Mám rada tajomstvo

Autor je režisér

Písať o podivuhodnej fotografke, vyzerajúcej ako bábika s veľkými očami a s medzierkou medzi zubami, je ťažké, vlastne nemožné. Bez jej fotografií je tu prázdno.

Nefotila veľa, ale hlboko.

Dve fotografky mali otcov fotografov. Ľuba Lauffová aj Judita Csáderová. Juraj Lipták, tretí z pre mňa zvláštnej magickej trojice, ktorá sa po slávnej bratislavskej šupke stretla na pražskej FAMU, zdedil príbehy krásna a drsna nafotené v stotine sekundy.

Fotografia na FAMU bola iná aj preto, lebo bola na filmovej a nie na výtvarnej akadémii. Pôvodný zámer bol utilitárny – fotiť pre film, ale práve v šesťdesiatych rokoch zažiaril ohňostroj novej vlny československého filmu. Fotografi chceli v jednom políčku nafotiť to, na čo iní potrebovali metre filmu. Plus znepokojenie doby, opojne otvorené hranice. A k precizovaniu fotografického videnia prispel prednáškami o literatúre Milan Kundera. Dokonalé kombinácie.

Ľuba Lauffová viackrát povedala: „Človek by sa nemal ničím ohraničovať, mal by robiť to, čo práve cíti.“ Obdivovala manierizmus, secesiu, surrealizmus, ale nikdy z ničoho neurobila celoživotný program. Maškrtila v inšpiráciách, a ak aj fotila dokument (Tatarkove portréty), bol to jej kúzelný dokument. Rovnako ako Juraj Lipták, aj ona trhala dobré fotografie, kým neboli dosť dobré.

A vedela fotografiami vyvolať škandál. Výstava aktov v Galérii Cypriána Majerníka, tuším jej prvá samostatná, vyvolala zdesenie schvaľovacej komisie. Naozaj videla inak – poéziu aj smiech. Niekedy sa však tú fúziu nepodarilo nafotiť. Raz som listoval v telefónnom zozname (vtedy ešte boli) a hľadal číslo Vlada Kordoša, keď odrazu čítam iné meno: Lenin Kordoš. To snáď nie! Hneď som mu volal a potom aj Ľuba chcela hovoriť s Leninom a fotiť ho. Nič z toho nebolo. Vonku normalizácia, ale časopisy z americkej ambasády aj Camera mi chodili stále.

Myslím na tú trojicu s fotoaparátmi. Spolužiačka Judita Csáderová jej robila modelku v nádhernom pražskom akte a sama robila tajomné fotografie, Juraj Lipták zas fotil ju a skoro s Ľubou emigrovali. Ona sa vrátila, on nie. Študent FAMU z Juhoslávie, neskorší skvelý Kusturicov kameraman Vilko Filać, s obdivom hovoril: „Fotografuji v Lauffu.“

Pred pár dňami sadám s knihou do ušiaka, tisíci raz pozriem na akt na stene. Niečo ma vyruší, otvorím počítač, čítam dátum jej úmrtia a stuhnem. Bol predvečer výročia smrti pod kolesami vlaku. Dvadsať rokov po. Čakám, kedy zavolá jemne ospalým hlasom: „ Ahoj, Jaro, požičiaš mi…?“ Pred dvadsiatimi rokmi telefonujem Jurajovi do Mníchova. Dlho bolo v telefóne ticho. A potom: „… určite mala pri sebe kameru. Čo asi fotila? Záber s testamentom?“ A zas bolo dlho ticho.

Listujem v jej monografii a usmievam sa pomaľovanej topánke v tráve. Raz prišla, či jej požičiam topánku môjho otca, inokedy čierny secesný klobúk mojej starej matky („to Vám to sluší, má přítelkyně“, povedal jej TGM), a nevrátila ich. Čo je dovolené bohovi, nie je dovolené… Ona mohla. Stačí mi záhadný portrét: „Kata, dýchaj ako u lekára, nádych, výdych.“ A milé predmety? Existujú zachytené v pamäti a na jej fotografiách. Dotkli sa krásna. Do tejto krajiny neprichádza krása často – a ak príde, dlho sa tu nezdrží.