Katarína Bolhová

Averziou k&nbsp;novinárskym rozhovorom bola Eva Krížiková (†85) známa celý život. Tvrdila, že herečka má hrať, nie o&nbsp;herectve rozprávať. Dosiaľ nepublikovaný rozhovor s&nbsp;legendou sa chystal dlho a&nbsp;hrozilo, že legenda naň na&nbsp;poslednú chvíľu nepríde. Ale ona vtedy na&nbsp;jar pred desiatimi rokmi predsa len prišla. A&nbsp;bola ako niektorá z&nbsp;postáv, v&nbsp;ktorých ju diváci tak milovali. Vtipná, živo gestikulujúca a&nbsp;v&nbsp;spomienkach opäť bezstarostne mladá.

„Hoci som sa narodila v&nbsp;Bratislave, keď bombardovali Apolku, otec nás odsťahoval do&nbsp;Račisdorfu, kde jeho otcovi patril vinohrad, takže som vyrastala tam. A&nbsp;bola som taký poriadne nezbedný chlapec,“ rozrozprávala sa, ako viedla bandu z&nbsp;horného konca proti dolnému koncu. „Najskôr sme sa pobili, potom sme sa spojili a&nbsp;neplechu po&nbsp;dedine sme robili spolu. Chodili sme za&nbsp;tmy búchať ľuďom na&nbsp;okná. Raz som búchala tak, až som sa porezala,“ zaiskrili jej oči. „Ale naši nevedeli…“

Životaschopná Eva nikdy nemala problém sama sa o&nbsp;seba postarať. „Cez našu dedinu chodili procesie do&nbsp;Marianky, veľmi sa mi to páčilo, tak som sa k&nbsp;nim pridala. Už na&nbsp;prvej zastávke som však bola hladná, tak som si šla pýtať k&nbsp;jedným, k&nbsp;druhým, ale všetkých zaujímalo: Maličká, a&nbsp;kde ty máš mamičku? A&nbsp;ja že doma. Mala som tak päť-šesť rokov, takže medzi tým ma celá Rača hľadala,“ neprestávala prekvapovať svojimi zážitkami z&nbsp;detstva.

Počas neho ju však aj tak všetci v&nbsp;dedine poznali hlavne ako tú, ktorá behala po&nbsp;ulici s&nbsp;maminým svadobným závojom. A&nbsp;nenazvali inak ako - herečka. Eva nebola proti, to skôr jej učiteľka spevu, ku ktorej ju rodičia posielali ju na&nbsp;súkromné hodiny. „Keďže som mala veľký rozsah, od&nbsp;koloratúry po&nbsp;alt, trvala na&nbsp;tom, aby som išla na&nbsp;operný spev. Aj som na&nbsp;to prikývla, ale keď som zistila, že všetci, ktorých som poznala, idú na&nbsp;herectvo, tak som tam nakoniec šla aj ja.“

Po&nbsp;narodení brata s&nbsp;detskou mozgovou obrnou a&nbsp;predčasnej smrti otca, ktorého ako štyridsaťtriročného zabil infarkt, prežívali Krížikovci doma ťažké obdobie, takže budúca herečka bola odkázaná dosť výrazne sama na&nbsp;seba. „Doma som vtedy veľmi nebola stredobodom pozornosti. Otec bol našťastie zo siedmich detí, mal troch bratov a&nbsp;tri sestry, takže oni sa mi venovali. Hlavne dve - jedna vdova, druhá stará dievka. Veľmi spoločenské duše, ktorým ani na&nbsp;chvíľu nenapadlo zakazovať mi divadlo,“ vrátila sa ešte raz v&nbsp;spomienkach do&nbsp;Rače, odkiaľ vyletela do&nbsp;veľkého bratislavského sveta.

Tam si ju nakoniec našiel aj spev. „Dlho som spievala s jedným vysokoškolským džezovým orchestrom, s ktorým sme sa poznali z bratislavského korza. Zarábali sme po plesoch a zábavách na celom Slovensku. Keďže peniaze nazvyš neboli, šaty aj topánky mi požičala mama. Ibaže mala o dve čísla menšie nohy,&nbsp; takže ku koncu každého vystúpenia to bolo utrpenie.“

Ťažko povedať, či aj to prispelo k&nbsp;tomu, že spevu dala Eva definitívne zbohom a&nbsp;po&nbsp;škole nastúpila do&nbsp;činohry martinského divadla, kde jej dal štát umiestenku. Tomu sa tešila, ale slávne divadlo v&nbsp;srdci republiky jej k&nbsp;srdcu neprirástlo. „Odchod z&nbsp;Bratislavy mi nerobil problémy, skôr to, že ma nasťahovali do&nbsp;hotela, kým si nenájdem byt. Takže som chodila všade ako pôrodná baba s&nbsp;taškou, kde som mala vždy zbalené všetko,“ zaspomínala si na&nbsp;obdobie bez strechy nad hlavou.

Odkázaná bola vtedy na to, kto jej kedy dovolí u seba hlavu skloniť. „Raz som dokonca spala medzi dvomi kolegami na manželskej posteli, potom som bývala u spisovateľky Zory Jesenskej s mamou, čo bol síce veľký zážitok, ale bola u nich&nbsp; veľká zima.“

Na&nbsp;starosti s&nbsp;bývaním zabúdala Eva Krížiková na&nbsp;javisku, hoci na&nbsp;začiatku dostala len záskok za&nbsp;kolegyňu, ktorá porodila. „Bola to hra o&nbsp;živote v&nbsp;pohraničí, kde som mala dve scény, jednu mileneckú a&nbsp;v&nbsp;druhej som mala utekať cez hranice za&nbsp;svojou láskou - pri tom ma zastrelili. Hrala som to s&nbsp;Ivanom Folkmanom, ktorý bol žalúdkar, tenučký, polovica zo mňa, tak ešte dohováral režisérovi, nech ma nenechá spadnúť na&nbsp;zem, lebo ma nebude vládať dvíhať. Nech sa teda radšej hodím na&nbsp;vrecia. Tam sa však strieľalo ako s&nbsp;ostrými, ja som sa zľakla, nechcela som ani vyjsť na&nbsp;javisko, len ma tam vysotili. A&nbsp;ja si hovorím - akurát sa ti budem váľať po&nbsp;vreciach, čo sú tam kdesi vzadu. A&nbsp;šľahla som sa tam, kde som bola. Ičko ku mne prišiel, bedákal, že nie som normálna, že ma nezdvihne. Hovorím mu: Tak nedvíhaj! Nakoniec sa pokúsil, podobral ma, ale ja som sa prevážila a&nbsp;spolu sme leteli a&nbsp;zrazili incipienta, ktorému sme vraj zlomili prst,“ vracia sa k&nbsp;nezabudnuteľným chvíľam na&nbsp;martinskej scéne.

Nakoniec dostala tak málo úloh, že ju v&nbsp;Martine neudržali. „Jedného dňa som si povedala, že už mám toho dosť. Urobila som dva záskoky a&nbsp;niečo som začala aj skúšať, no všetko som tam nechala a&nbsp;vrátila sa domov.“

Ak mala herečka v&nbsp;Martine málo úloh, tak doma už vôbec nič. „Prechádzala som sa po&nbsp;meste a&nbsp;na&nbsp;Gorkého som stretla Mikuláša Hubu, ktorý bol vtedy šéfom činohry v&nbsp;Národnom. Hneď sa ma pýtal, čo robím v&nbsp;Bratislave, keď som mala byť v&nbsp;Martine. ,Ty si dala výpoveď?‘ Pokrútila som hlavou, tak si vydýchol: ,Veď preto.‘ Ale vzápätí mu to ani tak nesedelo. ,Tak čo si teda spravila?‘ No odišla som... Telefón sme nemali. Takže mi bolo jedno, či ma zháňali,“ vrátila sa do&nbsp;momentu, keď naozaj zariskovala.

Martinčania boli totiž armádnym divadlom a ona čatárkou s príplatkom za hodnosť. Či jej odchod brali ako dezerciu, zostalo tajomstvom. Od Mikuláša Hubu sa totiž dozvedela, že už v tej chvíli s ňou rátali v Národnom divadle. „Nastúpila som tam v januári 1954. Tak, koľko to už je?“ položila otázku a hlavou akoby jej prebiehali všetky z desiatok a desiatok rolí, ktoré&nbsp; tam odohrala.

O&nbsp;to viac prekvapila priznaním, že dosky, ktoré sa stali jej druhým domovom, ju po&nbsp;rokoch začali desiť. „Od&nbsp;chvíle, keď ochorel môj muž, som prestala robiť úplne. Aj keď som sa po&nbsp;jeho smrti vrátila, nešlo to už tak ako predtým. Stačilo, že som sa len blížila k&nbsp;divadlu, a&nbsp;už som mala stiahnutý žalúdok. Nerada som vychádzala na&nbsp;javisko,“ púšťala nás do&nbsp;trinástej komnaty, v&nbsp;ktorej sa ocitla po&nbsp;odchode osudového Františka Zvaríka.

V&nbsp;manželstve prežili herci štyridsaťsedem rokov. Aj keď na&nbsp;začiatku im nedávali pre Zvaríkovu povesť sukničkára ani rok. Čakali, že ich rozdelí prvá sukňa, za&nbsp;ktorou sa, ako vždy predtým, rozbehne. No rozdelila ich až Františkova smrť v&nbsp;lete 2008.

Pre Evu Krížikovú takmer znamenala aj jej herecký koniec. „Povedala som si, že ak sa nezbavím strachu a&nbsp;nedostanem sa do&nbsp;svojej kože, s&nbsp;herectvom končím. Chvalabohu, je to preč, ale trvalo to dlho,“ priznala úprimne tri roky po&nbsp;manželovom skone.

Aj po&nbsp;tejto skúsenosti si umelkyňa uvedomovala, že herectvo je povolanie, kde človek ani po&nbsp;rokoch úspechov nemá nič zaručené. „Vždy musíte mať aj trochu ľudského šťastia. Lebo keď sa niečo rozsype, tak sa to sype celé. A&nbsp;to naučí pokore,“ hovorila a&nbsp;nenápadne otvorila dvere do&nbsp;hereckých šatní. „Keď človek začne ako diva, keď uverí vo svoju úžasnú veľkosť alebo sa dá na&nbsp;plastiky, skončil skôr, ako začal. Príde aj o&nbsp;ten talent, ktorý mal. Ale to sa týka každého povolania. Človek musí mať bázeň pred šancou, ktorú má. Keď sa začne vyžívať v&nbsp;pocite, aký je dobrý, už je zle,“ nebála sa podpichnúť kolegyne.

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/ludia/trauma-evy-krizikovej-pred-koncom-blizila-narodnemu-mala-stiahnuty-zaludok" target="_blank" rel="noopener">FOTO zo života legendárnej Evy Krížikovej v GALÉRII</a>

Sama išla v&nbsp;kariére trpezlivo, doslova krok za&nbsp;krokom. „Hoci som na&nbsp;začiatku fungovala ako komediálna herečka, režiséri, či to bol Haspra, alebo Budský, začali so mnou rátať aj v&nbsp;dramatických, charakterových postavách. Tí prví uverili, že je vo mne aj niečo iné ako komička. V&nbsp;živote som si žiadnu rolu nebola pýtať ani som nikdy nemala frajera režiséra. Na&nbsp;to som si dávala veľký pozor,“ priznala otvorene herečka. „Nikdy som nemala bohorovné ambície, bola som šťastná, že som mohla byť na&nbsp;prvej scéne, a&nbsp;kde som bola obsadená, tam som hrala,“ tvrdila pokorne obľúbená herečka, ktorá nás na&nbsp;jar naveky opustila.

Trauma Evy Krížikovej pred koncom: Blížila sa k Národnému a už mala stiahnutý žalúdok

Výber pre vás

Trauma Evy Krížikovej pred koncom: Blížila sa k Národnému a už mala stiahnutý žalúdok

Súvisiace články

Výber pre vás