Spoločnosť História 31. marec 2023

Zatykač na Putina Správy o deportáciách ukrajinských detí a zabudnuté transporty na Dolniaky

Lukáš Krivošík
Lukáš Krivošík

Ako sa v 19. storočí Uhorsko snažilo urýchliť pomaďarčenie našich predkov hromadným odvážaním slovenských detí na Dolnú zem.

Ako sa v 19. storočí Uhorsko snažilo urýchliť pomaďarčenie našich predkov hromadným odvážaním slovenských detí na Dolnú zem.

Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Lukáš Krivošík

Správy o deportáciách ukrajinských detí a zabudnuté transporty na Dolniaky
Ruský prezident Vladimir Putin rozpráva počas výročného stretnutia Rady ruského ministerstva vnútra v Moskve 20. marca 2023. FOTO TASR/AP

Keď v strede marca Medzinárodný trestný súd (ICC) so sídlom v Haagu zverejnil, že vydal zatýkací rozkaz na ruského prezidenta Vladimira Putina, spôsobilo to úžas. Hoci autoritu ICC uznáva 123 štátov sveta, nepatria medzi ne Rusko, Čína, India, ale ani USA.

Vzápätí sa v niektorých krajinách rozpútala diskusia, či by Putina zatkli, ak by tam zavítal na návštevu. Ukrajina vydanie zatykača privítala, kým v Moskve sú, prirodzene, pobúrení a tvrdia, že ich to k ničomu nezaväzuje.

Podľa ICC k vydaniu zatykača na Putina (a popri ňom ešte na komisárku pre práva detí Mariju Ľvovovú-Belovovú) viedli „vierohodné obvinenia“ z nezákonnej deportácie alebo presunu ukrajinských detí z okupovaných území Ukrajiny do Ruskej federácie. Podľa Rímskeho štatútu predstavuje takéto konanie vojnový zločin.

Od začiatku invázie sa množia správy, že Rusi z Ukrajiny premiestnili tisíce detí do táborov v Rusku na prevýchovu či adopciu. V niektorých prípadoch údajne ide o deti z detských domovov. V ďalších o deti, ktoré boli počas bojovej činnosti oddelené od svojich rodičov. Časť detí bola vraj dokonca odtrhnutá od rodičov pod nátlakom ruskými bezpečnostnými zložkami.

Webstránka Conflict Observatory, ktorá sa snaží mapovať a overovať ruské vojnové zločiny na Ukrajine, vo februári vydala správu, podľa ktorej bolo do Ruska odvlečených najmenej 6-tisíc ukrajinských detí, aj keď konečné číslo je podľa autorov pravdepodobne vyššie. Niektoré podľa ich informácií skončili v zariadeniach na okupovanom Kryme. Iné až v ruských regiónoch na brehu Pacifiku.

Z pohľadu Moskvy ide o humanitárnu akciu: dostať deti preč z území, na ktorých sa bojuje. Túto svoju verziu chce Rusko podoprieť aj 6. apríla na rokovaní Bezpečnostnej rady OSN, ktoré má byť venované tejto téme. Avšak „integračné programy“, ktoré vraj majú pomôcť deťom zapadnúť do ruskej spoločnosti, chápu Ukrajinci, naopak, ako snahu o rusifikáciu svojich detí – ako snahu o pozbavenie ich národnej identity.

Britský denník The Guardian citoval v marci ukrajinskú vládu, podľa ktorej bolo do Ruska premiestnených až okolo 16-tisíc ukrajinských detí. Len niekoľko stoviek z nich sa podarilo zatiaľ vrátiť do vlasti. Ak dieťa v Rusku získa adoptívneho rodiča a k tomu ešte ruské občianstvo, neskoršia repatriácia bude náročná…

Slovenský pocit, že niečo podobné sme už zažili

Správy o premiestňovaní ukrajinských detí z okupovaných oblastí Ukrajiny do Ruska, ako aj následný spor Kyjeva a Moskvy o interpretáciu tohto postupu môžu v nás Slovákoch vyvolávať zvláštne historické reminiscencie.

Keď sa prejdete historickým centrom Bratislavy neďaleko katedrály a vedľa Mosta SNP, môžete si na priečelí Medzinárodného domu umenia pre deti BIBIANA všimnúť pamätnú tabuľu. Je na nej nápis:

„Na pamiatku 1462 detí z Trenčianskej a Nitrianskej župy, ďalších desaťtisícov slovenských detí deportovaných na maďarské územie Uhorska a cieľavedome odnárodňovaných v druhej polovici 19. a začiatkom 20. storočia. Ministerstvo kultúry SR 1. júna 1998.“

Pamätná tabuľa ma pamiatku 1462 deportovaných detí do Maďarska na cieľavedomé odnárodňovanie, umiestnený je na budove Bibiany, medzinárodného domu umenia pre deti v Bratislave. Foto: wikimedia.org (Potocny)

O čo ide? V dekádach, ktoré nasledovali po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867, začali vládnuce maďarské kruhy postupne pristupovať k naplneniu svojho cieľa asimilovať nemaďarské obyvateľstvo Uhorska.

Pre Slovákov to napríklad znamenalo, že v rokoch 1874 – 75 došlo k zrušeniu trojice slovenských gymnázií (v Revúcej, Turčianskom Sv. Martine a Kláštore pod Znievom) a v roku 1875 aj k zákazu činnosti Matice slovenskej. V rovnakom roku nový uhorský premiér Kálmán Tisza vyhlásil, že slovenského národa v Uhorsku niet.

Jedným z najhorlivejších zástancov maďarizácie bol zvolenský podžupan a neskorší poslanec uhorského snemu Béla Grünwald (1839 – 1891). V roku 1878 vydal spis s názvom Horný vidiek, v ktorom vyhlásil za poslanie maďarského národa zaplniť Uhorsko Maďarmi až po jeho hranice.

Slováci sú podľa neho neskorší prišelci, vlastne skôr poslovenčení hornouhorskí Nemci. Nemajú dejiny, osobnosti, literatúru, centrum či ekonomiku. Slováci podľa Grünwalda vlastne neexistujú. Podľa jeho bizarných téz má zmysel chcieť byť Maďarom alebo trebárs Rusom, ale sotva Slovákom, keďže im chýbala slávna minulosť i prítomnosť. A ľudia, ktorí za nich hovoria, sú vraj len prospechári, ktorí by sa inde neuplatnili – čo bolo dosť bizarné tvrdenie, lebo kým priemerný maďarón mal často dokorán otvorenú cestu k lukratívnej kariére, exponenti slovenského národného hnutia si vedome vyberali život plný šikanovania úradmi, trestných stíhaní za poburovanie a občasných pobytov v žalári.

Grünwald nepokryte volá po tom, aby uhorský štát využil mocenské prostriedky na pomaďarčenie Slovákov. A najmä v strednej škole videl stroj, do ktorého vchádzajú Slováci a vychádzajú z neho Maďari…

Na Grünwaldove šovinistické invektívy reagoval vlastným obranným spisom slovenský národovec Michal Mudroň. Na svoju dobu premýšľal o Slovensku veľmi vizionársky a ešte dnes by niektoré jeho úvahy o rozvoji národa i krajiny mohli inšpirovať našu politiku. Oba spisy vyšli v roku 2014 v jednej knihe vo vydavateľstve Kalligram spolu s komentármi súčasných historikov, Slováka Romana Holeca a Maďara Ignáca Romsicsa…

Grünwald sa zaslúžil nielen o zatvorenie slovenských gymnázií a Matice v 70. rokoch 19. storočia, ale v 80. rokoch podporoval tiež činnosť takzvaného Hornouhorského maďarského vzdelávacieho spolku (FMKE alebo tiež FEMKE, Femke či Femka). Založený bol v roku 1883 v Nitre a jeho cieľom bolo šíriť maďarského ducha v Slovákmi obývaných uhorských župách.

Orientoval sa na prácu s mládežou, usporadúval kurzy maďarčiny, osvetové podujatia, zriaďoval knižnice s maďarskou literatúrou či detské opatrovne. No to neboli jediné jeho aktivity.

Vo väčšine prehľadových kníh o slovenských dejinách je spolku FMKE venovaných len pár viet. Medzi nimi však nechýba zmienka o tom, ako pomáhal organizovať hromadné presuny slovenských detí do maďarsky hovoriacich oblastí Uhorska. „Úrady, podobne ako v čase cholery v roku 1874, zorganizovali za pomoci FEMKE odvoz chudobných sirôt, polosirôt i detí s rodičmi zo severoslovenských stolíc na Dolnú zem,“ píše sa v Lexikóne slovenských dejín o transportoch v rokoch 1887 – 88. „Dovedna odviezli asi 600 detí, okolo 300 z nich sa vrátilo domov. Ich utrpenie a cynizmus úradov vzbudili pohoršenie doma aj v zahraničí.“

Táto epizóda sa dostala aj do slovenskej beletrie. Literárny historik, publicista, evanjelický kňaz a spisovateľ Ondrej Seberini (1824 – 1895) opisuje transporty z roku 1874 (vtedy ešte FMKE neexistoval) v pozoruhodnom románe Slováci a sloboda:

„Roku 1874 počiatkom októbra prišiel na Dolnú zem mimoriadny vlak: priviezol 390 slovenských chlapcov na rozdelenie po maďarských osadách. Bol to tragický pohľad vidieť cestovať tento pluk Slováčikov, budúcich to maďarských janičiarov. Všetci mali rovnošatu a na prsiach nápis, ktorý sa ako menuje, kedy a kde sa narodil. Čongrádska župa, ako číročisto maďarská, mala prednosť pri rozdeľovaní. Vlak zastal, na istom nádraží mala byť oddaná jedna časť dietok, ako ovečky, bez ohľadu na vek a vierovyznanie. Prišiel rad i na Janka, ale tak, že Jurko mal byť ďalej dopravený. Vznikol hrozný krik, siroty objali sa okolo hrdla a volali hlasite: ,My jeden bez druhého nepôjdeme!‘ Obecenstvo bolo náramne dojaté, i keď to boli slovenské deti. Nie jednej matke tiekli tvárou slzy, nie jeden otec odvrátil sa, aby ukryl žiaľ. Pohlo to konečne aj sprievodcom, a nechal bratov spolu. Úbohé deti, ozaj kam vás zaviedla ruka božia?

(...)

Roku 1874 v jeseni vyvinulo úradníctvo stolice Trenčianskej veľkú činnosť: išlo o to, aby siroty, ktoré pred rokom v cholere utratili rodičov, boli zaopatrené. Ktože by takýto šľachetný úmysel neschválil? Istotne by založili sirotínec, aby každá sirota bola v svojom náboženstve, v svojom jazyku vychovaná. Ale bolo by to zdĺhavé, steny by tak ľahko nevyschli a vo vlhkých budovách by siroty mohli onemocnieť a tak snadnejšie bolo siroty sťa kŕdeľ oviec odprevadiť na dolnozemské roviny a tam ich rozdať ako dobytok, nemajúci hospodára, a pri tomto ktože mohol z toho, že vyzvanie, aby sa majetnejší zaujali za tie siroty, len maďarským obciam bolo publikované? Nuž a potom podľa verejného osvedčenia istého ministra horniaci platia pomerne väčšie dane ako dolnozemci, hádam ich preto ta zaviezli, aby časom neboli takými veľkými daňami obťažené!“

Seberiniho román Slováci a sloboda je pozoruhodný, lebo zachytáva príbeh vzdelaných Slovákov, ktorí sa v rokoch 1848 – 49 pripojili k maďarskej revolúcii, bojovali na strane Lajosa Kossutha, ale postupne, po rakúsko-uhorskom vyrovnaní došlo k ich vytriezveniu na možnosť rozumného kompromisu s Maďarmi. Jednou z najsilnejších kapitol románu je náhľad do fungovania uhorskej tajnej polície, ktorej sa podkladajú potenciálni udavači, ochotní donášať na slovenských „panslávov“ za finančný príspevok.

Seberini beletristicky spracováva aj vlámanie do Matice slovenskej (zrejme išlo o provokáciu), ktoré vláda využila ako zámienku na jej zrušenie. Berie čitateľa na zasadnutie uhorskej vlády i na vlakovú stanicu, odkiaľ sú slovenské deti presúvané na juh.

Okolnosti týchto transportov ilustruje na príbehu dvoch chlapcov. Jedného mamka vyreklamuje z transportu srdcervúcim plačom. Druhý chlapec chce ísť na Dolniaky z vlastnej vôle, lebo dúfa, že sa v maďarskom prostredí stane pánom. Jeho mame odchod syna smrteľne zlomí srdce.

Hoci z pohľadu organizátorov išlo nepochybne o humanitárnu akciu, netýkali sa tieto presuny slovenských detí do maďarského prostredia len sirôt, ktoré prišli o rodičov. Seberini opisuje zúrivé naliehanie obecných notárov a župných úradníkov na chudobných rodičov trasúcich sa pred vrchnosťou, aby deti nechali ísť. Takýto súhlas by sa dnes pokladal za vynútený.

Inokedy rodičia dieťa poslali na cestu radi. Dúfali, že sa im vráti ako pán. Mysleli si, že na úrodnejšej Dolnej zemi ho čaká lepší život než doma. Dieťa sa naučí po maďarsky, náhradní rodičia ho pošlú do školy alebo dajú na remeslo. Odkážu mu dedičstvo. V skutočnosti často slúžili ako lacná a vykorisťovaná pracovná sila na maďarských gazdovstvách.

Tieto presuny slovenských detí na Dolnú zem mali nielen národnostný a sociálny rozmer, ale aj konfesionálny. Deti z prevažne katolíckych rodín boli neraz posielané do kalvínskeho prostredia.

Karol Anton Medvecký (1875 – 1937) bol etnograf, historik a katolícky kňaz. Vo svojom diele Cirkevné pomery katolíckych Slovákov v niekdajšom Uhorsku z roku 1920 píše:

„Pod titulom ľudomilstva, ochrany sirôt, už v júli 1874 úradne odvádzali zástupy slovenských detí, siroty-nesiroty z trenčianskej stolice (teda boli to skoro výlučne katolícke deti [J. Podhradský]) na maďarské (a kalvínske) Dolniaky. Chudobným rodičom nahovorili, že ako im oni jejích deti opatria, že budú z nich páni… kde sľuby nepomohli, tam upotrebili násilia, žandárskych bodákov. Odvážali ich železnicou ciaškované, ako ciaškujú hovädá. A na tých Dolniakoch rozdali ich na trhu jednotlivcom za učňov, za pastierikov a pod. S ktorými tam surovo zaobchodili, tie pešo zutekali domov pozdĺž železničnej čiary. A to opakovalo sa za pár rokov. Slovenské časopisy ostro karhali tento obchod z ľudským mäsom. Neskôr dokázalo sa, že akcia táto cieľom pomaďarčenia slovenských dietok, bola finančne podporovaná zhora.

Dňa 6. nov. 1887 odviezli zase 170 katolíckych detí medzi kalvínov na Dolniaky. Mnohé deti boli rodičom násilne odobrané. Tiež aj v r. 1888 odviedli odtiaľto 85 ,sirôt‘, teraz už aj 12—15 ročné dievčatá, proti vôli rodičov. Aj z nitrianskych katolíckych krajov, od Žabokriek a Veľ. Topoľčian odviedli v sept. r. 1892 pod rozličnými skvelými sľubmi slovenské ,siroty‘. Deti už z Nitry chceli utiecť domov, ale maďarizátorskí hajčiari ich nepustili. Odviezli ich od Hódmezővášárhelyu, kde si ich ľudia na trhu bez ohľadu na rôznosť náboženskú rozobrali. Malé deti museli konať ťažké práce; mnohé zutekali svojim ,dobrodincom‘ a 30 prišlo ich 19. sept. do svojho rodiska. Aj v Liptove v Lužnej zobrali vyše 20 katolíckych dietok; pohon viedol tamojší zlopovestný farár Rovder.

Konečne ústredný výbor maďarizačnej ,Femky‘ uznal, že deti boli u kalvínov beznábožensky vychovávané, že boli veľmi zle opatrené, že odtiaľ utekali, že chceli ich pomaďarčiť. I osvedčili sa, že to musí už prestať. („Nápor-Odpor“, str. 87.)“

Presuny slovenských detí na Dolniaky boli kritizované aj za hranicami Uhorska. Spolupracovník Postoja Jozef Hajko vo svojej knihe Odsúdení na spoluprácu (Spoločné tisícročie Slovákov a Maďarov) cituje britského historika a aktivistu Roberta Williama Setona-Watsona, ktorý takto opísal výpravu zo Žiliny z roku 1887:

„V meste Senteši vystavili deti na trhovisko, ľudia prichádzali a vyberali si podľa krásy a sily, hoci sestru a brata oddeliac. Samotný jeden maďarský časopis vtedy napísal, že deti tu predávali ako prasiatka.“

Seton-Watson si všíma aj deti, ktoré sa z Dolniakov často na vlastnú päsť a dobrodružnými spôsobmi vrátili domov. Jedno dievča vraj prišlo po troch rokoch a nevedelo čítať, písať ani sa modliť. Ďalšie na Dolniakoch otehotnelo od hodinárovho syna, a keď dieťa kvôli biede, v ktorej sa narodilo, zomrelo, segedínsky súd Slovenku ešte poslal za mreže na dva a pol roka. Istý chlapec sa zase vrátil do Žiliny hluchý, lebo v domácnosti, kam sa dostal, ho bili sústavne po hlave. Namiesto škôl a panskej výchovy boli slovenské deti používané na najposlednejšie práce.

Tieto príbehy zopakoval aj český slovakofil Karel Kálal (1860 – 1930) vo svojej brožúrke Maďarizácia (Obraz slovenského utrpenia) z roku 1908, ktorú na podnet T. G. Masaryka preložili aj do nemčiny. Celkovo tu spomína šesť „výprav“ slovenských detí na Dolniaky v rokoch 1874 až 1900.

Rodičovský pud je jeden z najsilnejších. Hoci dnes je táto epizóda zabudnutou poznámkou pod čiarou ku kapitole slovenských dejín s názvom Maďarizácia, vo svojej dobe prispeli na osobnej rovine mnohokrát bolestivé presuny slovenských detí na Dolniaky k značnému otráveniu vtedajších slovensko-maďarských vzťahov. Spolu s ďalšími dobovými opatreniami prispeli k tomu, že Uhorsko sa Slovákom odcudzilo.

Aký dosah asi bude mať súčasný rusko-ukrajinský spor o deti na vzťahy týchto dvoch národov do budúcnosti?

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0