Psychiater o duševnom zdraví mladých Dospievajúci stratili nástroje, ktoré by im pomohli zvládnuť utrpenie

Dospievajúci majú malú odolnosť voči utrpeniu, často v ňom vidia niečo patologické. 

„Dospievajúci si často myslia, že mať sa zle, trpieť, prechádzať nejakými ťažkosťami je spôsobené tým, že v nich samotných nie je niečo v poriadku,“ hovorí v rozhovore španielsky psychiater Carlos Chiclana. 

Podľa Chiclanu je to dané aj štýlom výchovy, pri ktorom sa rodičia snažia deťom čo najviac uľahčiť život. Doma preto podľa neho treba „nainštalovať detektor nepotrebnej pomoci“.

V rozhovore hovorí aj o tom, prečo mladí stratili nástroje, ktoré by im pomohli zvládnuť utrpenie, ako sa v detstve pripraviť na pubertu, ako aj o vplyve sociálnych sietí a internetu.

Zaznamenávame boom psychických chorôb medzi mladými. Prečo?

Je to zmes viacerých vecí, ale niektoré sú výraznejšie. Patrí medzi ne napríklad prehnané používanie internetu a sociálnych sietí, pretože je to miesto, kde sa šíria nezdravé spôsoby riešenia problémov.

Ďalším veľkým problémom sú chýbajúce referencie, či už v rodine, alebo v spoločnosti. To spôsobuje, že dospievajúci, ktorý je vo vývoji a hľadá svoju identitu, nenachádza, s čím by sa mohol identifikovať, pretože na jednej strane je veľa referencií, ale zároveň nie je žiadna.

Ďalším problémom je užívanie toxických látok medzi mladými. Čísla o ich konzumácii medzi dospievajúcimi sú veľmi prekvapivé.

Zaznamenali ste aj vy nárast pacientov?

Áno, ale sme svedkami paradoxu, keď sa utrpenie interpretuje ako niečo patologické. Dospievajúci si myslia, že mať sa zle, trpieť, prechádzať ťažkosťami je spôsobené tým, že v nich samých nie je niečo v poriadku. Prichádzajú teda za odborníkmi, i keď v skutočnosti nemajú žiadnu patológiu.

Majú problémy, ktoré sú v puberte normálne, ktoré patria k hormonálnej explózii, nedostatku emocionálnej regulácie a kritického myslenia. Ale keďže nemajú nástroje a formáciu, aby vedeli tieto situácie vyriešiť, znášajú to veľmi zle a myslia si, že sú chorí.

Namiesto toho, aby išli za učiteľom, rodičom, duchovným vodcom, dobrým kamarátom či starším súrodencom, idú na internet a nachádzajú ľudí, ktorí im radia rezať sa, páliť sa. A tak s tým začínajú.

V Španielsku aj v iných krajinách bol zaznamenaný veľký nárast sebapoškodzovania. Taktiež sa veľmi zvýšil počet pokusov o samovraždu. Predtým prichádzal na pohotovosť jeden dospievajúci za týždeň, teraz sú to dvaja za deň. To je strašne veľa. 

Hovoríte, že mladí ľudia už nemajú nástroje, aby vedeli zvládať utrpenie. Prečo sa tieto nástroje vytratili?

Nevieme, prečo sa to stalo, ale zastihlo nás to nepripravených. Chýba výchova v týchto otázkach. Ďalšou hypotézou je, že vzory, ktoré sa navrhujú, sú dokonalé, sú to ľudia, ktorí majú veľký úspech. Mladí tak majú pocit, že nie sú dostatočne dobrí.

Počas puberty majú dospievajúci vo všeobecnosti pocit, že nestoja za nič, zdá sa im, že sú škaredí, príliš veľkí a tak ďalej. Na sociálnych sieťach zároveň vidia, že všetko musí byť dokonalé, že človek má byť najlepší, že hodnota človeka sa odvíja od toho, čo všetko dokáže. Ale v skutočnosti to tak nie je.

Mladí tak cítia frustráciu z toho, že nie sú dosť dobrí, že sú slabí, že majú chyby a nie všetci ich majú radi. Všetko to je v skutočnosti normálne, ale vedie ich to k tomu, že si myslia, že sa im deje niečo zlé a že musia ísť za odborníkom.

V posledných rokoch sa omnoho viac dbá na výchovu, na komunikáciu s deťmi, a predsa rastie počet detí so psychickými chorobami. Zlyháva výchova?

Áno, môžeme to nahlas povedať. Deťom treba dať hranice, treba im povedať nie, treba ich naučiť mať rutinu, namáhať sa. To, čo vychováva, nie je utrpenie ako také, ak sa mu dá vyhnúť, tak je to lepšie.

Ale život so sebou prirodzene prináša utrpenie, protivenstvá, ťažkosti, ktorým sa nedá vyhnúť. Vstať ráno, keď zazvoní budík, je únavné, je to ťažké. 

Je dôležité, aby rodičia doma nainštalovali detektor nepotrebnej pomoci.

Odložiť si oblečenie, keď si malý, je ťažké, upratať si izbu je ťažké, prísť načas domov, keď si s kamarátmi vonku, je ťažké, splniť si úlohu, ktorú doma mám, je ťažké znášať svoju sestru, ktorá je niekedy otravná. Nie sú to veľké ťažkosti ani zlé, je to život, ktorý má svoje protivenstvá a ťažkosti.

Je dôležité, aby rodičia doma nainštalovali detektor nepotrebnej pomoci. Neviem, či sa to deje aj tu, ale v Španielsku napríklad vidíš rodičov, ktorí nesú deťom školské tašky, aj keď tie nemajú žiadny problém s chrbticou. Dieťa musí nosiť svoju školskú tašku. Ale to neznamená vychovávať po starom, s palicou v ruke.

Čo teda?

Nestratiť klasický výchovný model, ktorý pochádza ešte z antického Grécka. Ten spočíva v tom, aby deti vedeli čeliť protivenstvám, naučiť ich, že utrpenie existuje. Deti netreba chrániť pred prirodzeným a normálnym utrpením. Ak sa to tak robí, dieťa sa umenšuje a slabne. 

Ak sa dieťa nadmieru ochraňujeme, nakoniec si myslí, že je slabé, že je asi hlúpe, keď jeho rodičia robia to, čo by malo robiť ono, myslí si, že nestojí za nič. A tak rodičia s úmyslom pomáhať v skutočnosti škodia.

Takže vo výchove chýba budovanie odolnosti?

Pre mňa a pre mnohých profesionálov je to jedna z kľúčových vecí. Treba deťom pomáhať, aby boli silnejšie. Ale nie námahou pre námahu. Sú ľudia, ktorí si myslia, že to, čo ničí, to, čo bolí, formuje. Ja s tým nesúhlasím.

To, čo formuje, je snaha o dosiahnutie dobra. Keď sa chceš napríklad naučiť hrať na nejakom hudobnom nástroji, musíš tomu venovať hodiny času, námahu, budú ťa bolieť prsty. Ale stojí to za dobro, ktoré vďaka tomu dosiahneš. Rovnako v športe či pri učení jazykov.

Ako môže rodič naučiť dieťa, že život so sebou prináša ťažkosti, a zároveň to, že je to normálne a že máme aj slabosti?

Aj rodičia majú slabosti, aj oni zažívajú neúspechy, niekedy spravia niečo zle. Neskrývať to pred deťmi, byť autentickí. Zaviesť doma kultúru odpúšťania. Niekto prosí o odpustenie, pretože urobil niečo zle alebo nedokázal niečo urobiť. Hocikto pochybí. 

Ak rodičia odmalička prosia deti o odpustenie, pretože niečo urobili zle, stávajú sa tak pre ne v tomto vzorom, deti nakoniec vedia, že u nich doma sa môže prosiť o odpustenie.

Dieťa máme naučiť, že nie vždy sa dá všetko urobiť dokonale a že existuje odpustenie.

Takáto výchova zároveň oslobodzuje od perfekcionizmu, ktorý je taký vlastný západnej kultúre. Kultúre, ktorá je o úspechu, o potrebe byť prvým, robiť všetko dobre, kultúre, kde ťa stále niekto hodnotí, súdi.

Dieťa máme naučiť, že nie vždy sa dá všetko urobiť dokonale, že existuje odpustenie, že to, o čo ide, je snažiť sa každý deň zlepšovať a nie byť dokonalý.

Niekedy psychológovia odporúčajú, aby sa deťom nehovorilo, že sú šikovné. Súhlasíte s tým?

Bolo by to treba spresniť, ale ak je dieťa inteligentné, stojí za to povedať mu to. Povedať mu, že mu to páli, že je šikovné, a zároveň ho povzbudiť k tomu, aby sa zamyslelo, ako to môže využiť, aby bolo autentickejšie, aby pomáhalo druhým. Stojí za to ukázať deťom, aké majú prednosti, aby nimi mohli pomáhať druhým.

Zvykne sa to hovoriť v tom zmysle, že potom majú deti pocit, že musia byť vždy šikovné, a vytvára to na ne tlak.

Áno, v tom súhlasím, nie je dobré dávať nálepky. Ale povedať niekomu o jeho prednostiach, silných stránkach je niečo iné.

Hovoríte veľa o tom, že úloha rodičov je kľúčová. Je to tak aj počas puberty, keď sa deti prirodzene od rodičov vzdialia? 

Myšlienka je, aby sa nevzdialili, ale odlíšili. No nie vždy je to jednoduché. Puberta je čas, keď človek formuje svoju vlastnú identitu a začína jasne vidieť, že nie je ako otec alebo mama. Potrebuje sa odlíšiť a je to veľmi dobré. Ale treba sa pokúsiť, aby sa deti odlíšili bez toho, aby sa vzdialili od rodiny.

Mladí ľudia majú počas puberty chuť robiť nové veci, majú nadšenie pre rôzne projekty, sú zvedavejší, majú chuť objavovať. Je dobré, aby to rodičia podporovali, i keď s určitými hranicami. Ak teda mladý človek chce niečo robiť, podporovať ho v tom, ale navrhnúť mu napríklad, aby si to sčasti financoval on, ak je to možné, aby tak prebral časť zodpovednosti na seba.

Čo ak sa dospievajúci vzdiali, nájde si iné referencie, ktoré uznáva viac ako rodičov?

Počas puberty je normálne a zdravé, že dospievajúci majú iné idoly, ľudí, ktorých obdivujú. Môžu byť vzdialení ako nejaký spevák, youtuber, športovec, alebo príbuzný, možno obdivujú svojho trénera, učiteľku angličtiny alebo iné osoby.

To môže rodičov vyrušiť, ale je to zdravé. A ak im aj oni rozprávajú svoje osobné historky o tom, ako aj oni mali ľudí, ktorých obdivovali počas puberty, môže to dospievajúcemu pomôcť vzdialiť sa, odlíšiť sa, ale nestratiť pritom referenciu, ktorú má v rodičoch.

Treba podporovať, aby dospievajúci vyplávali, ale zároveň treba zostať pevný ako maják, podľa ktorého sa môžu orientovať.

Čo môžu urobiť rodičia v detstve, aby sa potom v puberte deti príliš nevzdialili?

Dvanásť rokov je veľmi veľa, puberta trvá, naopak, len pár rokov. Ak sa počas dvanástich rokov investovalo do času s deťmi, dosť pozornosti, ak ich rodič objímal, obliekal, dával im jesť, hral sa s nimi na zemi, to všetko zostáva vo vnútri dieťaťa. Prejde nejaký čas a týchto dvanásť rokov sa opäť objaví.

Sú to teda veľmi praktické rady: teba deti objímať, tráviť s nimi čas, spoločne jedávať, to je veľmi dobrý zvyk. Je dobré naučiť ich mať rozvrh dňa, určiť im hranice, naučiť ich povedať nie, podporovať ich záľuby, záujmy, aby objavovali nové veci. Všetko to prinesie plody.

Hovorievate, že rodičia majú byť trampolínou aj domovom. V akom zmysle?

Sú hry ako naháňačka, kde deti môžu dobehnúť na nejaké miesto a sú v „domčeku“. Je to miesto, kde sú v bezpečí, kde „zlí“ nemôžu prísť, nemôžu ich chytiť. Dom, domov, je bezpečné miesto, kam sa človek vždy môže vrátiť. Dajme tomu, že to tak dieťa berie iba prvých dvanásť rokov života, ale aj to je veľmi veľa.

Je veľmi dôležité, aby sa dieťa mohlo rodičom zdôveriť, že má nejaký problém, bojí sa, je pre niečo nadšené, a aby bolo prijaté. Toto prijatie má byť vyjadrené fyzickou blízkosťou v podobe objatia, ale aj tým, že rodič dieťa sprevádza, posilňuje, učí ho rozumieť vlastným emóciám. Tento pocit bezpečia sa môže pretaviť aj do toho, že dieťa je sebaisté, ak sú rodičia zároveň aj trampolínou.

Ako ňou byť?

Nebrániť dieťaťu v tom, aby chodilo von, nehovoriť iba, že svet je nebezpečný, že mu ublíži, nebrániť mu v tom, aby ho objavovalo, aby cestovalo, učilo sa jazyky. Práve naopak, povzbudzovať ho v tom, aby išlo von, aj keď sa možno ako malý bojí ísť sám.

Doma majú deti istotu, bezpečie, aby potom mohli ísť von a čeliť svetu.

Byť trampolínou a poslať deti do sveta, uistiť ich v tom, že stoja za to, že môžu, že majú všetku potrebnú silu. Doma majú istotu, bezpečie, aby potom mohli ísť von a čeliť svetu. A ak sa stane niečo zlé, tak majú domov, kde sa z toho dostanú. 

Zvyknete hovoriť o dôležitosti vzťahov a o tom, že sú základným elementom pre rozvoj človeka. Platí to už v dospievaní?

Určite áno. V jednej štúdii na Harvarde sledovali počas 80 rokov tri generácie ľudí. Vedci v nej skúmali šťastie a zúčastnilo sa na nej dvetisíc ľudí. Ukázalo sa, že boli rôzne faktory, ktoré ovplyvňovali šťastie, ako napríklad dobré štúdium, dostatok peňazí, ale najdôležitejšie boli vzťahy.

Chceme, aby boli naše deti šťastné, je jedno, či z nich budú inžinieri, stolári alebo herci. No a tá štúdia jasne ukázala, že to, čo prináša najväčšie šťastie, sú zmysluplné vzťahy. Vzťahy, ktoré ma naozaj spájajú s druhými. Pre každého to znamená niečo iné, pre niekoho to znamená mať troch kamarátov, pre iného 25, ale dôležité je, aby mal človek zmysluplné vzťahy.

Ale mnohí dospievajúci majú dnes veľký problém vytvárať nové vzťahy. Je to jeden z dôsledkov pandémie?

Časť dospievajúcich pandémia zasiahla. Obdobie, keď mali začať chodiť von, podnikať plány s kamarátmi, museli stráviť zatvorení doma a nemali teda príležitosť naučiť sa tieto sociálne zručnosti.

No vplýva na to aj fakt, že deti nemajú súrodencov alebo ich majú menej. Majú tak odmalička menej vzťahov, menej blízkeho kontaktu s inými deťmi, musia riešiť menej konfliktov, menej sa delia s druhými. Prichádzajú tak o možnosť učiť sa spolunažívať s druhými ľuďmi. No a zároveň sociálne siete a rôzne reklamy často propagujú individualizmus. V spoločnosti je zároveň tlak na úspech, na to, aby bol človek najlepší, namiesto toho, aby sa zdôrazňovala potreba spolupráce.

Ako na túto oblasť vplývajú mobily?

Na vytváranie skutočných vzťahov je dôležité odložiť mobil, pretože realita je taká, že on nás vzďaľuje od druhých. Je to paradox, dospievajúci totiž mnoho ráz začnú nejaký vzťah cez mobil, ale často vidíme, že to sú vzťahy, ktoré nemajú pevný základ.

Bola za mnou jedna rodina, ich deti majú päť a tri roky. Nemajú doma televízor a ich deti nemajú prístup k mobilom. Hovorili mi, že keď idú na dovolenku do nejakého rodinného hotela, vidieť, aký je rozdiel medzi nimi a ich rovesníkmi. Tí sú často už na raňajkách s mobilom, ich deti však mobil ani nevedia používať. A je potom pre ne prirodzenejšie všímať si druhých a prihovárať sa im. Veľmi prirodzene sa naučili dynamiku vytvárania vzťahov.