Masarykova pravnučka je kurátorkou v New Yorku: Nášmu umeniu najviac chýbajú zberatelia
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
„Nevieme sa predať, takmer nikto tu netuší, že kontaktné šošovky objavil Čech,“ hovorí významná česko-americká kurátorka Charlotta Kotík.
Pravnučka prvého československého prezidenta Tomáša Garrigua Masaryka v rozhovore opisuje, aké sú teraz trendy vo svetovom umení, prečo ju vždy zaujímali ženy umelkyne a aké ťažké bolo vyrovnávať sa s odkazom slávneho pradedka.
Na čo sa v rozhovore okrem iného pýtame:
- prečo jej matka odporučila emigráciu;
- aké sú problémy súčasného českého umenia;
- prečo sa českí umelci nedokážu predať;
- či je umenie vytvorené umelou inteligenciou ešte stále dielom umelca.
Chodievate ešte stále do Česka?
Áno, veľmi rada. Teraz mám však problémy s chrbtom, nemôžem dlho sedieť a let je dlhý, bohužiaľ. Ale bola som tam napríklad po inaugurácii pána prezidenta Pavla.
Aké bolo prísť do Spojených štátov a začínať tam ako kurátorka?
Nezačínala som ako kurátorka, ale ako neplatená stážistka. Začala som na spodnej priečke rebríčka, nebolo to jednoduché. Okrem iného aj preto, že som nevedela po anglicky. Takže som sa učila počas práce.
Z Česka som odišla v januári 1970. Najskôr som bola v Buffale v štáte New York, čo bolo vlastne veľmi dobré, pretože som sa tam mohla trochu naučiť angličtinu. Zároveň som sa tam naučila veľa vecí o súčasnom umeleckom podnikaní a umení. To som v Česku nepoznala, tam bolo nesmierne ťažké sa niečo dozvedieť o umení zo Západu.
V Buffale je veľmi zaujímavá zbierka súčasného umenia, teda vtedy to bolo súčasné umenie. Seymour Knox (vtedajší hlavný podporovateľ múzea Buffalo AKG Art – pozn. red.) chodil do ateliérov Andyho Warhola – ten vytvoril aj jeho portrét -, či Jacksona Pollocka a priamo u nich kupoval veci.
To bolo vtedy niečo úplne nové. Tá zbierka navyše bola obrovská, chodili tam všetci zberatelia, umelci – napríklad John Cage a Merce Cunningham, ktorý tam robil predstavenie. Vtedy tam bola nesmierne zaujímavá umelecká scéna.
Aj ja som sa vďaka tomu stretla s Warholom, Cagom, Cunninghamom, s množstvom veľkých mien.
To vás muselo formovať.
Bolo to veľmi zaujímavé. Ale v tom čase, keď som tých umelcov stretávala, som príliš nevedela, akí sú dôležití. Takže to pre mňa nebolo také ťažké. Hovorila som si, to je skvelé, že sa s nimi stretávam, ale o tom ich obrovskom význame som v tom období ani netušila.
To, že ste pravnučkou Tomáša Garrigua Masaryka, vám vtedy asi dvere veľmi neotváralo…
To bolo každému úplne jedno. Bolo to úplne normálne. Bolo veľmi príjemné, že človek sa definoval sám a nedefinovala ho minulosť.
Zatiaľ čo u nás v Česku to stále ešte riešime. Pre nás je Masaryk stále fenomén.
Vidíte, už aj vy o ňom hovoríte. Je to tak.
Musí byť ťažké celý život sa s tým vyrovnávať…
Je to ťažké. Človek potom stále pracuje, aby nejakým spôsobom to dedičstvo nepošpinil.
Keď Masaryk zomrel, ešte som nebola na svete. Zomrel v roku 1937 a ja som sa narodila v roku 1940. Medzitým bola vojna, sotva sme prežili. Nemci ho vnímali ako „židoboľševika“ a potom prišli komunisti. Jeden problém za druhým.
Akú veľkú rolu hralo to, že ste Masarykova pravnučka, vo vašom živote v komunistickom Československu?
Veľkú a vždy
