Učiteľka, ktorá vychováva mladých vedcov: Laboratórium máme zastarané, ale aspoň sa netrápim, keď sa niečo vyleje 

Mariana Straková chcela byť pôvodne vedkyňou, no po založení rodiny sa rozhodla pre kariéru učiteľky biológie a chémie na gymnáziu.

„Prírodné vedy vysvetľujú, ako fungujeme a ako funguje svet okolo nás. Je veľmi dôležité, aby tomu ľudia rozumeli, lebo aj vďaka tomu budú ťažším terčom všelijakých hoaxov a nezmyslov. To považujem aj za svoju hlavnú úlohu. Práca s talentmi je pre mňa bonus a dar,“ hovorí Straková.

Jej žiaci sa zúčastnili na 17 medzinárodných biologických a chemických olympiádach a vďaka tomu navštívili Južnú Kóreu, USA, či Indonéziu. Tento rok získala za svoju prácu Cenu Dionýza Ilkoviča, ktorá sa udeľuje za rozvoj mimoškolskej činnosti v prírodných vedách.

V rozhovore sa dočítate aj o tom:

• ako rozpoznáva deti, ktoré majú nadpriemerný potenciál;
• či si nadpriemerne inteligentní žiaci vyžadujú špeciálny prístup;
• čo je najväčšia výhoda učiteľa oproti internetovému vyhľadávaču;
• ako nenechať v závese žiakov, ktorým prírodné vedy nejdú;
• prečo venuje žiakom väčšinu voľného času aj napriek mizivej podpore od štátu.

 

Tento článok si môžete prečítať vďaka ESET Science Award – oceneniu, ktoré podporuje výnimočnú vedu na Slovensku. 

 

Existuje talent na prírodné vedy?

Ťažko povedať, či je to rýdzi talent na prírodné vedy. V živote som stretla niekoľko multitalentovaných detí, ktorým šli dobre prírodné vedy, ale zároveň aj hudba alebo iné veci. Záleží na tom, čo si vyberú a ďalej rozvíjajú.

Viete v triede rozpoznať, ktoré deti majú nadpriemerný potenciál?

Dieťa sa svojím záujmom prejaví samo, nemusím ho nejako veľmi hľadať. Na hodine jednoducho vidíte jeho reakcie a počujete jeho otázky. Tie ma vždy upútajú, lebo keď je trieda ticho, je mi jasné, že o tému nie je veľký záujem. Keď sa niekto veľa pýta, hneď viem, že to bude môj človek. U introvertnejších detí to zase vidím v písomnom prejave na písomkách.

Keď v niekom zbadám potenciál, nasleduje dilema, či ho pritlačiť alebo nechať na ňom, či sa zapojí. Ja som si vybrala cestu netlačiť na nadaných žiakov, lebo verím, že nestačí byť úspešný a treba byť aj šťastný. Akurát ich oslovím s tým, že ponúkam mimoškolské aktivity, ktoré by ich mohli baviť. Rozhodnutie však nechávam na nich.

Hovorím trochu zo svojej skúsenosti, lebo nadchnúť ma pre vedu v stredoškolskom období bolo rozhodne ťažšie ako dnes. Ako motivovať tínedžerov k tomu, aby trávili aj voľný čas školou?

Ja sama som nadšenkyňa prírodných vied a žiaci to na mne vidia. Teší ma, keď niekoho takto vnútorne namotivujem. Ale niekedy môže fungovať aj vonkajšia motivácia. Napríklad keď niekomu poviem, že by sa mohol presadiť v nejakej celoslovenskej olympiáde a teoreticky postúpiť do medzinárodného kola v zahraničí.

Moji žiaci sa zúčastnili na 17 medzinárodných olympiádach a vďaka tomu navštívili Južnú Kóreu, Taiwan, Indonéziu, USA aj mnohé európske krajiny. Mnohí z nich by sa tam inak nemali šancu ísť len tak pozrieť. Je to síce menej honosná motivácia ako robiť objavy, ale nie je zanedbateľná. Cestovanie prináša nové skúsenosti a zážitky, ktoré žiakom môžu pomôcť aj do budúcna. Žiaci spoznávajú iné kultúry, no vidia aj to, ako sú tímy z iných krajín pripravené a ako fungujú.

Keď vás počúvam, ako hovoríte o chémii či biológii, hneď by som sa na nejaký krúžok prihlásila. Do akej miery je vášeň pre vedu infekčná?

Veľmi si vážim, keď sa mi podarí „nakaziť“ ľudí svojou záľubou v prírodných vedách a pokračujú v tom aj profesijne. Ale prírodné vedy nie sú iba na to, aby sa ľudia stali vedcami. Teším sa aj z toho, keď si žiaci moje predmety „iba“ obľúbia. Prírodné vedy totiž vysvetľujú, ako fungujeme a ako funguje svet okolo nás. Je veľmi dôležité, aby tomu ľudia rozumeli, lebo aj vďaka tomu budú ťažším terčom všelijakých hoaxov a nezmyslov. To považujem za svoju hlavnú úlohu.

Práca s talentmi je pre mňa bonus a dar. Nie je samozrejmosťou stretnúť niekoho talentovaného, komu sa zároveň chce do nadpráce. Najmä na malej škole. Vždy, keď takýto žiak odíde, myslím si, že je koniec, ale nové talenty stále prichádzajú. Je to zaujímavé, pretože sú aj väčšie školy, ako sme my, no do olympiád sa nezapájajú. Pritom talentov by tam štatisticky mali mať viac.

Má talentovaný žiak šancu presadiť sa, aj pokiaľ nenatrafí na učiteľa, ktorý sa mu špeciálne venuje?

Na to neviem odpovedať, lebo neviem posúdiť, akí úspešní by boli bezo mňa. Ale myslím, že v dnešnej dobe by sa tí najtalentovanejší zvládli presadiť, keďže na internete je k dispozícii strašne veľa materiálov.

Učiteľ má oproti internetu možno trochu viac nadhľadu a vie žiaka usmerniť, posunúť mu vhodný materiál, ktorý nemusí hľadať v záplave internetových odkazov. Keď si takéto materiály žiaci naštudujú, môžu za mnou prísť už s konkrétnym problémom, ku ktorému sa dopracovali. Potom si často musím niektoré veci po nociach študovať aj ja.

Vyžadujú si nadpriemerne talentované deti špeciálny prístup, aby sa na hodine nenudili?

Všimla som si, že nadpriemerne nadané deti majú často trochu pozmenené sociálne zručnosti. Niekedy reagujú veľmi priamo a niektorí učitelia by to mohli mylne považovať za drzosť. Na prácu s nimi teda treba mať aj nejaké komunikačné zručnosti. Keď žiaci vidia, že ich akceptujem, tak ma často cez prestávku aj sami vyhľadajú a porozprávajú mi o nejakom probléme. Ale je to veľmi individuálne, nie všetky nadané deti sú priamejšie a neplatí to ani naopak.

Keď má niekto talent napríklad na chémiu, je lepšie, keď sa sústredí na ňu alebo keď svoju pozornosť rozloží medzi všetky predmety?

Dobrá otázka, ale neviem na ňu odpovedať. Momentálne mám žiaka, ktorého baví chémia, ale dobrý je aj v biológii. Určite by viac dosiahol v chemickej olympiáde, keby sa sústredil len na ňu, ale práve včera sme sa rozprávali, či nechce skúsiť aj tú biologickú. To z neho zase môže spraviť komplexnejšieho človeka s väčším rozhľadom. Kedysi napríklad existovali polyhistori, ktorí ovládali takmer všetko. Dnes je to pri toľkých poznatkoch už, samozrejme, nemožné, ale vedieť čo najviac je fajn.

Venovať sa žiakom, ktorí majú pre vedu nadšenie, je pravdepodobne zábava pre obe strany, ale čo deti, ktorým to nejde, respektíve nemajú až taký záujem? Necítia sa na hodine menejcenné?

Práca s talentovanými deťmi je na popoludnie. Počas hodiny som v triede pre všetkých, aj keď tam vždy bude niekto, koho absolútne nezaujmem, a potom si budem doma spytovať svedomie. Veľmi rada učím tak, že kladiem otázky a nechávam žiakov hľadať odpovede. Najprv sa pýtam tých, ktorých to zaujíma najmenej, až potom, ak na to nevieme prísť, oslovím tých, ktorých to už trochu baví, a keď sa to nepodarí ani vtedy, tak sa opýtam niekoho z tých nadaných, ktorí to skúšajú vysvetliť. Ale dávam si pozor, aby som žiakov, ktorí sa prírodným vedám venujú aj mimo vyučovania, nefavorizovala. Na to sú deti citlivé a niektoré by to mohlo úplne odradiť.

Tvoríte niekedy pracovné skupiny tak, aby v nich boli slabší žiaci aj účastníci olympiád, ktorí ich môžu potiahnuť?

To by bolo ideálne. Ale v praxi sa mi viac osvedčilo, keď si žiaci môžu tím vybrať sami. Vytvoria si tak kamarátske skupiny, v ktorých sa cítia v pohode. Som presvedčená, že pohoda pri práci je dôležitá, lebo sama som výkonnejšia tam, kde sa cítim dobre.

Máte v rámci bežného vyučovania čas a pomôcky na praktické pokusy?

Laboratórne práce máme predpísané, takže je to vlastne naša povinnosť. Skupiny, s ktorými ich robíme, sú však príliš veľké. Často sa mi ani fyzicky nezmestia do laboratória a experimenty musím demonštrovať ja, čo nie je ono. Toto je jednoznačne problém nedostatku financií.

Dostupnosť pomôcok je na diskusiu, pretože chemikálie máme. Sú však prestarnuté a vybavenie laboratória, ktoré nie je plynofikované, sa dá považovať za historické. Vedenie sa snaží získať peniaze, ale tie buď nechodia, alebo ich treba napríklad na opravu kúrenia. S kolegyňami teda pokusy robíme „na kolene“.  Niekedy si s nadhľadom poviem, že sa aspoň netrápim, keď sa mi niečo vyleje. Všetko je totiž také staré, že nový fľak v tom zanikne.

Samozrejme, boli by sme vďační za nejaké nové meracie zariadenia alebo moderné laboratórne stoly, aké poznáme z filmov. Ale to je mimo našich finančných možností. Mnohé slovenské školy sú väčšie, a tak majú vďaka normatívnemu financovaniu aj viac peňazí, čo znamená aj lepšie vybavenie. S takýmto financovaním nie som stotožnená. Keď sa raz štát rozhodne, že školu chce v systéme zachovať, tak by ju mal podporovať bez ohľadu na to, koľko žiakov bude v triede.

Veda sa neustále vyvíja. Diskutujete so žiakmi na hodinách aj o jej aktuálnych trendoch a spoločenských problémoch, na ktoré hľadá odpovede?

Áno. Keď si odchováte nejakých šikovných žiakov, ste vo výhode, lebo sa môžu do triedy vrátiť ako prednášajúci. Medzi našimi bývalými žiakmi sú absolventi vysokých škôl, doktorandi či dokonca docenti, ktorí sa aktuálnym témam priamo venujú.

Predseda poroty ceny Dionýza Ilkoviča Martin Plesch v rozhovore pre NDI Magazín povedal, že vrcholoví športovci by sa len s povinnými hodinami telesnej výchovy ťažko dostali ďalej, a preto potrebujú trénerov. Podobné je to s nádejnými vedcami. Považujete sa za vedeckú trénerku?

Vedecká trénerka je silné slovo, to by som si o sebe nedovolila tvrdiť. Ale považujem sa za trénerku, ktorá chce v žiakoch prebudiť lásku k prírodným vedám.

Koľko svojho voľného času približne žiakom venujete?

Strašne veľa. Keď sa blížime k olympiáde, tak sa stretávame každý deň aspoň online. Niekedy si hovorím, že už nevládzem, lebo o ôsmej večer „skončím“ rodinný život, sadnem k počítaču a dolaďujeme prípravu. To je také hektické obdobie, ktoré sa neodvažujem vyčísliť na hodiny. Bežný biologický krúžok trvá dve hodiny týždenne. Mávala som aj dva dvojhodinové krúžky, ale teraz sa viac venujem manželovi, ktorý má zdravotné problémy.

Ako je ohodnotená nadpráca učiteľov mimo riadneho vyučovania?

Asi najviac vďačnosťou tých žiakov. Plat za krúžkovú činnosť je taký, že sa k nemu nebudem vyjadrovať, a len kvôli nemu by to určite nikto nerobil. Škola dostane za umiestnenie žiaka, myslím na prvých troch miestach v celoštátnom a medzinárodnom kole olympiády, nejaký príspevok. Raz sme za to, myslím, kúpili tlačiareň a potom aj mikroskop. Ale že by existoval priamo nejaký balík za prácu s talentovanou mládežou, tak o tom neviem.

Pre mňa je to však časť práce, ktorú robím najradšej, pretože tam sedia žiaci, ktorí tam naozaj chcú byť. Napozerám sa teda na financie, ale na to, že ma napĺňa sledovať, ako sa z nich stávajú úspešní a šťastní ľudia.

Pripravujete študentov, ktorí plánujú kariéru vo vede, aj na to, že v tomto odbore budú musieť často aj takto „dobrovoľníčiť“?

To mi naozaj nenapadlo. Skôr som sa zamýšľala nad tým, že by som ich mala pripravovať aj na neúspech. Minule som sa rozprávala s bývalým žiakom, ktorý sa mi zdal sklamaný, lebo z pokusov mu najprv vychádzali dobré výsledky, no potom sa to zaseklo a nešlo to ďalej. To, že experimenty niekedy ani po rokoch snahy jednoducho nevyjdú, však tiež patrí k podstate vedy. Samozrejme, že každého nadchne a namotivuje úspech. No nie každý experiment vyjde a nie každý bude nobelista.

Ktorému vášmu bývalému žiakovi sa momentálne darí vo vede najlepšie?

Jaroslavovi Ferencovi. Skončil prírodovedeckú fakultu pod vedením profesora Ľubomíra Tomášku (odborník na genetiku a biochémiu – pozn. red.) s rektorskou a dekanskou pochvalou. Potom išiel na doktorandské štúdium na Inštitút Friedricha Mieschera v Bazileji, ktoré zakončil článkom v prestížnom časopise Science Advance. Momentálne pôsobí v Európskych laboratóriách molekulárnej biológie v Heidelbergu, kde robí špičkovú vedu. Jarko je taký môj najpriamejší kontakt s vedou.

Vo videu, ktoré predstavovalo nominácie na ocenenie, ste povedali, že keď sa z vašich žiakov stanú vedci, vidíte sa v nich. Prečo ste pred vedeckou kariérou uprednostnili učenie?

Spoznala som svojho manžela, prišli tri deti, osem rokov na materskej a zdalo sa mi, že som stratila s vedou kontakt. Vtedy ešte nebol taký dostupný internet a počas materskej bolo pre mňa náročné sledovať vedecké pokroky.

Som však spokojná, že to takto dopadlo. Ktovie, či by som bola dobrá vedkyňa. Keď tak sledujem svojich bývalých žiakov, mám pochybnosti, či by som vedela byť tvorivá tak ako oni. Zároveň si myslím, že som dobrá v tom, čo robím. Láska pre vedu mi zostala a za svoje poslanie považujem priviesť k nej aj iných ľudí.

Učeniu sa venujete celý kariérny život. Ako sa za ten čas zmenili vaši žiaci?

Nezmenili sa. Rozdiel je možno v tom, že dnešné deti vedia úžasne využívať nové technológie. Keď sme pozorovali niečo pod mikroskopom, všetci si to vedeli odfotiť, poposielať si to a porovnávať pozorovania. To žiaci pred nimi nevedeli, ale len preto, že to neexistovalo alebo to nebolo bežne dostupné.

Učíte v Seredi, ktorá je uprostred univerzitného trojuholníka medzi Bratislavou, Trnavou a Nitrou. Zostávajú vaši najtalentovanejší žiaci na Slovensku alebo si vyberajú skôr zahraničné školy?

Väčšinou to majú premyslené podľa toho, čo chcú robiť. Keď sme nad tým rozmýšľali s Jarkom, tak som mu radila zistiť, akému výskumu sa venujú na Karlovej, Masarykovej či Komenského univerzite a podľa toho sa rozhodnúť. Napríklad do Prahy mu ponúkli štipendium, no neponúkli mu prácu v laboratóriu. Naproti tomu profesor Tomáška mu navrhol, že aj keď nastúpi do Prahy, môže prísť cez prázdniny k nemu do laboratória. Jarkovi nebolo treba počuť nič viac a celkovo sa rozhodol pre Bratislavu. Ale niektorí sa rozhodli aj pre štúdium v Prahe, Brne či inde.

O odlive mozgov sa hovorí roky. Čo by mohlo talentovaných stredoškolákov udržať na Slovensku alebo motivovať na návrat zo zahraničia?

Je to otázka nad rámec môjho pôsobenia, ale hlavným motivátorom sú všeobecne dobré podmienky na prácu. Mali by vidieť, že tu môžu realizovať výskum a budú tu mať vybavenie na realizáciu svojich experimentov. To by malo byť normálne.

Keď Jarko prišiel do Bazileja, tak hovoril, že sa v laboratóriu cíti ako princ v rozprávke, ktorý prechádza z medenej komnaty cez striebornú až do zlatej. Keď sa ho noví kolegovia pýtali, prečo predtým nerobil vo svojej práci nejaké merania s drahými prístrojmi, tak rozmýšľal, či im porozpráva o okne, ktoré bolo v laboratóriu pritlčené klincami, aby nevypadlo.

Uvažovali ste niekedy nad tým, že zo školstva a vzdelávania odídete?

Nikdy som neuvažovala o odchode zo vzdelávania kvôli žiakom, no niektoré reformy priniesli strašne veľa administratívy a to ma nesmierne deprimovalo. Mala som pocit, že do školy chodím kvôli prepisovaniu tabuliek z jednej do druhej. Desiatky hodín som na tom odpracovala a ďalší rok prišli nové tabuľky, do ktorých to bolo treba prepísať. Vtedy som mala zajačie úmysly, no nevedela som si predstaviť, čo iné by som mohla robiť. Rozmýšľala som aj nad tým, že ak by sa dali znechutiť všetci učitelia, ktorí majú deti úprimne radi, nedopadlo by to dobre. Teraz je to lepšie, už dosť dlho sme žiadne tabuľky prerábať nemuseli a máme aj učebnice. Bolo aj obdobie, keď sa začal školský rok a nebolo z čoho učiť.

Čo je pre vás, naopak, najväčším zadosťučinením?

Úspešní a šťastní žiaci. Pre nich to robím. Teším sa, keď vidím, že sa im napríklad vo vede podarí niečo prínosné pre spoločnosť, ale najväčšou satisfakciou pre mňa je, keď ma prídu pozrieť a pochvália sa rodinou alebo prácou, ktorá ich baví, a spomenú, že aj ja som ich trochu pohla správnym smerom, v ktorom sú šťastní.