2022 vyšla ešte kniha Slovensko 30 let poté), sa Kosatík v českom prostredí zaradil medzi „hovoriace hlavy“, na ktoré sa tamojšie médiá obracajú, keď chcú svojmu publiku vysvetliť politické dianie u nás. Občas to však dopadne bizarne.

Slovensko súčasťou Západu?

Približne pred týždňom, zrejme pri príležitosti našich prezidentských volieb, priniesol rozhovor s Pavlom Kosatíkom o Slovensku internetový denník Forum24. A je to čítanie, pri ktorom našinec bude otvárať oči.

Problémom nie je ani tak Kosatíkova charakteristika našej súčasnej vládnej reprezentácie ako „ľudí bez vzdelania a škrupúľ“ (komentátor od nás by pokojne použil aj expresívnejšie výrazy). Problémom je jeho čudný pohľad na naše dejiny:

Vidíte rysy, které by vypovídaly o tom, že se společnost stále nezbavila toho „východního“ v sobě, co se v různých obdobích projevovalo téměř celé 20. století?

Vidím. Slováci historicky k Západu nepatřili a těch pár období po roce 1918, kdy se to začalo měnit, bylo příliš krátkých, abychom o nich dnes mohli mluvit jako o jasně prozápadně orientované společnosti. Aby si člověk uvědomil cenu své svobody, to často trvá mnohem déle než jednu generaci. A ani to k vymazání „Východu“ ze sebe sama nestačí.

Formulácia o tom, že Slováci historicky k Západu nepatrili a meniť sa to začalo až po roku 1918, sa dostala aj do perexu. Čitateľ sa nestačí čudovať, ako môže niečo také zo seba vypustiť človek, ktorý sa živí písaním kníh o dejinách.

Nie je tajomstvom, že pred rokom 1918 bolo územie dnešnej Slovenskej republiky integrálnou súčasťou uhorského štátu. A to takmer tisíc rokov. Faktom však je, že Uhorsko, napriek všetkej zaslúženej kritike vtedajších pomerov, bolo súčasťou západnej civilizácie.

Jeho prvý kráľ svätý Štefan dostal kráľovský titul od pápeža Silvestra II. (mimochodom, pár rokov pred korunováciou ho podľa tradície pokrstil pražský biskup sv. Vojtech, po ktorom je pomenovaný aj slovenský Spolok sv. Vojtecha).

Historické stavby na Slovensku, či už hovoríme o hradoch, kaštieľoch, palácoch, meštiackych domoch, alebo dedinských kostoloch, sú postavené v tradičných európskych slohoch: románskom, gotickom, renesančnom, barokovom, klasicistickom či v neoslohoch 19. storočia. Na Uhorsku, a teda aj na predkoch súčasných Slovákov, sa podpísali všetky západné duchovné hnutia a prúdy ako renesancia a humanizmus, reformácia, osvietenstvo – a aj z Nemecka importované národné obrodenie 19. storočia, ktoré napokon priviedlo staré Uhorsko k zániku.

Až do 40. rokov 19. storočia sa ako úradný jazyk v Uhorsku používala latinčina (s výnimkou krátkych období, keď viedenský dvor presadzoval nemčinu). Na gymnáziách sa spolu s dielami antických klasikov vyučovala ešte neskôr. A aj tento článok je písaný latinkou, nie azbukou alebo čínskym znakovým písmom.

No predovšetkým: väčšina Slovákov sú svojou náboženskou identitou rímski katolíci (s malou, no historicky a spoločensky významnou protestantskou menšinou). Skrátka: sme západní kresťania.

Hranice Západu sú hranicami západného kresťanstva

Americký politológ Samuel Huntington ohraničuje západnú civilizáciu práve rozsahom oblastí, ktoré historicky formovalo západné kresťanstvo. V jeho poňatí do Západu patrí západná a stredná Európa spolu s mimoeurópskymi západnými spoločnosťami v podobe USA, Kanady, Austrálie a Nového Zélandu (a s istým otáznikom nad tým, či Latinská Amerika patrí k Západu alebo tvorí samostatný kultúrno-civilizačný okruh).

Rusko je podľa neho jadrom svojho vlastného pravoslávneho civilizačného okruhu. Sem patrí aj východ Ukrajiny, Bieloruska a veľká časť Balkánu.

Ešte raz: východná civilizačná hranica takto poňatého Západu pretína podľa Huntingtona na polovicu Ukrajinu a Bielorusko. Inak povedané, aj väčšinovo gréckokatolícke oblasti nášho východného suseda patria k západnej civilizácii, keďže svoje inštitucionálne centrum majú v Ríme, navyše historicky patrili pod Uhorsko a Poľsko. Slovensko sa na Huntingtonovej mape nachádza hlboko „na západnom brehu“.

Iste, historicky existovali aj iné poňatia Západu. Napríklad v nemecky hovoriacom priestore bola tendencia pokladať za východnú hranicu Západu východnú hranicu Svätej rímskej ríše, ktorej súčasťou bolo aj České kráľovstvo. No proti takto úzko vymedzenému Západu by nepochybne protestovali nielen Maďari, ale aj Poliaci.

Navyše, medzi nemeckými intelektuálmi existovali v minulosti dokonca úvahy, že Nemecko je niečo úplne špeciálne, čo sa svojou ľudovou a vojensky orientovanou kultúrou líši od kozmopolitnej západnej civilizácie, reprezentovanej „ľahtikárskymi“ Francúzmi a „vypočítavými“, na obchod orientovanými Angličanmi... Išlo o ponímanie Západu, voči ktorému sa ostro vymedzoval prvý západonemecký spolkový kancelár, kresťanský demokrat Konrad Adenauer, ktorý svoju krajinu videl jednoznačne ako súčasť Západu.

Jeho súčasník a prvý prezident povojnovej Spolkovej republiky Theodor Heuss v roku 1950 charakterizoval Západ takto: „Na začiatku západného sveta boli tri kopce: Golgota, Akropola v Aténach a Kapitol v Ríme. Západ sa duchovne zrodil z každého z nich a všetky tri treba vnímať ako jeden celok.“ 

Huntingtonovo chápanie Západu, vymedzené územiami, ktoré historicky formoval katolicizmus, respektíve protestantizmus, je presvedčivé aj preto, že predvídalo mnohé trecie plochy 21. storočia. Jeho kniha Stret civilizácií vyšla v roku 1996 a predpovedala konflikty Západu s politickým islamizmom, ktoré nastali po teroristických útokoch v roku 2001, i črtajúci sa konflikt s Čínou. Osobitnú pozornosť venoval Huntington civilizačne rozpolteným spoločnostiam, akou bola aj Ukrajina.

Späť ku Kosatíkovi

No vráťme sa naspäť k rozhovoru s Pavlom Kosatíkom. Český publicista má pravdu v tom, že Slovensko v roku 1918 vstupovalo do spoločného štátu s Čechmi ako zaostalé. No tá zaostalosť bola dôsledkom národnostného a čiastočne aj sociálneho útlaku Slovákov Maďarmi v posledných desaťročiach existencie uhorského štátu.

Došlo k nej, lebo Uhorsko v 19. storočí prevzalo ďalší typicky západný intelektuálny koncept – nacionalizmus – a v dôsledku toho silnejší národ utláčal tie slabšie. To však neznamená, že Maďari prestali byť západným národom alebo ním ani nikdy neboli. Alebo že Slováci nepatrili k Západu, až pokiaľ ich Česi nenaučili nosiť topánky od Baťu.

Aj v rámci Západu existovali a dodnes existujú vyspelejšie a, naopak, zaostalejšie oblasti. Ešte v 20. storočí boli rozsiahle časti Talianska, Portugalska, Španielska alebo Írska – krajín, ktoré nikto nikdy nepokladal za akýsi „polobarbarský Východ“ – postihnuté biedou, negramotnosťou a politickým autoritárstvom.

Na tomto mieste by Pavel Kosatík možno namietol, že pod „západnými hodnotami“ myslí najmä liberálnu demokraciu. Napokon aj v rozhovore pre Forum24 tvrdí, že Fica s Orbánom spája odpor proti západnému demokratizmu, ako ho prinieslo 19. a 20. storočie.

Kosatík má pravdu v tom, že Fico je svojou mentalitou postkomunista, o čom svedčí aj jeho klaňanie sa pred hrobom Gustáva Husáka. Na druhej strane, k tomu západnému demokratizmu patrí aj schopnosť prijať výsledky slobodných volieb, hoci sa mi nepáčia.

Priveľmi historizujúce vysvetlenia

Hlavný problém rozhovoru s Pavlom Kosatíkom v skutočnosti spočíva v tom, že príčiny súčasných politických udalostí na Slovensku hľadá v ďalekých dejinách. Je to také výberové historizovanie, keď sa vyťahujú historické udalosti, ako sa komu páči.

Ak náhodou ďalšie voľby v Česku vyhrá Babiš s Okamurom, čo bude písať Pavel Kosatík? Napíše, že Česi vlastne nikdy západným národom neboli? Bude hľadať príčiny úspechu populistov niekde u praotca Čecha? Alebo vyhlási, že ušľachtilú masarykovsko-havlovskú demokraciu Čechom pokazil jeden Slovák a jeden Japonec s ich nezápadným poňatím politiky, ktoré určite odpozorovali z krajín svojich predkov?

Rozhovor s Pavlom Kosatíkom, aj s jeho tvrdením, že Slovensko historicky k Západu nepatrilo, zdieľal na sociálnych sieťach aj jeden slovenský progresívny influencer a samozvaný bojovník proti hoaxom a dezinformáciám. Pre našu progresívnu ľavicu je to typické: zdieľať niečo, čo je nepresné, zavádzajúce a v konečnom dôsledku nepravdivé, lebo to povedala nejaká zahraničná autorita.

Skúsme sa nad takýmito obsahmi najskôr zamyslieť, než ich odporučíme ďalej. Či už západné civilizačné DNA našej vlasti spochybňuje nejaký domáci „proruský troll“, odchovaný miestnymi dezinfowebmi, alebo, naopak, „mudrujúci“ Čech, slovenská konzerva by sa vždy mala ozvať s protiargumentom.