Jozef Vengloš bol futbalový svetobežník. Ako jediný Slovák sa uplatnil aj vo veľkom svete najpopulárnejšej hry planéty. V posledných rokoch ho trápili zdravotné problémy a už dlhšie sa na verejnosti neukazoval.
Ružomberský rodák, ktorý sa v ankete Pravdy stal slovenským futbalovým trénerom storočia, naposledy vydýchol v kruhu najbližších v utorok podvečer, tri týždne pred nedožitými 85. narodeninami.
Na Tehelnom poli začal ziskom titulu
Pokorný, skromný, húževnatý, poctivý.
Tak ho charakterizoval Anton Urban, s ktorým sa stretol v jednej šatni na Tehelnom poli. Osemnásťročný mladík z Ružomberka sa na začiatku roku 1955 hlásil do služieb Slovana. Mal obrovské šťastie. Dostal sa do výborného tímu a ujal sa ho skvelý tréner Jim Šťastný.
Hneď v prvom roku oslavoval titul. V belasom drese potom strávil jedenásť sezón, ale majstrom sa opäť stal až o takmer dvadsať rokov neskôr. Dva razy po sebe (1974 a 1975). To už bol uznávaný tréner.
„Bol nesmierne pracovitý, v mužstve sa stal včeličkou v strede poľa. Išiel svojou cestou, zavše aj necestou, lebo na nej neboli len víťazstvá. Od začiatku sa systematicky chystal na trénerskú prácu, študoval na FTVŠ, učil sa od svojich trénerov, najmä od Jima Štastného,“ pokračoval Urban, kapitán strieborného tímu na OH 1964.
Na rozdiel od mnohých spoluhráčov v bratislavskom mužstve si Vengloš nikdy neobliekol reprezentačný dres prvého mužstva. Ale vynahradil si to ako tréner. Tejto práci, ktorá sa stala jeho vášňou, sa venoval intenzívne tridsaťpäť rokov. Sotva sa nájde v jeho ére špičkový československý či slovenský futbalista, ktorý by neprešiel jeho rukami.
Foto: Pravda, Robert Huttner
„Len výborní hráči a výborní tréneri boli naozaj úspešní. Môže sa objaviť výnimka, ale tá nemá dlhé trvanie. Nie je možné vybudovať silné mužstvo so slabým trénerom. A ani najkvalitnejší tréner nič nezmôže, keď nemá dobrých futbalistov,“ tvrdil Vengloš.
Rekordér na lavičke čs. reprezentácie
Ako tréner bol vzdelaný, inteligentný, rozhľadený, korektný.
Na sklonku hráčskej kariéry sa vybral v roku 1966 do Austrálie a po prvej sezóne v FC Sydney sa stal trénerom klubu a vzápätí aj austrálskej reprezentácie. Rýchlo zvládol angličtinu, čo bol predpoklad pre jeho budúce významné misie v zahraničí.
Viedol päť národných tímov – po Austrálii aj Malajziu a Omán. Stal sa prvým trénerom slovenskej reprezentácie po rozdelení federácie. Ale najväčšie úspechy dosiahol s československým mužstvom. Na jeho lavičke sedel rekordných 76 stretnutí.
Skvelý tandem utvoril s Václavom Ježkom, bol jeho asistent, keď ČSSR vybojovala titul majstra Európy 1976. Po tomto veľkom triumfe sa stal šéfom reprezentačnej lavičky a o štyri roky doviedol tím k bronzu na ME v Taliansku. Ako jediný československý kouč sa zúčastnil s reprezentáciou na dvoch majstrovstvách sveta (1982 a 1990).
Jeho poslednou trénerskou zastávkou bol japonský JEF Ičihara pred takmer dvadsiatimi rokmi. Ale aj potom ho FIFA a UEFA využívala ako uznávaného experta pri rôznych rozvojových projektoch i ako pozorovateľa na svetových a európskych šampionátoch. Prednášal vo viac ako sto krajinách sveta.
Foto: SITA
„Pán Vengloš bol pre mňa prvotriedny futbalový odborník. Mal krásny prístup k hráčom. Bol čestný a férový. Mne veľmi pomohol, radil mi, stal som sa pod jeho vedením kapitánom reprezentačného tímu,“ vravel bývalý úspešný strelec Zdeněk Nehoda, ktorý pod Venglošovou taktovkou hral na ME 1976, 1980 i MS 1982.
Z lavičky dirigoval najväčšie hviezdy
Vengloš sa vypracoval na jediného slovenského trénera, ktorý získal vo futbale punc svetovosti. Zverili mu aj mužstvá, ktoré patria k popredným v špičkových súťažiach.
Prvým veľkoklubom, na ktorého lavičku sa posadil, bol Sporting Lisabon. Do anglického klubu Aston Villa ho angažovali v roku 1990 ako prvého trénera, ktorý nepochádzal z ostrovov. Uznanie si vydobyl aj vo Fenerbahce Istanbul a v Glasgowe dodnes spomínajú na jeho služby v slávnom Celticu.
Za prelomový v jeho trénerskej práci považoval príchod do Anglicka. "Keď som sa stal prvým cudzincom na lavičke Aston Villy, ešte sme mnohé veci z profesionálneho futbalu jednoducho nepoznali. Každý deň som sa učil.
Obrovským poznatkom pre mňa napríklad bolo, že v Anglicku bývali tréningy často náročnejšie ako zápasy. Hráči bojovali o miesta, ostro ale férovo, chceli trénera presvedčiť, že sú lepší," spomínal.
Vážil si, že veľké kluby prejavovali o neho záujem, dostal od nich ponuku i šancu. To mu umožnilo viesť aj najlepších hráčov planéty.
"V Aston Ville bol hviezdou David Platt, v Sportingu Paolo Futre, v Celticu Henrik Larsson, aby som spomenul aspoň niekoľko mien. Sedem razy som viedol výber sveta a tam som sa bližšie zoznámil s ďalšími veľkými esami.
Jednoznačne platilo, že pre skutočné osobnosti mali v sebe najmä veľkú ctižiadostivosť a chuť na sebe pracovať. Obdivoval som ich profesionalizmus," tvrdil.
Na rodný Ružomberok nedal dopustiť
Precestoval krížom-krážom celý svet. Ako tréner pracoval dovedna v deviatich krajinách. Často sme sa bavili o tom, kde sa mu najviac páčilo, kde by si vedel predstaviť prežiť zvyšok života.
"Pôsobil som ako hráč vo vrcholovom futbale, ale najviac som sa nacestoval, keď som s ním skončil. Hneď na začiatku ma očarila najmä Austrália.
Je to krásna a zaujímavá krajina, ale mám k nej špeciálny vzťah aj preto, lebo som tam dostal prvú trénerskú šancu. Popri tom som učil na vysokej škole v Sydney, nostrifikoval som si diplom učiteľa telesnej výchovy a zdravovedy," spomínal.
Po chvíli však dodával, že najlepšie sa vždy cítil doma, na Slovensku. „Najmä v rodnom Ružomberku a jeho okolí – na Kalvárii a pod Chočom, čo je pre mňa obzvlášť milé miesto, lebo som sa tam zoznámil s manželkou Evou,“ zdôrazňoval muž, ktorý sa stal najznámejším Slovákom vo futbalovom svete.