Za poslednú dekádu a tri veľké krízy sa Európa čoraz viac obracia smerom k väčšej roli štátu. Vidíte aj vy takto nastavený trend?
Áno, vidím tento trend, ale myslím si, že sa mu v dnešnej situácii nedalo vyhnúť. Vždy keď v histórii došlo k vojne, alebo celosvetovej pandémii, vzrástol vplyv štátu v spoločnosti a ekonomike. Je to prirodzené, už len preto, že takéto udalosti vždy znamenajú zníženie príjmov štátu a zvýšenie jeho výdavkov. Rastie teda prerozdeľovanie a navyše je potrebné prijímať aj dočasné opatrenia posilňujúce schopnosť štátu bojovať, či už doslovne, alebo v prenesenom slova zmysle.
Dôležité preto nie je to, či dochádza k rastu vplyvu štátu, ale v akej miere a akým spôsobom a to najmä z hľadiska efektívnosti „výnimočnej“, alebo „krízovej“ politiky. Veľmi dôležité tiež je, aby sa objektívna potreba dočasného zvýšenia vplyvu štátu nezmenila na trvalé zvýšenie, ktoré s nami ostane aj po prekonaní pandémie.
Je tu vyššie daňové zaťaženie a viac sa prerozdeľuje. Do hry navyše vstúpila centrálna banka. Je takýto model udržateľný?
Udržateľnosť je kľúčový problém a zásadná výzva nielen z hľadiska dlhu, ale aj širšie z pohľadu ekonomického. Minimálne rovnako vážny je problém ekologickej udržateľnosti, kde už dnes väčšina ľudí chápe hrozbu neudržateľnosti. Čo sa týka ekonomického rastu a rozvoja postaveného na neustálom zvyšovaní dlhu, považujem ho taktiež dlhodobo za neudržateľný. Problém je, že na rozdiel od ekologickej neudržateľnosti, tú ekonomickú (dlhovú) si nielenže neuvedomujeme, ale dlhy ešte viac kumulujeme aj za účelom riešenia ekologickej neudržateľnosti.
Ľudia kapitalizmu nedôverujú. No nič lepšie ako trhové hospodárstvo sa zatiaľ nevymyslelo
Nemôže byť väčší dopyt po sociálnom štáte odrazom rastu prosperity?
Môže, len ten rast prosperity by mal byť udržateľný. A to sa dá dosiahnuť len a len rastom konkurencieschopnosti, čo je zase podmienené štrukturálnymi a inštitucionálnymi reformami. V našom prípade reformami, ktoré nám pomôžu zmeniť našu ekonomiku z priemyselnej masovej veľkovýroby na ekonomiku ťahanú inováciami.
Čo severské krajiny, ktoré sú sociálne silné a zároveň stále konkurencieschopné? Nie je to cesta aj pre Európu/Slovensko?
Severské krajiny sa najskôr stali konkurencieschopnými a ekonomicky silnými a až potom začali budovať silný sociálny štát. Švédsko bolo na konci devätnásteho storočia veľmi chudobnou krajinou, potom urobili reformy a do päťdesiatych rokov predbehli väčšinu najbohatších krajín. Ale nie vďaka vysokým daniam a sociálnemu štátu, ešte koncom 50-tych rokov malo Švédsko nižšie dane a nižšiu mieru prerozdeľovania ako USA.
Až potom prišiel silný sociálny štát, ale s ním prišlo zase (relatívne) zaostávanie a následne od začiatku deväťdesiatych rokov znovu liberálne reformy, ktoré opäť naštartovali ekonomický rast. Znížila sa aj miera prerozdeľovania, aj keď nie zásadne a Švédsko má stále relatívne vysoké dane.
Ale má aj veľmi flexibilný trh práce a urobilo reformy s posilnením ekonomickej slobody aj v iných oblastiach. Švédsko sa napriek vysokým daniam a vysokému prerozdeľovaniu pohybuje v rebríčku ekonomickej slobody Heritage Foundation dlhodobo v prvej desiatke krajín sveta. Dôležité je aj fungovanie inštitúcií, kvalita verejného sektora, školstva atď.
Povedané ešte inými slovami, nemôžeme mať zároveň anglosaské dane, švédsky sociálny systém a balkánsku korupciu.
Socializmus je späť: nová vláda pokračuje v smerovaní, ktoré nastavil Smer
Ako vnímate trajektóriu Slovenska od svojho ministrovania v tomto smere?
Vnímam ju ako obrovskú premárnenú príležitosť. Dvanásť rokov vlády Smeru a jeho partnerov nás nielenže neposunulo dopredu, ale vrátilo o hodný kus dozadu. Vo všetkých ohľadoch aké si viete predstaviť. A to všetko pod pláštikom „silnej sociálnej politiky“.
Ako vnímate aktivity novej vlády aj vzhľadom k nasledovným snahám ako znárodnenie zdravotníctva, znárodnenie DSS, zákaz nakladania podielov v energetike, vylučovanie súkromných dopravcov, snahu o vytvorenie štátnej IT firmy či zavedenie vládnych novín?
Všetky vymenované aktivity vnímam negatívne, okrem zníženia rizika vstupu problematických investorov do energetiky a inej dôležitej infraštruktúry. Tu je v dnešnej a očakávanej budúcej situácii potrebné zvýšiť ostražitosť, najmä vo vzťahu k ruským a čínskym investíciám.
Čo by Slovensko malo robiť, aby dokázalo byť sociálne stabilné, politicky koherentné a ekonomicky úspešné?
Malo by robiť potrebné reformy.
