Horský záchranár Jaroslav Švorc Varovali sme ho, aby nešiel vyššie, bude lavínovo! Ako sme mu mali zabrániť?

„Okolo nás lietali blesky a my sme niesli nosidlá s kovovými časťami. Veliteľ akcie nás rozdelil do dvojíc. Aby to trochu odľahčil, povedal: S nosidlami idú tí, čo majú dobrú životnú poistku. Za nimi nešťastne ženatí a po nich chlapi bez frajeriek. Čerstvo a šťastne ženatí pôjdu poslední,“ spomína Jaroslav Švorc. 

Na margo posledných úmrtí v Tatrách hovorí, že ignorovanie varovaní je forma snobstva. „U nás neexistuje legislatíva, ktorá by umožnila vstup niekam zakázať, môžeme len odporúčať… Rozhodnutie vrátiť sa či nedokončiť nie je vnútorná porážka a nemali by sme sa zaň hanbiť,“ hovorí Švorc.  

Takmer štvrťstoročie stál na čele Dobrovoľného zboru Tatranskej horskej služby. Vo svojej poslednej knihe Smrť si nevyberá zozbieral tragické príbehy z Vysokých Tatier, kde dodnes s rodinou žije. 

Pred pár dňami prišli o život počas výstupu na Gerlach traja poľskí horolezci. Vrtuľník v Malej Studenej doline zachraňoval aj turistu seniora a mladú turistku z Ukrajiny, ktorá pád, bohužiaľ, neprežila. Čo s vami robia takéto správy?

Prirodzene, že každú tragédiu vnímame. Prvé myšlienky zvyčajne smerujú k možným príčinám. Dvojicu klientov na Gerlachu nesprevádzal horský vodca, ale medzinárodný horský sprievodca s inými kompetenciami. Poznal som ho osobne a viem, že bol v horách veľmi skúsený. Odhadnúť, či urobili chybu alebo podcenili podmienky, sa dá len ťažko. Ale v Tatrách i v zahraničí boli prípady, keď zahynul aj skúsený horský vodca s klientmi. 

Horský vodca má skúseností viac. No aj keď tá najdokonalejšia psychická a fyzická príprava môže znížiť riziko na minimum, nula to nikdy nebude. V zime sa chodí nielen na Gerlach, ale aj na Mont Blanc či na Mount Everest. Keď sa niekto pýta, načo na ten Gerlach išli, sedí tu slávna odpoveď: pretože tam je. V prípade ukrajinskej turistky bola jednou z príčin nedostatočná zimná výbava a terén, ktorý môže byť v zime veľmi nebezpečný, aj keď je chodecký.

Podobných nešťastí ste zrejme videli veľmi veľa.

Absolvovali sme množstvo akcií, no niektoré si pamätám dodnes. Raz sme za neskutočnej búrky išli zachraňovať na Veľkú Svišťovku. Dievča si vykĺbilo koleno, muselo to byť veľmi bolestivé. Lanovka z Lomnice na Skalnaté pleso bola odstavená, no kvôli nám ju spustili. Trikrát sme stáli po údere blesku a kývali sa na lane. 

Zo Skalnatého plesa sme vyrážali trinásti. Okolo nás lietali blesky a my sme niesli nosidlá s kovovými časťami. Aby sme nešli všetci pokope, vedúci akcie nás rozdelil do dvojíc. Aby to trochu odľahčil, povedal: S nosidlami idú tí, čo majú dobrú životnú poistku. Za nimi tí, čo sú nešťastne ženatí a po nich chlapi bez frajeriek. Čerstvo a šťastne ženatí pôjdu poslední. Bolo v tom trochu vtipu i povzbudenia.

Ako tá akcia dopadla?

Keď sme dorazili na miesto, mama dievčaťa kryla svoju dcéru pred krúpami vlastným telom. Ako prvé nám povedala: Bola som presvedčená, že v tomto počasí nikto nepríde. Pochopila by som to a ani by som vám to nezazlievala. Jednoducho bola presvedčená, že v takých podmienkach nik nebude riskovať. No v horách predpisy bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, ktoré platia v kancelárii, skrátka nefungujú. Tam platí jediné: ak niekomu treba pomôcť, treba urobiť, čo je v našich silách, aby sme mu pomohli. Aj za cenu zvýšeného rizika. 

Ako sa záchranár vyrovnáva s tým, keď sa akcia skončí tragicky?

Sú povolania, kde sa so smrťou stretávajú oveľa častejšie ako my. Záchranár skôr uvažuje nad tým, prečo sa to stalo. Keď niekto vypadne z ťažkej horolezeckej steny napríklad v Galérii Ganku, pretože si nasadil latku príliš vysoko, poviete si, že zahynul horolezeckou smrťou pri aktivite, ktorá nesie istú mieru rizika. No keď niekto zomrie zbytočne, s tým sa vyrovnáva ťažko. 

Pamätám si na dvadsaťročného snoubordistu, ktorý chcel ísť jazdiť do Mačacieho kotla. Chatár z Téryho chaty mu povedal, nech neblázni, že veď za noc napadlo tridsať centimentrov nového snehu a hrozia lavíny. Chlapec odpovedal: Azda to nebude také zlé! To boli jeho posledné slová. O hodinu a pol ho zasypala lavína a chlapec neprežil. Obrovská tragédia sa odohrala na Štedrý deň v roku 1989, keď na Kriváni zahynuli bratia, jeden pätnásť-, druhý sedemnásťročný, jediní synovia svojich rodičov. Vtedy viacerí záchrancovia mali v očiach slzy. Ale kto chodí do mlyna, ľahko sa zamúči.

Zamúči?

Áno, atlét si môže pri páde na dráhe odrieť koleno, tenista môže dostať tenisový lakeť. Kto sa pohybuje v horách, je často smrti blízko. S mnohými vecami sa človek zmieri a počíta s nimi. Ale keď pred deviatimi rokmi talibanci zavraždili pod Nanga Parbatom našich kamarátov a kolegov Petra Šperku a Tona Dobeša, s tým sa človek nemôže vyrovnať. Bola to smrť v horách, ale nebola to horská smrť. Bola to zákerná vražda.

Hnevá vás, keď sa ľudia dostanú do nešťastia, pretože jednoducho neposlúchli?

U nás neexistuje legislatíva, ktorá by umožnila vstup niekam zakázať, môžeme len odporúčať. Pamätám si, ako sme v zubačke na Štrbské pleso stretli mladého priateľa s lyžami, ktorý išiel do Mlynickej doliny. Zdôrazňovali sme mu: Nechoď vyššie ako po vodopád Skok, bude lavínovo! Bohužiaľ, išiel vyššie, odrezal lavínu a zahynul pod ňou. Viete, ako nás to vtedy mrzelo? Človek má výčitky, že sme mu v tom mali zabrániť. Ale ako? Zviazať mu ruky a nepustiť ho? 

Prečo rady skúsených odborníkov niekedy nestačia?

Je v tom prítomný kus snobstva: čo mi kto má radiť? Prvýkrát som bol pri mori, keď som mal šesťdesiat. Možno to vyzeralo smiešne, no nešiel som do vody ďalej, len tam, kde som dočiahol nohami dno. Nemal som s tým terénom žiadne skúsenosti. Keby mi pätnásťročný miestny chlapec dával rady, ako sa v mori správať, ako šesťdesiatnik by som ho počúval s otvorenými ústami. Lebo viem, že tých skúseností má viac. V Tatrách zase radím ja, no nie každý je ochotný prijať to. 

Čo je pravda na tom, že českým či poľským turistom sa nešťastia dejú akosi častejšie?

Boli roky, keď väčšinu obetí predstavovali turisti práve z týchto štátov. No ja tvrdím, že nešťastie postihne toho, kto po horách chodí. A je faktom, že Čechov či Poliakov býva v Tatrách veľmi veľa. Nejde o národnosť, ale o individuálny charakter človeka. Podľa štatistiky je najviac obetí vo Vysokých Tatrách za posledných desať rokov z radov Slovákov.

Keď niekto zomrie zbytočne, s tým sa aj záchranár vyrovnáva ťažko. Zdieľať

S akým postojom by sme do hôr mali ísť?

Tatry tu sú štyri milióny rokov, v dnešnej podobe asi desaťtisíc rokov. Keď vidíte, že podmienky nie sú najlepšie alebo sa menia, vráťte sa. Tatry tu budú aj zajtra, to my tu už nemusíme byť. Rozhodnutie vrátiť sa či nedokončiť nie je vnútorná porážka a nemali by sme sa zaň hanbiť. 

Vám sa darí nájsť v sebe túto pokoru?

Keď ma na lyžovačke v Alpách francúzski kolegovia zavolali lyžovať do strmého zľadovateného žľabu, bol som jeden z tých, čo povedali: Toto nie. Možno vďaka tomu sa dnes rozprávame. Bola to silná komunita horských chlapov, no nikto nepremýšľal o tom, že je to hanba alebo slabosť. Riziko tu bude vždy, no moje schopnosti musia byť oveľa väčšie ako nebezpečenstvo, ktoré pripúšťam.

Ako teda správne odhadnúť svoje sily a bezpečne sa vrátiť domov?

V horách vie aj vyvrtnutý členok na odľahlom mieste skončiť tragicky. Radím ľuďom, aby nechodili na túry sami. A keď prídete na miesto, ktoré sa vám zdá nebezpečnejšie, choďte čo najrýchlejšie preč. Vo Velickej doline sa jeden previs volá Večný dážď, pretože z neho neustále kvapká voda a často tam padajú aj kamene. Stretávam ľudí, ktorí sa práve na tomto mieste rozhodli občerstviť či fotografovať. Neuvedomujú si, čo im hrozí. Najhoršie nebezpečenstvo je to z nevedomosti. Mnohé veci sa nemáte ako dovtípiť sami, počúvajte rady skúsenejších. 

Túžili ste byť tatranským záchranárom už od malička?

Vyrastal som v Štrbe a celý život som strávil na horách. Turistiku som preskočil, začali sme spolu s kamarátom hneď s lezením. Stretávala sa tam komunita priateľov a medzi nimi aj horskí vodcovia a záchranári. Mal som dvadsať, oni tridsať, boli to pre mňa nedosiahnuteľné idoly. Môj život zmenila túra v roku 1973. Boli sme svedkami toho, ako blesk zasiahol manželov na svadobnej ceste. Muž to, bohužiaľ, neprežil, pomáhali sme žene v bezvedomí. To bol zlom, keď som si povedal, že by som sa mal uchádzať o členstvo v horskej službe. Chodíme často po horách, už viac ráz sme boli pri nešťastí prví. Keď si urobíme kurzy, môžeme byť nápomocní.

Ako vyzerali vaše záchranárske začiatky?

Odišiel som z vtedy lukratívneho miesta vysokoškolského učiteľa pedagogiky v Prešove. S manželkou aj dcérkou sme sa usadili v Tatrách a vstúpil som medzi dobrovoľných záchranárov. 

Prečo ste sa nestali členom profesionálnej horskej služby, ale „len“ dobrovoľným záchranárom?

Profesionálov bolo vtedy v Tatrách len asi osemnásť. Boli to veľmi skúsení a výkonní lezci v najlepších rokoch a stať sa jedným z nich som nezvažoval. No úrazovosť bola veľmi vysoká. Mnohé dnešné horské športy vtedy neexistovali. Horské bicykle ani paraglajding u nás neboli, skialpové pásy malo len zopár vyvolených, na snoubordistu sme sa pozerali ako na zjavenie. Ľudia necestovali do Álp, chodili liezť do Vysokých Tatier. Každý mesiac bolo niekoľko ťažkých záchranných akcií. Vrtuľník v Tatrách nebol, raz za čas priletel vrtuľník ministerstva vnútra. Bolo bežné, že na jednej záchrannej akcii pomáhalo aj vyše dvadsať ľudí a mnohí z nich boli dobrovoľníci.

Prečo ich bolo treba až toľko?

Transport zraneného bez vrtuľníka trval aj niekoľko hodín. V ťažkom teréne sa pri ňom každé dve-tri minúty musela vystriedať štvorica nosičov. Záchranné akcie trvali aj celé hodiny, neraz celý deň i noc. Vyslobodzovanie zo steny a technicky náročné veci robili profesionáli, ktorí záchranárstvom dennodenne žili, a ostatné veci zabezpečovali dobrovoľníci. Osobitná kapitola boli lavínové akcie. Lavínové vyhľadávače v tom čase neexistovali, sondovalo sa len ručne pomocou lavínových sond. A vtedy bolo treba aj tridsať párov rúk. 

Dobrovoľný záchranár znamená, že ste mali svoju bežnú prácu, z ktorej vás pri nešťastí odvolali?

Áno. Pracoval som ako riaditeľ školy. Prišla za mnou sekretárka, že mám telefón, a zo slúchadla sa ozvalo: Môžeš ísť? Tak som šiel. Nechcem idealizovať minulosť, no továrne a prevádzky boli hrdé na to, že majú medzi sebou člena horskej služby. Bez mihnutia oka ich z práce na akciu pustili. Dnes si dobrovoľný záchranár neraz koleduje o to, že po výjazde môže ísť rovno na úrad práce. 

Mohli vás zavolať kedykoľvek?

Telefón zvoní, aj keď ste na svadbe, na zabíjačke alebo večer o deviatej sedíte v pokoji s rodinou. Keď už bola dcéra väčšia, často zaznelo: Oci, dávaj si pozor. Istý čas sme spolu pôsobili na Chate pod Rysmi, vedela teda, že nejdem na párky a varené víno. 

Prvé myšlienky však vždy patrili človeku, kvôli ktorému sme do búrky či do lavínového terénu išli. Moje prežívanie záviselo od toho, čo som sa dozvedel v telefóne. Niekedy sme vedeli, že už je neskoro a budeme znášať mŕtve telo. Inokedy bola každá minúta drahá. Vtedy sme mali v hlavách jediné: byť na mieste čo najskôr.

Ako si na večne prítomné riziko zvykla vaša rodina?

Myslím, že mi dôverovali. Mobily vtedy neexistovali. Keď som za slobodna odchádzal o piatej ráno liezť, mama ani stará mama do zotmenia netušili, čo so mnou je. Ale keď viac ráz zažili, že som už o desiatej sedel doma, pretože podmienky boli príliš nebezpečné, to ich upokojilo. Mojou výhodou je, že mám hory vždy za oknom. Nie ako turisti zo vzdialenejších miest, ktorí si povedia: Musíme to skúsiť dnes, ktovie kedy sa zase vrátime. 

Keď som už mal vlastnú rodinu, viac som si uvedomoval, že nie som zodpovedný len za seba. Z toho vyplývala aj moja zvýšená opatrnosť. A rodina asi aj rezignovala. Videli, že ma už nezmenia. Hovoril som si, že manželka aj dcéra mi odpustia, keď od nich odchádzam, no hory by mi to neodpustili. No je v tom aj kus sebectva.

Išlo niekedy o život vám?

Na začiatku roka 2003 lavína z Priečneho sedla zasypala otca so synom a ich kamaráta. Prežil len jeden. Na druhý deň sme všetkých troch znášali z Téryho chaty Veľkým hangom. Bolo nás asi tridsať a zrazu sme počuli tlmené dunenie, ako keby v diaľke strieľalo delo. Uvideli sme obrovskú trhlinu v tvare blesku. Celý svah praskol, sneh sa uvoľnil, no našťastie sa nedal do pohybu. Vtedy sme mali namále. 

Minulý rok ste po takmer štvrťstoročí zanechali vedenie dobrovoľných záchranárov. Bolo odovzdávanie zodpovednosti ťažké?

Skončil som ako predseda našej organizácie, zanechal som horské „papierovanie“, no členom horskej služby som stále. Horská služba nie je len znášanie zranených a mŕtvych, ale aj prevencia. Kto má vychovávať ľudí k zodpovednosti v horách, ak nie tí, čo v horách žijú? Nech to neznie neskromne, no počuť skúsenosť starého harcovníka má u ľudí váhu. Aj operáciu srdca by ste asi radšej zverili do rúk sedemdesiatročnému profesorovi než čerstvému absolventovi. Chcem ľuďom odovzdávať rady a skúsenosti, ktoré som za tie roky získal. A konečne aj splatiť dlh svojej rodine. Venovať sa šesťročnému vnúčikovi a chodiť do hôr aj trochu „neslužobne“.

Prvé myšlienky však vždy patrili človeku, kvôli ktorému sme do búrky či do lavínového terénu išli. Zdieľať

V čom sa fungovanie dobrovoľného zboru líši od Horskej záchrannej služby pod ministerstvom vnútra?

Dobrovoľní horskí záchranári vždy boli akýmsi doplnkom profesionálov, ktorí sa starali aj o naše záchranárske a zdravotnícke vybavenie. V roku 1997 sme vznikli ako samostatné občianske združenie a služby na lyžiarskych svahoch, hliadkovanie v teréne či asistencie pri rôznych športových podujatiach vykonávame samostatne. S profesionálnou horskou službou spolupracujeme hlavne pri získavaní odbornej spôsobilosti.

Odkiaľ má dobrovoľný zbor potrebné financie?

Fungujeme na princípe darov, niečo získame aj vďaka dvom percentám. Niekoľko ráz sme dostali aj dotáciu od ministerstva vnútra, no tá v prepočte na člena dobrovoľného zboru predstavuje na jeden deň asi 70 centov. A posledné dva roky sme od štátu nedostali ani euro. Na záchranných akciách, asistenciách a hliadkach v teréne niekedy záchranár za jeden rok odslúžil aj tri pracovné mesiace, všetko zadarmo. A ako organizácia si potrebujeme zakúpiť defibrilátor, nové fixačné pomôcky, zvozné prostriedky, sane, spojovaciu techniku a množstvo ďalších vecí. Naším najväčším sponzorom sú však rodinné rozpočty našich členov. 

Čo tým myslíte?

Základnou zimnou výbavou záchranára sú lyže, lyžiarky, zimné oblečenie, lavínová výbava, mačky, cepín, prilba, čelovka a mnoho ďalších vecí. Bez mihnutia oka sa dostanete aj na tritisíc eur a výbavu treba pravidelne obmieňať. Nás je vyše päťdesiat. Odkiaľ tie prostriedky máme, sa stačí opýtať našich manželiek.

V čom sa nová generácia záchranárov líši od tej vašej?

Hlásia sa nám aj dievčatá, z čoho sa tešíme. Dnešní mladí sú veľmi výkonní, kondične aj technicky zdatnejší, no ľudsky a emočne skôr nie. Dovolím si tvrdiť, že s mojimi starnúcimi kolegami odchádza aj entuziazmus a zodpovednosť. Máme čakateľov, ktorí prídu na školenie o hodinu neskôr a ani nepovažujú za potrebné vysvetliť to. Budeme na záchrannej akcii hodinu čakať štvrtého pri nosidlách? Minulý rok sme mali dvadsaťjeden uchádzačov. S piatimi z nich sme sa rozišli po vzájomnej dohode už po prvých skúsenostiach.

Prečo?

Napríklad raz som mal ísť s čakateľom do služby, no nedostavil sa a ani mi nedal vedieť. Večer po službe som sa mu konečne dovolal. Povedal, že mi zabudol dať vedieť, že ho kamarát pozval na ochutnávku vína. Horská služba má ľudí „prevychovávať“ kondične, technicky a odborne, nie ľudsky. Nemôžeme suplovať rodičov ani školu. Tak som mu zaprial veľa úspechov v oblasti vinárstva, pretože naše cesty sa týmto rozišli. 

Čo ste si zo svojej celoživotnej služby v horách odniesli?

Dostal som školu života, kde som sa naučil poradiť si v akejkoľvek situácii. Dnes si môžete zavolať vrtuľník, keď vás pobolieva členok. No v čase, keď neboli mobily, doniesol môj priateľ svojho zraneného spolulezca, ktorý bol v bezvedomí, na chatu, hoci mal sám zlomenú ruku a rebrá. 

Dvadsať rokov som nosil na Chatu pod Rysmi. Raz sa mi s deväťdesiatkilovou krošňou na chrbte rozviazala topánka a turisti mi chceli pomôcť. Odmietol som ich: čo keď sa mi to stane zajtra, keď tu nebudú? 

Život v horách formoval moju osobnosť, vychoval ma k rozvahe aj odolnosti. A verím, že naši nasledovníci budú v horách slúžiť aj naďalej. Tak nám káže naša ľudská česť.

Foto: Vladimír Ambróz