redakcia

<p><em>Keď sme sa stretli, bola MÁRIA KRÁĽOVIČOVÁ (78) oblečená modernejšie než ja. Kráčala po ulici rýchlejšie než ja. Smiala sa, kývala na pozdrav ľuďom, na očiach skvelé okuliare, v ústach žuvačka. „Prekrvuje to mozog,“ povedala a ja som odmietala uveriť, že žena, s ktorou sa rozprávam, má toľko rokov. Ani dnes neverím. Niekde sa stala chyba. Vlastne zázrak.</em></p>

<h3>Išli sme spolu po ulici a každý vás zdravil. Aké to je?</h3>
<p>Príjemné. Len vždy rozmýšľam, odkiaľ tých ľudí poznám, a keď nemám okuliare, ani neviem, kto to vôbec je. Ale tvárim sa, že viem. (Smiech.)</p>
<h3>Vy ste už, dá sa povedať, národný majetok.</h3>
<p>Nie, ja som dinosaurus! (Smiech.)</p>
<h3>Takto si hovoríte?!</h3>
<p>Áno, ale môj Miro to neznášal. On ma vždy videl ako Manon, lebo túto hru pre mňa preložil. Manon Lescaut. Nuž, romantickejšie než dinosaurus. A francúzskejšie.</p>
<h3>Čím by ste chceli byť v budúcom živote? Teraz som si uvedomila, aká je to hlúpa otázka. Keby som sa to spýtala tridsiatničky, bolo by to v pohode, pri vás to pôsobí nevhodne.</h3>
<p>Nie, nie, viete, že si naozaj hovorím – Marína, a nie je toho už dosť? Veď aký krásny život si žila. Všetci moji známi vrátane môjho muža sú už tam, všetci tí múdri a skvelí chlapci. Ako im je dobre v tom nebeskom klube.</p>
<h3>Prečo tak uvažujete? Je za tým smútok za manželom, ktorý nedávno zomrel?</h3>
<p>Možno, ale možno by ma ešte bolo škoda.</p>

<h3>Práve preto chcem vypátrať, prečo takéto myšlienky prichádzajú na um žene, ktorá ide po ulici rýchlejšie než ja.</h3>
<p>Nuž, som fatalistka, domnievam sa, že všetko máme v živote určené. Ten Bernstein, ktorý je nad nami a všetko diriguje, nám každému život len naskicoval, ale zaplniť si ho musíme sami. A ja tam asi mám ešte nejaké prázdne políčka. Ešte tu musím byť a robiť.</p>
<h3>Som rada, že si to myslíte a nepodliehate depresii.</h3>
<p>To nie. Ja som, povedala by Němcovej babička, „šťastná to žena“. Ale preto, že robím celý život to, na čo mám a na čo som bola určená. Koľko ľudí na tejto zemeguli robí to, čo majú radi?!</p>
<h3>Bola by to zaujímavá štatistika. Váš život je naozaj fascinujúci, zo ženského pohľadu priam červená knižnica.</h3>
<p>Som cieľavedomá, ale naozaj si myslím, že som to dotiahla tam, kde som si ani len nepredstavovala.</p>
<h3>Priam popoluškovský príbeh. Chudobné dievča z dediny, ktoré pasie husi, nájde v novinách inzerát, ide na konkurz – v tých časoch – vyhrá ho a zoberú ho do Slovenského národného divadla.</h3>
<p>A to ma na ten konkurz nik nepripravoval. U nás v&nbsp;Čároch nebola televízia, rádio bolo, čo ja viem, možno v celej dedine jedno. (Smiech.) Na konkurz som išla hneď po vojne a až v divadle som si uvedomila, aká to bola ohromná odvaha, pretože tam už boli dievčatá, ktoré mali niečo za sebou, hrali, študovali konzervatórium. A ja? Exhibicionistka, ktorá pásla husi a kravy a pritom si predstavovala všetky tie rozprávky, ktoré mi starenka rozprávali, a v duchu sa obsadzovala do hlavných úloh. Keď sme chodili do kostola, nevymieňali sme si fotky herečiek, ale sväté obrázky. Aj ja som chcela byť taká krásna svätá Helena.&nbsp;&nbsp;</p>
<p><strong>Pokračovanie na ďalšej strane...</strong></p>

<h3>Nikdy si nehovoríte – byť tak dnes mladá, koľko by som mala možností, celý svet by mi ležal pri nohách?</h3>
<p>Ale mne ležal. Muži sa pre mňa strieľali. Čo by som viac chcela? (Smiech.) Nie, asi by som žila ako teraz. Nie som na majetky, na peniaze... Nenávidím peniaze. Mám z nich husiu kožu. Viem ich zarobiť, ale hneď ich aj miniem, aby som s nimi nebola v styku. Procházka vždy povedal, keď som brala gážu – prosím ťa, nepozeraj sa cestou domov do výkladov, lebo zase donesieš tri klobúky. Len čo som mala pri sebe nejaké peniaze, chcela som sa ich čo najskôr zbaviť.</p>
<h3>Dobrá teória pre ženu. Myslíte, že keď človek na peniaze kašle, viac k nemu idú?</h3>
<p>Neviem, ale vždy som mala toľko peňazí, koľko som potrebovala. Aj môj muž napriek tomu, že bol na rozdiel odo mňa panské dieťa, bol veľmi skromný. Bol ako ja: idealista a romantik.</p>
<h3>Zdá sa, že ste večný romantik.</h3>
<p>Áno, je to črta, ktorú nemôžeš vymazať, a je jedno, koľko máš rokov. Stále lietam v oblakoch, stále si staviam vzdušné zámky.</p>
<h3>Jiřina Bohdalová na oslavách svojich nedávnych 75. narodenín hýrila až do rána. Ešte by ste si na to trúfli?</h3>
<p>Že či! Koľkokrát sme s Procházkom pretancovali noc! Ešte aj keď bol chorý, aj keď mal depresívnu náladu, povedala som – Miro, tancovať...</p>
<h3>Čo ste si pustili?</h3>
<p>Budete sa čudovať, ale ja mám rada dychovku. Záhorie, Čáry, to sú dychovky, a keď som začula dychovku, vedela som, že je sobota a potom nedeľa, budem mať nové šaty a hlavne – nebude sa robiť. Dodnes cítim tú pohodu.</p>
<h3>Ostali ste sama. Štatistiky nás optimisticky povzbudzujú, že ženy žijú dlhšie, prežívajú svojich mužov, otázka však stojí: Je to vôbec výhra?</h3>
<p>Samota je krutá. Iste, mám dve deti: dcéru v Prahe, syna v Košiciach, sme v spojení, stále si telefonujeme, ale... Žena potrebuje pohladkanie, potrebuje počuť – si krásna, si múdra...</p>

<h3>V každom veku?</h3>
<p>V každom. A samota je – sivý súmrak dní.</p>
<h3>Vy však stále hráte, chodíte medzi ľudí...</h3>
<p>Áno, u mňa bola vždy na prvom mieste práca. Môjho Mirenka som vždy ľutovala, lebo najprv bolo divadlo, potom deti a až potom on. Hovorieval –vždy som len ten tretí. Herectvo je úžasná profesia, pohltí vás.</p>
<h3>Čo si myslíte o herečkách, ktoré tvrdia, že musia za každú cenu ostať mladé a krásne, lebo inak by sa neudržali v brandži?</h3>
<p>Divadlo je od slova dívať sa, a ak sa človek môže dať vylepšiť, má sa dať. Aj ja si hovorím – mohla som sa dať. Mohla som si dať zmenšiť nos, lebo každý chce dlho žiť, ale nikto nechce byť starý. No dnes si vravím – chcem byť zdravá, a zase môžem tomu Bernsteinovi, ktorý nás tam zhora diriguje, poďakovať za to, že zdravá som. Lebo nos si môžeš dať spraviť, ale zdravé nohy, postavu, vlastné zuby...</p>
<h3>Vy máte svoje zuby?!</h3>
<p>Áno, preto mám tu vpredu medzeru, lebo sú stále moje a každý zubár mi povie – tých zubov sa dotknúť? Načo? Osemdesiatročná baba. To sú tie klady. Ale kto sa chce dať rezať, nech sa dá. A možno je škoda, že som si nedala odfidlať z nosa, bola by som asi krajšia. Deťom sme však vždy hovorili – najkrajší dar, ktorý sme vám dali, je, že nám nemusíte dávať plienky. Môj muž bol do poslednej chvíle pri vedomí. Vravím deťom – keby som mala byť nemohúci hlupáčik, zbavte sa ma. Som za eutanáziu. Keď Jackie Kennedyová mala rakovinu, rozlúčila sa so svojimi deťmi a odišla. Na úrovni. Ako žila, tak odišla.</p>
<h3>A vy nemáte ani reumu.</h3>
<p>Predstavte si, moje deti bolia chrbty, kolená a mňa nič.</p>
<h3>Po kom to máte?</h3>
<p>Vravím si, že to bude tým, že rodičia ma splodili ako veľmi mladí. Mama mala devätnásť rokov a zomrela 92-ročná. Rodičov som nikdy nevidela sedieť, iba keď sme jedli. Ja som taká istá. Chvíľu neobsedím. Hýbem sa, mám štvorizbový byt, kým to poriadite...</p>
<p><strong>Pokračovanie na ďalšej strane...</strong></p>

<h3>Smejete sa, máte na sebe najmodernejšie šaty, veru je jasné, že nepatríte k&nbsp;ženám, ktoré si vravia – to už nemôžem, to sa nepatrí, to sa nehodí...</h3>
<p>Však keď mám ešte zuby a nemám barlu, načo by som sa na starú tetku hrala?! Obliekam sa tak, ako sa mi páči a ako ma môj muž chcel vidieť.</p>
<h3>Žili ste spolu 56 rokov. Je to šťastie?</h3>
<p>Šťastie, iste všeličo prišlo, lebo človek nie je handra a v žilách mu koluje krv, aj keď sa vydá. Ale vždy si rozmyslí, či bude opäť niekde začínať. Niektoré hodnoty sú našťastie trvalé. No človek sa aj zaľúbi...</p>
<h3>Vy ste sa počas manželstva zaľúbili?</h3>
<p>Akože, a niekoľkokrát! Vtedy som povedala – Miro, buď na mňa dobrý, myslím, že som zaľúbená.</p>
<h3>Toleroval to?</h3>
<p>Pochopil to.</p>
<h3>On vám niečo podobné nikdy neoznámil?</h3>
<p>Nie, a nikdy ani nepovedal mrzké slovo. Ja ako Záhoráčka – huba vám ide, jemu však nadávka cez ústa neprešla. On bol tak vychovaný. Doma hovoril s mamou po francúzsky.</p>
<h3>Je zvláštne, že ľudia z takých odlišných prostredí ako vy dvaja mohli mať také vydarené manželstvo.</h3>
<p>Lebo nám všetko fungovalo, aj sex, a to je najdôležitejšie.</p>

<h3>Hovoríte to nahlas v krajine, kde sa už šesťdesiatnici tvária, že nevedia, čo je to sex. Akoby sex vo vyššom veku bol čosi nevhodné, trápne. Aj deti si myslia, že ich narodením sa rodičovský sex skončil. (Smiech.)</h3>
<p>Šťastie, ak sa neskončil. Našťastie, môžem povedať, že Procházka už bol chorý, mal veľa rokov a všetko fungovalo. A možno preto som taká vitálna. Našli sme sa.</p>
<h3>Je naozaj pravda, že keď ste sa zoznámili, bol ženatý a vy ste to nevedeli?</h3>
<p>Odkiaľ som to mala vedieť? On mi to nepovedal a ja som sa nepýtala, pretože som nechcela, aby sa on pýtal na moje vzťahy. A keď mi jedna žena povedala – Marína, a&nbsp;prečo chodíte so ženatým? Vravím – ja chodím s Mirom Procházkom. Keď som mu to povedala, podotkol – však si sa nepýtala. Aj on vedel, že moja prvá láska bol Ctibor Filčík, a nikdy sa nepýtal. A toho sme sa držali.</p>
<h3>Chodili ste so ženatým mužom, rozviedol sa, mali ste s ním dve deti, ale vydať ste sa zaňho nechceli. Žili ste tak, ako chcú – aspoň to tvrdia – dnešné ženy. Podľa seba, slobodne.</h3>
<p>Miro mi vždy vravel – Marína, však ty vôbec nie si sedliačka! Tvoja prababka sa za tridsaťročnej vojny, keď tadiaľto tiahli Švédi, s nejakým prespala. Hneď vyriešil, prečo som taká slobodomyseľná. No kým ma dostal do postele, to trvalo. Vždy som si mohla vyberať. Keď sa však už pre niekoho rozhodnete, treba ho brať takého, aký je. Ale človek má mať svoje tajomstvá: čo nechceš, povedať nemusíš.</p>
<h3>Nedali vám ľudia nepríjemne pocítiť, že žijete inak, než sa ,,má“?</h3>
<p>Bolo mi to jedno. Ale dodnes ma to mrzí pre mojich rodičov, čo si museli na tej dedine asi vytrpieť. Mladý človek je sebec, nemyslí na to, aký to môže mať dosah na iných. Ako to moja mama musela zatĺkať.</p>
<h3>Vydávali ste sa, keď ste už mali dve deti. Koľko ste mali rokov?</h3>
<p>Neviem, lebo ja rátam, že som bola Procházkovou ženou od toho momentu, ako som s ním išla prvýkrát do postele. Odvtedy som s ním žila. A bola som jeho žena 56 rokov. Ale vydávať som sa nechcela, lebo som sa nechcela rozvádzať. Videla som, ako si ľudia, ktorí sa milovali, hádžu na hlavu šerble. Dodnes neviem pochopiť, ako sa môžu tí, čo sa milovali, boli spolu v posteli, majú spolu deti, tak nenávidieť. Keď už nevedia spolu pekne žiť, majú sa aspoň na úrovni rozísť.</p>
<p><strong>SILVIA LISPUCHOVÁ</strong></p>

Odvážne priznania: Mária Kráľovičová chodila so ženatým a netušila to, nepýtala sa

Výber pre vás

Odvážne priznania: Mária Kráľovičová chodila so ženatým a netušila to, nepýtala sa

Súvisiace články

Výber pre vás