Rozhovor s pastorom Apoštolskej cirkvi a lídrom kapely Tretí deň o jeho obrátení, kazateľstve, evanjelizácii aj chválovej hudbe.
Rozhovor s pastorom Apoštolskej cirkvi a lídrom kapely Tretí deň o jeho obrátení, kazateľstve, evanjelizácii aj chválovej hudbe.
Pochádzam z Košíc. Keď som mal sedem rokov, rodičia sa rozviedli. Videl som to z tesnej blízkosti, nebolo to dobré ani pekné.
S otcom som v tom čase nemal takmer žiadny kontakt. Keď sa ako-tak obnovil, stretávali sme sa len dvakrát do roka. V určitom bode som však zbadal u otca pozitívnu zmenu, ktorá sa nedala prehliadnuť.
Zmenil sa slovník, obsah chladničky, zmizol alkohol, zmenila sa atmosféra, prišiel pokoj. Otec bol ako vymenený. Zmierený a vyrovnaný. Pamätám si, že keď som mal štrnásť rokov, začal hovoriť o Ježišovi s veľkou úctou. Už to nebolo branie Božieho mena nadarmo, keď zle odbočil na ceste, ale oslovoval ho náš nebeský Otec.
Zobralo ma to. Hlavne preto, že jeho životný štýl dokladoval všetko, o čom hovoril. Keď som videl, že zmena trvá viac ako pol roka, v mojom vnútri sa spustili procesy, ktoré ma priviedli k myšlienkam, že chcem to, čo má on.
Predtým som nikdy nechodil do kostola, ani na Vianoce či Veľkú noc. Keď ma otec zobral so sebou do modlitebne, kam chodil, a videl som živú kapelu, bicie a ľudí, ktorí mali plné srdcia, dotklo sa ma to.
Trvalo to zhruba dva roky, kým som sa dostal do bodu, keď som sám od seba prijal Ježiša a povedal som mu, že ho chcem spoznať. Nebolo to v kostole, ale na opekačke v prírode. Keď som sa zveril bratovi v Kristovi, že by som chcel pozvať Ježiša do svojho života, poradil mi, akými slovami sa modliť. Keď som to urobil, opýtal sa ma, či som niečo cítil. Povedal som, že nie.
Uistil ma, že to nie je o pocitoch, a dal mi prečítať prvú kapitolu Evanjelia podľa Jána, kde sa písalo: „Tým, ktorí ho prijali, dal právo a moc stať sa Božími deťmi.“ Vtedy akoby niekto vo mne zapol žiarovku a docvaklo mi, že som Božie dieťa. Prišlo hlboké vedomie toho, kto som, nie pre moje zásluhy, ale pre to, čo Ježiš urobil. Odvtedy sa učím chodiť s Bohom každý deň.
Čo sa týka nejakého pódia či vplyvu, prvý rok od obrátenia som si ani „nevrzol“. A to som hrával v divadle, v rozhlase, v televízii. Káble, reflektory, mikrofóny som zblízka poznal, ale keď som prijal Ježiša, tieto veci som nechal.
Pochopil som, že všetko, čo robím, musí vychádzať zo vzťahu. Zhruba po roku som dostal šancu pripojiť sa k hudobnému telesu v rámci zboru. Stál som úplne vzadu, gitara bola odpojená, takže keby bola aj rozladená, o nič by nešlo.
Krivka bola nastavená múdro a rástla veľmi pomaly. Som vďačný, že lídri v zbore ma nepustili „vysoko“ príliš rýchlo. Nikdy som nebol prvá voľba na zverenie širšieho vplyvu, oslovili ma, až keď ostatní odmietli. To, že som sa stal lídrom, pre mňa nebol výsledok nejakej ambície, ale odpoveďou na pozvania, ktoré postupne prichádzali.
Foto: Postoj/Tomáš Puškáš
Keď som mal 19 rokov, vtedajší pastor ma zamestnal na plný úväzok ako asistenta vedúceho pre mládež, aby som pomohol s chválami, tlmočil, šoféroval...
Neskôr, keď sa vedúci mládeže stal pastorom v inom meste, prevzali sme mládež spolu s dvoma kamarátmi. Po dvadsiatich rokoch som službu odovzdal ďalej a dostal som pozvanie stať sa hlavným pastorom košického zboru.
Študoval som odbor teológia na UMB v Banskej Bystrici. Na strednú školu som chodil na priemyslovku, v druhom ročníku som sa obrátil. Začal som študovať na technickej univerzite, ale rýchlo som pochopil, že to nepôjde.
Moje srdce horelo za inými vecami a témami, ako boli polovodiče a algebra. Keď som na študijnom odovzdal index, lebo končím so školou, aby som mohol slúžiť Bohu, len krútili hlavou.
Musel som absolvovať civilnú vojenskú službu, ktorú som si odpracoval u nás v zbore. Keď sa skončila civilka, zostal som nezamestnaný a vtedy náš pastor zariskoval a navrhol, aby som šiel robiť asistenta do zboru. Plat bol menej ako almužna, ale nemal som dokopy žiadne záväzky, býval som u rodičov.
„Chvála je odozva na to, čo Boh urobil. Uctievanie je odozva na to, kto Boh je. Chvála však nie je hudba. Hudba je médium, nástroj, pomôcka. Chvála je hlavne životný štýl.“Zdieľať
Áno, šesťročným štúdiom teológie som si vlastne dorobil papier k tomu, v čom som sa už pohyboval. Považoval som to tak za správne. Bolo to diaľkové štúdium. Primárne bolo Božie povolanie a k nemu som si doplnil vzdelanie.
V košickom zbore vznikli tri kapely, ale ja som v nich fungoval len ako tretie husle. Kapela Tretí deň vznikla okolo roku 1994. Keď členovia postupne odchádzali za štúdiom, kariérou či do zahraničia, zostali sme traja. Začal som kapelu viesť a prichádzali noví hudobníci.
Hrali sme prekladané piesne, neskôr vlastnú tvorbu. Buď to boli moje skladby, alebo inštrumentalistu Jána Hrubovčáka. Posledné roky sme skladali s priateľom Andrejom Studenčanom, ktorý je výborný skladateľ. Jeho piesne sú také, aké majú byť – kristocentrické, teologicky korektné, farebné, poetické, a nie prvoplánové.
Názory ľudí boli rozpačité. Starší časom pochopili, že to nie mladí si niečo vymýšľajú, ale že piesne majú v sebe náboj a pomazanie. Myslím si, že je dôležité, aby srdce a dôrazy viery zostali konzervatívne, ale prejav by mal byť súčasný.
Nechcem sa dotknúť žiadnej denominácie, ale gregoriánske spevy boli súčasné v ôsmom storočí a potom to zastalo. Myslím si, že každá generácia má svoj prejav a hudbu, ktorá s ňou ide aj v prežívaní viery.
Formoval ma bratský spevokol v rámci Apoštolskej cirkvi, no všeobecne som nevyrastal na kresťanskej hudbe.
Zo slovenskej hudby to bola Tublatanka, Elán a iné rockové kapely. Toto hudobné cítenie sa pretavilo aj do mojej tvorby. Nástrel piesne, ktorú som priniesol do kapely, potom každý člen dochutil svojou príchuťou.
Foto: Postoj/Tomáš Puškáš
Doposiaľ sme vydali alebo spolupracovali na vydaní 14 albumov. Som vďačný za každý jeden. Na čas sme s vydávaním prestali, no tvorba neustala. Ako kapela stále hrávame, v zbore v Košiciach, ale aj na festivaloch doma a v zahraničí. Sme stabilná zostava, ktorá posledných desať rokov funguje len s malými obmenami.
Chvála je odozva na to, čo Boh urobil. Uctievanie je odozva na to, kto Boh je. Chvála však nie je hudba. Hudba je médium, nástroj, pomôcka, pre hudobníka je to spôsob, ako vyjadriť Bohu chválu. Chvála je hlavne životný štýl.
Hudba je veľmi dôležitým nástrojom, ale ak to berieme tak, že hudba rovná sa chvála, niečo nie je v poriadku. V tom prípade nám z oceánu zostane len akvárium. Keď človek prvýkrát uvidí akvárko, je z neho unesený, ale keby sa ponáral v Červenom mori alebo niekde v Indonézii, tak na akvárko ani nepozrie.
Pre mňa je normou, čo hovorí Písmo. „Všetko, čo robíte, čiňte z duše ako Pánovi a robte to na chválu nášho Pána Ježiša Krista.“ Toto má priamy dosah na predavačku v Kauflande, ktorá možno vôbec nevie spievať. Ale ak to, čo robí, robí pre Božiu slávu, deje sa chvála.
Ježiš hovorí v Evanjeliu podľa Matúša: „Nech tak svieti vaše svetlo medzi ľuďmi, aby, vidiac vaše dobré skutky, oslavovali Otca, ktorý je v nebesiach.“ Toto sú verše o chvále.
Áno, v žalme 150 sa píše, aby sme Boha chválili zvukom trúby, hraním na harfe, citare a kolotancom. To beriem, lenže tu hovoríme o vonkajšej forme, keď sme v chráme, ale chvála je oveľa bohatšia. Keď niekto žil celý týždeň napojený na nebeského Otca a všetko robil na Božiu slávu, a na nedeľných bohoslužbách sa zíde 500 takýchto ľudí, žalmy, ktoré začnú spievať, naberú úplne inú hĺbku.
Chvála ako hudba je veľmi dobrý výrazový prostriedok. Pre mladú generáciu určite. Ak hudba môže mať vplyv a dosah na moje deti, potom chcem, aby ich ovplyvňoval niekto, kto to bude robiť pozitívne, bude mať štýl a bude približne v ich veku.
Rozhovor s Lýdiou Rišovou, ktorá sa v mladom veku stala šéfkou jedného z najväčších kresťanských festivalov na Slovensku.
Určite. U nás je to tak, že prvých tridsať minút bohoslužby prebieha spievaná modlitba, ktorú nazývame chvály a uctievanie. Sú to rôzne vyhlásenia, duchovné pravdy, vnútorná reflexia, činíme pokánie, znovu sa odovzdávame Bohu. Je to veľmi dôležitá súčasť bohoslužby.
Vedúci chvál zdôrazní, že ideme pred Boha a že to nie je o spievaní, ale o srdci. Ústa by mali byť prietokom nášho vnútra. Dávame si pozor, aby percento „odverklikovanej“ piesne bolo čo najmenšie. Samozrejme, nevidíme ľuďom do hlavy a zodpovedáme len za to, ako ich vedieme, nie za to, čo s tým urobia.
V denominácii nemáme „úrad žalmistu“. Piesne skladajú niekoľkí ľudia, ktorí na to neboli špeciálne ustanovení, ale čas ukázal, že cez nich prichádzajú dobré piesne a preklady. Predtým než sa dostanú piesne na pódium, prejdú cez základný filter. V prípade, že ich verejne odohráme a niečo nesedí, po bohoslužbe to prehodnotíme. Ale stáva sa, že niektoré veci sa šmyknú.
Boli niektoré piesne, ktoré sme odmietli spievať alebo pri ktorých sme prerobili text. Ak by sa stalo, že odohráme na bohoslužbe, za ktorú mám duchovnú zodpovednosť, poetický text, ktorý ide dobre do úst, ale je tam podtón humanizmu alebo niečoho iného, určite to nepustím ďalej do obehu.
Foto: Postoj/Tomáš Puškáš
Toto je pravda. Všimol som si to na svojich deťoch. Ak niekto hovorí, že je kresťan a vie recitovať Marínu, Mor ho, ale nevie odcitovať päť veršov z kázne na vrchu, niečo mi tam nesedí. Alebo keď človek povie, že sa považuje za kresťana, no oveľa lepšie sa cíti medzi neveriacimi, ja sa pýtam: kde je jeho srdce?
Je pravdou, že to, z akého uhla sú podané výroky vo worshipových piesňach, ktoré počúvame, ovplyvňuje naše vnímanie Boha. Skladať worship je mimoriadne náročné v tom, že sa v ňom stretáva hudba, poézia a teológia.
Keď som sa dcér pri obede opýtal, či by vedeli odcitovať žalm 23, ktorý som ich naučil naspamäť podľa prekladu profesora Roháčka, povedali ho inými slovami. Už to nebol profesor Roháček, ale Timothy.
Deti si jeho pieseň napočúvali zo Spotify a v hlave sa im to synapticky spojilo s veršom z Biblie a spôsobom, akým ho Marián poňal. Základný text z Písma neodcitovali tak, ako ich to učil otec a kňaz tejto rodiny, ale ako si ho napočúvali z piesne.
Je namieste, aby si lídri držali v radare to, čo ide na mienkotvorné miesta. Ja som na tieto veci pomerne citlivý a mám preto dosť kritikov.
Musí byť vykázateľný. Ak má vplyv, ktorý mu bol daný, a nemá spätnú väzbu, tak niekto vypustil raketu, nevediac, kam dopadne. Ak dám chalaniskovi vplyv tým, že ho poverím vedením tridsaťminútových chvál na bohoslužbe, na ktorej mám ako pastor štyridsaťminútové slovo, musím vedieť, čo je v jeho srdci.
Na to, aby som mohol povedať kázeň na bohoslužbe, som sa pripravoval šesť rokov na teologickej fakulte a bol som pod drobnohľadom. Ak by sa on mal dostať k tridsaťminútovému vplyvu len preto, že vie zahrať G dur, to určite nestačí.
„Ak niekto hovorí, že je kresťan a vie recitovať Marínu, Mor ho, ale nevie odcitovať päť veršov z kázne na vrchu, niečo mi tam nesedí.“Zdieľať
Pre mňa je veľmi dôležité byť pri Božom srdci. Ako chcem hovoriť ľuďom odkaz od Boha, s ktorým som nebol? To mi nesedí. Keď som v živote nebol na Gerlachu, nemôžem tam vziať druhých. Podobne je to v kazateľstve, ľudí viem zobrať iba tam, kde som ja sám.
Riadim sa zlatým pravidlom z Biblie: „Ako vy chcete, aby ľudia činili vám, robte vy im podobne.“ Kedykoľvek kážem, predtým než sa rozsvietia svetlá, sadnem si do stredu publika a predstavujem si seba ako kážem. Premýšľam, ako by som chcel, aby ku mne dnes kazateľ hovoril.
Jeden z popredných teológov povedal, že kazateľ by mal mať počas kázne v jednej ruke Bibliu a v druhej dennú tlač. Aby bol súčasný, videl, čo sa deje vo svete, vedel reagovať a dával na to teologický názorový rámec.
Zvykne sa hovoriť, že ľudia si málokedy pamätajú, čo som hovoril, ale veľmi dlho si pamätajú, ako sa pri tom cítili. Je to iné, ak ľudia majú pocit, že k nim rozpráva niekto, kto im rozumie a podobne ako oni behá v noci okolo detí, aby im zrazil horúčky, alebo sa pochytil s manželkou, s ktorou sa potom pred deťmi zmieril.
V kázni má svoje miesto aj humor. Nemôžem byť na pódiu neustále vážny ako infarkt. Kázeň by mala byť aj rétoricky pútavá, je dobré používať obrazy a prirovnania.
Foto: Postoj/Tomáš Puškáš
Podľa môjho názoru je namieste zdravá miera otvorenosti a zraniteľnosti. Dávid urobil z ľudí, ktorí sa okolo neho zhromaždili pri jaskyni Adullam, silné vojsko, lebo ich nenaučil byť dokonalými, ale ako konať v živote so svojimi slabosťami.
Pastor Craig Groeschel hovorí, že ľudia nebudú nasledovať vodcu, ktorý má stále pravdu, ale ktorý je stále reálny. Autentickosti je v tejto plytkej povrchnej dobe ako šafranu. Nehrať sa na niečo a byť tým, kým som, je veľmi dôležitá vec.
Snažím sa načúvať, čo mi Boh hovorí. Niekedy prídu myšlienky samy. Žiaden človek však nie je ostrov. Inšpirujem sa knihami či videami. Keď pozerám kázne na Youtube, nepozerám ich preto, aby som nachytal rétorické finty, ale aby som bol povzbudený z toho, ako niekto vníma konkrétnu pasáž z Písma.
Niektorí ľudia túžia stáť na pódiu, chcú byť vpredu, viesť a mať veci v rukách. Ale tí, čo sú „navrchu“ v nejakej líderskej pozícii, sú často osamelí. Toto sa dá prekonať len blízkym vzťahom s Bohom. Neviem, či ste boli niekedy na streche mrakodrapu, no tam nie je nič, iba štrk a klimatické jednotky.
Vedenie alebo líderstvo je niekedy osamelý životný štýl. Ak mám ľudí viesť, musím ísť pred nimi a vždy bude medzi nami nejaká medzera, časová aj vývojová. Je prirodzené, že kým ostatným dôjde, že to, kam ich vediem, je správne, budú sa brániť zmene. Ale komfort a napredovanie sú dva stavy, ktoré nemôžu koexistovať.
„Keď príde ku mne kamarát zo sveta a povie, že sa rozvádza, mám mu hneď na rovinu povedať, že Boh nenávidí rozvod? Nemyslím. Poviem mu, že život je pes a že ho pozývam na kávu.“Zdieľať
Kázeň musí mať hlavu a pätu. Je dobré povedať úvod, dostať ľudí, ktorí prišli v rôznom rozpoložení, na rovnakú vlnu. Povedať tému, pri ktorej vnímam, že mi ju Boh dal do srdca, uviesť aspoň tri body a zrekapitulovať to. Zvyknem zaradiť aj niekoľko ilustrácií a niečo zo svojho života, čo sa mi dobre nepodarilo a ako ma Boh z toho vyviedol. Posolstvo by malo byť praktické, čo sa ľuďom zíde každý deň.
Asi nepotrebujú vedieť, z akého materiálu bolo Ježišovo telo po vzkriesení. Dôležitejšie je, aby boli požehnaním vo svojich rodinách, na pracoviskách, aby po tridsiatich rokoch nasledovania Krista neriešili detské choroby typu „keďže necítim, že Boh so mnou je, zrejme odišiel“ alebo „nie som si istý, či mi Boh odpustil“.
Bohužiaľ, niekedy nie sme múdri v tom, čo púšťame von. Ak príde niekto čerstvo zaľúbený do Ježiša medzi intelektuálov, ktorí boli jeho spolužiakmi, robili spolu dizertačné práce, a povie im, že krv Baránka Božieho, ktorý sníma hriechy sveta, ho očistila a cíti olej jeho pomazania stekať na podolok svojho rúcha, pomyslia si, že sa zbláznil. A pritom všetko, čo povedal, bolo k veci.
O Ježišovi, ktorý nie je starý a nový, ale večný, by sme mali hovoriť úplne normálne, ako o svojom blízkom priateľovi. To by mohlo pomôcť duchovnej obnove na Slovensku aj medzi neveriacimi.
Niekedy veriaci pojmú krivku nasledovania Ježiša tak strmo, že svojím kresťanstvom znechutia svoje okolie.
Je veľmi dôležité, aby sme vedeli horliť s umením. Nie tak, že ja mám zo seba dobrý pocit, že som nasledovník Ježiša, a keď sa pozriem do spätného zrkadla, zostávajú za mnou len mŕtve telá blížnych, ktorých moja horlivosť odrovnala. Toto je najľahšie.
V Biblii sa píše, že „kvôli vám sa rúhajú, kvôli tomu, keď vidia vaše životy“. Je velikánsky kumšt vedieť žiť tak, že svojím životným štýlom chcem prinášať Bohu chválu, ale pritom rešpektovať zamknutú kľučku, súkromie a vieru iných.
Foto: Postoj/Tomáš Puškáš
Keď príde ku mne kamarát zo sveta a povie, že sa rozvádza, mám mu hneď na rovinu povedať, že Boh nenávidí rozvod? Nemyslím.
Poviem mu, že život je pes a že ho pozývam na kávu. Keď mi dá šancu a otvorí sa, tak sa snažím zistiť, či len rozmýšľa o rozvode alebo manželstvo už leží v márnici. Keby sme vedeli múdrejšie a prirodzenejšie komunikovať nadprirodzené evanjelium, urobili by sme veľa dobrého a svet by bol iný.
„O Ježišovi, ktorý nie je starý a nový, ale večný, by sme mali hovoriť úplne normálne, ako o svojom blízkom priateľovi.“Zdieľať
Každý má iný štýl. Pripúšťam, že som mohol minúť príležitosti, ktoré by iný kazateľ určite neminul, ale pritom možno ďalších odplašil. Tu neexistuje pevná rovnica.
V Biblii sa píše, že káž vhod aj nevhod, ale to neznamená, že prídem k človeku, ktorý prišiel pri autonehode o nohy, a poviem mu „raduj sa v Pánovi, lebo radosť Hospodinova je tvojou silou“.
Je dôležité vedieť spustiť sondu a zistiť teplotu. Keď je teplota vhodná a človek sa chytá, trošku pridám. Ani mladý chalan, ktorý poškuľuje po dievčati, jej hneď nekúpi prsteň s briliantom a nepožiada ju o ruku, ale usmeje sa a podrží jej dvere. Potom si postupne získava jej srdce. Tak je to aj s evanjelizáciou. Stále je potrebné klopať na dvere a zistiť, či sú otvorené. Ak áno, potom ísť ďalej.
Hovorím ľuďom, že žijeme v posledných časoch. To, čo dnes čítame – správy o vojnách, hlad, katastrofy, vo svete kresťanov kruto prenasledujú. Je to, akoby som čítal Evanjelium podľa Matúša, 24. kapitolu.
Nato Ježiš hovorí: „Keď toto všetko uvidíte, zodvihnite svoje hlavy, lebo viete, že sa blíži vaše vykúpenie.“ Keď sa dívame na správy, je dôležité, aby sme zdvihli hlavy, aby sme vedeli, že koniec sa priblížil a na konci vojny vyhráme. Nie preto, že my sme výborní, ale preto, že Ježiš je víťaz.
Čím viac je zlých správ a hustejšia je tma, tým jasnejšie je vidieť aj malé svetlo. V tomto rozpoložení našej spoločnosti a silnej polarizácii je Božie svetlo v nás ako dúšok čerstvého vzduchu, po ktorom mnohí túžia. Tak im ho dajme, kým je čas.