Leško, Šimečka, Kostolný, Tabery: Jedna strana má pravdu, ale tá druhá má väčšinu
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
Viete si predstaviť, že by nejaký český europoslanec vypustil v európskom parlamente nad poslancov bielu holubicu, ako to urobil slovenský europoslanec Miroslav Radačovský (zvolený za ĽSNS)?
Erik Tabery: Sledoval som to video. Keď siahol do tej kabelky a ozvalo sa vrkú, veľmi som sa zľakol, že tam naozaj niečo je, a potom vypustil holubicu. Vydesilo ma to. Nespomínam si na krajinu, ktorá by niečo takéto mala.
Máte v Českej republike niekoho, kto sa ako štátny tajomník ministerstva, ktoré má chrániť prírodu, preháňa na štvorkolke po národnom parku alebo nad ním lieta vrtuľníkom príliš nízko a ruší chránené vtáky?
Erik Tabery: Na nič také si nespomínam, hlavne nie v takomto množstve. Premýšľal som, čím to je, kde je ten rozdiel. Nie je to o tom, že by v Česku boli všetci slušní, to vôbec nie. Ale ľudia, ktorí v Českej republike prídu do politiky kradnúť, nechať sa skorumpovať, chcú mať vplyv a sú opojení mocou, vedia, že aby to dosiahli, musia byť trochu nenápadní. U vás je to naopak. Búchajú sa do hrude a ukazujú, že to dobyli. Užívajú si to a navyše dávajú najavo, že si to môžu dovoliť.
Máte v Českej republike aj niekoho takého, ako je Rudolf Huliak, ktorý vydychuje dym z cigary na rastliny?
Erik Tabery: Nemáme. Keď mi to niekto hovoril, myslel som si, že je to fór, a nechal som to tak. Potom som videl to video a hovoril som si: To predsa nie je možné! Zároveň som si spomenul na jednu vec, ktorú písal jeden novinár o Amerike, o Donaldovi Trumpovi a jeho priaznivcoch. Šíria jednu šialenosť za druhou, jeden šialenejší výrok než druhým a ten novinár opisuje, že to je zámer, že to nie je náhoda. Prirovnáva to k tomu, že to má vypnúť náš mozog. Keď už je toho toľko, nechceme si to pripúšťať. Toto, čo sa deje na Slovensku, je to veľmi podobná stratégia. Keďže Slovensko je menšia krajina, tak pôsobí aj trochu humornejšie.
Čím to je, že Slovenská republika je taká unikátna v tom, kto všetko sa môže dostať do nejakej funkcie?
Marián Leško: Samozrejme, aj v Česku sú politici, ktorí sú trošku zvláštni. Jeden z nich je Tomio Okamura. Ale je ich predsa len pár. My produkujeme „pitomiov“ ako na bežiacom páse bez najmenších problémov. Za tridsať rokov sme dokázali vyprodukovať toľko exotov, že by aj svetová superveľmoc mala čo robiť, aby nás v tom počte dobehla. Má to svoje dôvody. Máme skvelý volebný jednoobvodový systém, ktorý umožňuje, aby predseda nastrkal na kandidátnu listinu všetkých rektálnych skialpinistov, ktorí sú v okolí, prípadne berie každú bicyklistku, ktorá sa pri ňom zastaví na schodoch. Potom to tu aj tak vyzerá. Máme politické strany iba podľa názvu, v skutočnosti sú to eseročky svojich predsedov. Keď k tomu pridáme ešte preferenčné hlasy, tak je tá negatívna selekcia takmer dokonalá. Na Slovensku stačí zhruba 20-tisíc ľudí, ktorí si obľúbia trebárs Martinu Šimkovičovú, Rudolfa Huliaka a ďalších, a tí sa dostanú do parlamentu. Je to komplex príčin, ktorý nám dovoľuje tešiť sa z tohto stavu.
