Exkluzívny rozhovor s VIKTOROM VINCZEM: Otvorene o živote s Adelou, neplodnosti a adopcii

Búrajú stereotypy: Vinczemu neprekáža vekový rozdiel vo vzťahu ani ak žena zarába viac

Viktor Vincze prehovoril o živote s Adelou, adopcii aj o tom, čo prežíva

Jana Homolová

<h3>Tento rok ste oslávili tridsiatku. Byť súčasťou najsledovanejšieho spravodajstva sa dá považovať za kariérny vrchol. Ako to vnímate?</h3>
<p>Neriešim to – ani z&nbsp;pohľadu, že ide o&nbsp;spravodajstvo, ani z&nbsp;hľadiska toho, koľko mám rokov. Nikdy som neriešil méty ani som nemal konkrétne ambície. Keď sa ma niekto, napríklad aj z&nbsp;môjho rodinného okolia, spýta, kam ďalej zo spravodajstva, odpovedám rovnako, ako som odpovedal predtým, než som v&nbsp;spravodajstve bol: Neviem, čo ma ďalej čaká… Celý život žijem tak, že vykonávam prácu najlepšie, ako viem, a&nbsp;mám pocit, že to mi otvára ďalšie a&nbsp;ďalšie dvere. Samozrejme, neviem, čo za nimi je, ale mám základnú dôveru v&nbsp;život a&nbsp;v&nbsp;to, že táto cesta bude pre mňa správna. Je možné, že ďalších tridsať rokov budem robiť správy alebo ich budem moderovať už len rok. Vôbec neviem.</p>
<h3>V&nbsp;Markíze ste začínali ako redaktor, čo je práca plná adrenalínu. Pozícia moderátora Televíznych novín je pokojnejšia, ale pri tejto práci sa môže dostaviť rutina. Stále vás to baví?</h3>
<p>Mali sme v&nbsp;Markíze kolegov, pre ktorých aj redaktorská práca bola príliš rutinná a&nbsp;ktorí potrebovali odísť inam, čiže nepovedal by som, že ide&nbsp;o konkrétny typ práce, ale skôr o&nbsp;človeka a&nbsp;o&nbsp;to, ako jednotlivé profesie vníma… Mne táto práca prináša určitý typ stereotypu, ale zároveň veľký pokoj. Práca redaktora je mimoriadne stresujúca a&nbsp;len ťažko si to dokáže predstaviť niekto, kto ju nikdy nevykonával, ale tento stres je teraz preč. Môžem povedať, že vďaka aktuálnej práci žijem takmer bezstresový život. Sú tam, samozrejme, nejaké vypäté situácie, špeciálne keď sa odohrávajú rôzne udalosti, ako napríklad voľby, ale nie je to na dennej báze. Aj z&nbsp;tohto dôvodu ma moja práca baví. Vďaka nej žijem naozaj omnoho pokojnejším životom a&nbsp;to je pre mňa veľká kvalita.</p>
<h3>Čiže redaktorská práca vám nechýba.</h3>
<p>Ak sa dá, pýtam sa na konkrétne udalosti, kam by som mohol ísť. Naposledy som bol minulý rok na voľbách v&nbsp;centrále SaS. Predtým na inaugurácii prezidentky. Na niektoré podujatia sa vypýtam, ale musí to vyjsť tak, že v&nbsp;daný deň nemoderujem. Inak by sa to nedalo stihnúť. Na pápeža som napríklad ísť nemohol, aj keď som chcel, lebo som tri dni po sebe moderoval večerné správy. Priznávam, občas mi chýba práca v&nbsp;teréne, ale nechýba mi stres.</p>
<h3>Tvoríte moderátorskú dvojicu s&nbsp;Máriou Chrenekovou Pietrovou (37), ale pre materské povinnosti zvyšných moderátoriek sa na obrazovke rôzne striedate.</h3>
<p>Áno, presne tak, baby začali tehotnieť. (Smiech.) Najskôr Zlatica, teraz Lenka Vavrinčíková, čiže aktuálne moderujeme správy všelijako. Keď sa ustálime, mal by som byť vo dvojici s&nbsp;Máriou.</p>

<h3>Mária sa mediálnej pozornosti vyhýba, ale zaujíma ma, ako ste si sadli z&nbsp;pracovnej stránky.</h3>
<p>Maja je veľmi zaujímavá v&nbsp;tom, že prišla z&nbsp;RTVS, kde robila športovú moderátorku, a&nbsp;v&nbsp;športovom svete sa naozaj vyzná. Je v&nbsp;tomto smere veľmi podkutá, čo občas cítiť v&nbsp;našich – aj súkromných – interakciách. Robí sa mi s&nbsp;ňou veľmi dobre, lebo je skutočný profesionál v&nbsp;tom, čo robí. Aj čo sa týka prípravy a&nbsp;následnej prezentácie. Viem, že keď vysielam s&nbsp;ňou, všetko dobre dopadne. Ona vysielanie nepustí, lebo je veľmi pedantná. Je veľmi komfortné robiť s&nbsp;takýmto človekom.</p>
<h3>Čo si pred začiatkom Televíznych novín hovoríte?</h3>
<p>To sa nikdy nikto nedozvie, pokiaľ si nesadne do toho moderátorského kresla. Sú to najväčšie tajomstvá televízneho sveta. Je to ako informácia, kto zabil Kennedyho. Toto si hovoria len americkí prezidenti a&nbsp;nik iný o&nbsp;tom nesmie vedieť… Aj my si tam hovoríme veci, ktoré sú zahalené rúškom tajomstva. (Smiech.)</p>
<h3>Máte v&nbsp;rámci svojej profesie nejaký vzor?</h3>
<p>Keď som bol mladší, robil som v&nbsp;regionálnom rádiu v&nbsp;Nitre. Nebol som správar, ale prúdový moderátor. Vtedy bola mojím hlavným idolom Adela Banášová spolu so Sajfom. V&nbsp;podstate sú mojimi idolmi dodnes. Každý piatok si v&nbsp;rádiu vypočujem ich tolkšou, lebo je to pre mňa návrat do čias, keď som na nich vyrastal. Čo sa týka spravodajstva, mal som veľmi rád Daniela Krajcera v&nbsp;období, keď robil politiku, a&nbsp;potom ešte Miša Kovačiča ako politického redaktora. Pamätám si, ako som bol na exkurzii v parlamente a&nbsp;videl som ho bežať po schodoch. Povedal som kamarátom: „Pozrite, chalani, to je ten Kovačič zo spravodajstva, čo naháňa politikov a&nbsp;pomaly ich tam bije mikrofónom.“ (Smiech.) K&nbsp;nemu som ako chalan vzhliadal. Potom sme sa stretli v&nbsp;Markíze a&nbsp;stali sa z&nbsp;nás extrémne blízki priatelia. Takže svoju „idolku“ som si zobral za ženu a&nbsp;z&nbsp;môjho idola sa stal kamarát. Je zaujímavé, ako sa tento kruh uzavrel.</p>
<h3>Keď ste spomenuli svoju manželku, na začiatku o&nbsp;vašom vzťahu mnohí pochybovali a&nbsp;až neskôr pochopili, že k&nbsp;sebe patríte.</h3>
<p>No pozor, náš vzťah nebol čudný len pre ostatných ľudí, veď aj my dvaja s&nbsp;Adelou sme o&nbsp;ňom pochybovali. V&nbsp;úvodnom období som nášmu vzťahu neveril skôr ja. Bolo to zmýšľanie poznačené silnými spoločenskými vzorcami. Otvorene som Adele povedal: „Zíďme z&nbsp;kratšej cesty, veď je medzi nami desaťročný rozdiel a&nbsp;toto nemôže fungovať…“ Následne sme zistili, že to bolo najhoršie, čo sme v&nbsp;danom čase mohli robiť. Našťastie pochybnosti odišli rýchlo. Napriek tomu úprimne verím, že mnohí nášmu vzťahu neverili, lebo aj ja sám som mal pochybnosti. Musím však povedať, že za päť rokov, čo sme spolu, sa ani raz nestala situácia, že by sme zachytili nejaký náznak nášho vekového rozdielu. Ak sa toto neudialo, prečo by mal byť vekový rozdiel problémom?</p>
<p><strong>Pokračovanie na ďalšej strane...</strong></p>

<h3>Ako ste vnímali označenie Adelin priateľ/manžel, a&nbsp;teda to, že ste často nevystupovali sám za seba?</h3>
<p>Do určitej miery to tak stále je. Myslím, že v&nbsp;tejto krajine neexistuje človek, ktorý by moju manželku nepoznal. Keď ma niekto nazve Adeliným manželom, som na to hrdý, lebo nikto predo mnou nemal také šťastie, ako mám ja. (Úsmev.) Som úprimne rád v&nbsp;tomto zväzku a&nbsp;úplne rozumiem svojej pozícii v&nbsp;rámci verejného povedomia. Bolo by z&nbsp;mojej strany polotrápne alebo hlúpe snažiť sa jej vyrovnať či už pracovne, alebo popularitou. Myslím, že to je nemožná misia. Zároveň rozumiem vlastnej hodnote a&nbsp;rozumiem, keď niekto oslovuje mňa kvôli mne alebo keď nás oslovujú dokopy, ale je to vlastne preto, aby oslovili ju. Chápem to, lebo aj ja som jej fanúšik a&nbsp;dokážem sa vcítiť do toho, že sa s&nbsp;ňou chce dať niekto do reči a&nbsp;zhodou náhodu pri tom stojí aj nejaký Vincze. (Smiech.) Som pyšný na to, že môžem byť Adelin manžel, a&nbsp;nech ma tak hocikto oslovuje.</p>
<h3>Toto je veľmi vyzretý postoj. Nemyslím si, že vzťah s&nbsp;Adelou, ktorá je mimoriadne úspešná, by zvládol hociktorý muž.</h3>
<p>Aj toto je súčasťou našich spoločenských vzorcov. Mnohí muži sa boja toho, keď vedľa seba majú úspešnú ženu, ktorá napríklad zarába viac ako oni. Ale prečo by nemohla žena zarábať viac než muž? V&nbsp;čom je problém? Dobre, pripúšťam, že by som to možno vnímal inak, keby som sa bez nej sám nedokázal uživiť, ale veď ja žijem nadštandardný, komfortný život aj sám, a&nbsp;keď sme spolu a&nbsp;ona zarobí viac peňazí, lebo je úspešnejšia než ja, prečo by to mal byť pre mňa problém? Verím, že možno týmto naším príkladom pomáhame v&nbsp;iných partnerstvách rozpúšťať takéto stereotypy.</p>
<h3>Ste vo vzťahu s&nbsp;vekovým rozdielom, verejne ste sa venovali mužskej neplodnosti, adopcii. V&nbsp;témach ste úplne inde než vaši rovesníci.</h3>
<p>Asi riešim iné veci, ale v&nbsp;nejakej miere som do toho vhupol skôr aj vďaka práci, ktorú robím, a&nbsp;tým, že som na očiach. To nie je sťažnosť, skôr naopak, len sa tým mení dynamika dospievania. Zároveň do nejakej miery to veľmi definuje aj to, že žijem, s&nbsp;kým žijem, lebo Adela je mentálne veľmi vyspelá a&nbsp;dá sa povedať, že ma v&nbsp;tomto smere potiahla. V&nbsp;mojom dospeláckom dospievaní skrátka zaradila vyššiu rýchlosť.</p>
<h3>Ale aj na toto musí byť človek psychicky pripravený. Myslím, že pri spomenutých témach by sa nie­ktorí otočili a&nbsp;odišli.</h3>
<p>Za tým môžu byť aj okolnosti, ktoré nás zviedli dohromady. Ona bola predsa po dlhoročnom vzťahu, ja som bol po dlhoročnom vzťahu. Keby sme sa stretli päť rokov predtým alebo potom, už by to tak dobre nemuselo fungovať. Jednoducho, história a&nbsp;vzťahy predtým nás vychovali k&nbsp;tomu, aby sme boli pripravení na tento zväzok, ktorý je v&nbsp;mnohých ohľadoch neštandardný, ale zároveň na ňom nie je nič zlé, skôr naopak. A&nbsp;hlavne ja veci nevnímam ako dobré alebo zlé, lebo aj zdanlivo zlá vec ma vždy v&nbsp;živote naviedla na oveľa lepšiu cestu. Príkladom môže byť, že keď som išiel na konkurz do Markízy, pôvodne som tam chcel moderovať Teleráno, ale oni mi povedali, že mám slušný všeobecný prehľad, či by som neskúsil Televízne noviny. Nechcel som robiť redaktora, ale iná možnosť nebola. Vtedy som bol vyslovene sklamaný, aká zlá vec sa mi stala. Paradoxne, nič lepšie sa mi stať nemohlo. Bola to perfektná voľba, ktorú som najskôr považoval za polokrivdu. A&nbsp;keď to prenesiem, môžem si v&nbsp;duchu hovoriť, čo všetko zlé sa mi stalo, ale vždy sa stane len to najlepšie, čo sa môže stať.</p>

<h3>Toto je téma, na ktorú asi s&nbsp;Adelou odpovedáte najčastejšie, ale ako to aktuálne vyzerá s&nbsp;adopciou?</h3>
<p>Status quo. Nie je nič zmenené. Sme na čakacej listine na teoretické dieťa. V&nbsp;Bratislavskom kraji je pred nami aktuálne asi dvesto žiadateľov. V&nbsp;rámci Slovenska je toto najväčší zoznam, a&nbsp;kedy sa to stane, je veľmi ťažké povedať. Teraz sme to nechali „plávať“, lebo ani nemáme inú možnosť s&nbsp;tým niečo urobiť. Prešli sme prípravou a&nbsp;uvidíme, čo bude. Výsledkom môže byť, že sa to vo finále ani nemusí udiať, lebo keď nám napríklad zavolajú o&nbsp;päť rokov, naša životná situácia sa môže zmeniť. Môžeme byť úplne iní ľudia, ktorí si povedia, že to už možno nechcú. Alebo naopak, môže to prísť priveľmi skoro a&nbsp;my si povieme, že sa na dieťa necítime. Na to sa nedá pripraviť a&nbsp;je to úplne v&nbsp;poriadku. To nám hovorili aj na psychologickej príprave. Ak to tak nebudeme cítiť, môžeme dieťa odmietnuť. Tu nie je priestor na žiadne hrdinstvá. V&nbsp;momente, keď tam bude náznak pochybností, či to napríklad ja sám zvládnem, či to s&nbsp;dieťaťom, ktoré mi, v&nbsp;úvodzovkách, ponúkajú, cítim alebo necítim, treba s&nbsp;tým ísť okamžite von, lebo to môže neskôr spôsobiť problémy. Buď to vyjde, alebo skrátka nevyjde. Preto sme túto tému nechali „plávať“ a&nbsp;uvidíme. (Úsmev.)</p>
<h3>V&nbsp;rámci príprav ste už absolvovali všetko alebo vás ešte niečo čaká?</h3>
<p>Je to všetko a&nbsp;cieľovou rovinkou je, že sa niekde uvoľnia deti, ktoré ponúkajú čakateľom na zozname. Následne sledujú interakcie rodičov s&nbsp;daným dieťaťom. Poznáme páry, ktoré si adoptovali deti, ale päť detí predtým odmietli a&nbsp;až pri šiestom cítili, že je to ono. Niektorí odmietli desať detí a&nbsp;nezobrali si žiadne. Je to veľmi zaujímavý proces.</p>
<h3>Znamená to, že ak čakatelia pred vami deti odmietajú, ony sa v&nbsp;zozname posúvajú k&nbsp;ďalším párom?</h3>
<p>Áno, presne tak a nedá sa predpovedať, kedy by sme sa k dieťaťu mohli dostať, lebo to môže trvať roky alebo to môže byť aj celkom rýchle. A je možné, keď má veľmi veľa ľudí pred nami nejaké špecifické kritériá, tak ich ten zoznam môže preskočiť. Ale v Bratislave je veľký záujem o deti bez akýchkoľvek kritérií. Hovorím to teraz trochu cynicky, ale tak to funguje. Naše čakanie môže naozaj trvať aj dlho a my nevieme, aká bude naša situácia o pár rokov.</p>
<h3>To znamená, že ste zmierení aj s&nbsp;možnosťou, že to vôbec nemusí vyjsť?</h3>
<p>My sa skôr nefixujeme na žiadnu možnosť. Išli sme do toho procesu, lebo sme chceli, ale je to úplne normálne, že nám to nevyjde. A toto je všetkým žiadateľom pravidelne opakované pri tomto procese.</p>
<p><strong>Pokračovanie na ďalšej strane...</strong></p>

<h3>Odhováralo vás okolie od adopcie?</h3>
<p>Myslím, že nás od toho nikto neodhováral, lebo sme v&nbsp;tom boli obaja relatívne veľmi otvorení vo všetkých okolnostiach, ako sme sa do toho dostali. Na toto bola dobrá už spomínaná príprava, ktorú by podľa môjho názoru mal absolvovať každý pár bez ohľadu na to, či chce mať dieťa. Väčšina otázok totiž s&nbsp;dieťaťom vôbec nesúvisí. Je to príprava medzi partnermi. Tí riešia témy, ktoré za normálnych okolností nemajú dôvod riešiť, a&nbsp;zrazu im to otvára úplne nové obzory ich vzťahu. Samozrejme, tému adopcie si netreba romantizovať, lebo s&nbsp;adoptovanými deťmi to môže byť veľmi komplikované, rovnako ako to je v&nbsp;mojom okolí komplikované s&nbsp;biologickými deťmi. Aj so mnou to bolo veľmi ťažké. Bol som extrémne energický, a&nbsp;keby som bol svojím rodičom, asi by som sa zaškrtil. Mama po­dľa mňa prišla o&nbsp;desať rokov života pre to, čo sme jej s&nbsp;bratom vyvádzali, a&nbsp;to sme neboli adoptované deti. Čiže realita môže byť rôzna, treba ju prijať takú, aká je, ale nedá sa na ňu úplne pripraviť. Môže byť aj zlá, ale to nie je dôvod, prečo do toho nejsť. Je to podobné, ako keby som povedal, že sa nechcem sobášiť, lebo sa bojím, že sa jedného dňa rozvediem. Môže sa to stať, ale nie je to dôvod, prečo nemať svadbu.</p>
<h3>Ale stať by sa ešte mohlo aj to, že budete mať s&nbsp;Adelou vlastného potomka. Keď ste verejne priznali problém so spermiami, zároveň ste uviedli, že v&nbsp;tomto smere zlepšíte svoj životný štýl. Ako je to v&nbsp;tomto smere?</h3>
<p>My sme sa tomu v&nbsp;istom momente prestali venovať. Samozrejme, stále sa snažím žiť zdravo, toto všetko ostáva, ale keď som začal mať pocit, že sa to stáva našou ústrednou témou, vnímal som to ako problém. Existuje veľa párov, ktoré sa snažia o&nbsp;dieťa či už prirodzene, umelo, adopčne, čím iné témy odchádzajú. Rieši sa tu skrátka niečo, čo nie je, na úkor niečoho, čo tu je. Prestal som to riešiť, išli sme do adopcie, ale ani tú teraz neriešime a&nbsp;uvidíme, čo bude alebo nebude. Keby sa to malo stať, tak sa to stane, ak nie, nie. Bohužiaľ, v našom okolí máme príklad, keď sa manželskému páru po deviatich rokoch podarilo mať bábätko, ale rodičia sa o&nbsp;rok nato rozišli, lebo hlavná téma, ktorú riešili, bola detská otázka. Tá bola zrazu preč a zrazu nevedeli, čo iné robiť. Toto je stav, do ktorého sa ja určite nechcem dostať. Neviem, čo prinesie budúcnosť, ale súčasnosť je moja manželka a&nbsp;s&nbsp;ňou chcem prežívať čas, ktorý máme.</p>
<h3>Označujú vás ako greenfluencera, keďže sa venujete ekologickým otázkam, a&nbsp;vraj túto nálepku nemáte až tak rád.</h3>
<p>S&nbsp;týmto slovom vychádzam asi ako so slovom celebrita. Zo slova celebrita sa u&nbsp;nás síce stala akoby nadávka, ale v&nbsp;preklade je to každá známa osoba, a&nbsp;to isté je s&nbsp;influencermi. Ak niekto ovplyvní niečie správanie, je influencerom. A&nbsp;keď som ja niekoho inšpiroval v&nbsp;tom, že má doma kompostér, separuje odpad, tak som teda influencer a&nbsp;nemám s&nbsp;tým problém.</p>

<h3>Doma máte kompostér s&nbsp;dážďovkami. Koľko ľudí ste tým ovplyvnili?</h3>
<p>Každý deň mi niekto pošle správy o&nbsp;tom, ako vďaka mne začal kompostovať. Ľudia si pýtajú tipy, triky, rady. Neviem to vyčísliť, ale išlo do toho naozaj mnoho ľudí. Dokonca si kúpili rovnaký kompostér, aký máme doma my. Myslím, že nastal boom na trhu s&nbsp;dážďovkami za posledný rok alebo dva. (Smiech.) Je to super, aj keby sa inšpiroval iba jeden človek a&nbsp;odklonil by tak časť biologického odpadu zo skládok alebo spaľovní, malo to zmysel. Mňa to navyše nič nestálo okrem času a&nbsp;energie na Instagrame.</p>
<h3>A&nbsp;vaše ďalšie aktivity v&nbsp;tomto smere?</h3>
<p>Stále jazdím MHD, naďalej funguje spomínané kompostovanie, trhanie kartónov, separovanie, skrátka všetky tieto veci sa počas korony, keď sme boli doma, zintenzívnili. Bolo totiž viac odpadu, museli sme ho viac spracovávať, triediť, kompostovať.</p>
<h3>Všimla som si, že na Instagrame, kde máte slušnú komunitu ľudí, máte akúsi odmlku. Prečo?</h3>
<p>Posledné týždne to tak mám a&nbsp;sú za tým dva dôvody. Teraz sa venujem aj iným veciam, preto nájsť si v&nbsp;danom dni hodiny na to, aby som vytváral obsah na Instagram, nemám, a&nbsp;priority sa mi presmerovávajú k&nbsp;tomu, aby som sa radšej venoval blízkym, manželke, veciam, ktoré ma tešia. A&nbsp;druhý dôvod je podozrenie, že moje aktivity na sociálnych sieťach sú polozbytočné. Nie voči ľuďom, ktorí ma sledujú – som im za to veľmi vďačný –, ale keď vidím nové správy o&nbsp;tom, ako sa obchádza triediaci proces na Slovensku, ako sa bude planéta otepľovať a&nbsp;najbližším, inak mimoriadne vzdelaným ľuďom musím vysvetľovať základy, ktoré som im vysvetľoval miliónkrát, vnímam, že je to strata mojej energie. Kombinácia týchto dvoch momentov vyústila do toho, že sa mi začala vytrácať motivácia v&nbsp;súvislosti s&nbsp;Instagramom.</p>
<h3>To znamená, že v&nbsp;šírení osvety prestávate vidieť zmysel?</h3>
<p>Ona by mala zmysel, keby sme mali aspoň tridsať rokov času, lenže čas nie je. Bez toho, aby došlo k&nbsp;rýchlemu mentálnemu prenastaveniu väčšiny populácie, sa nič nezmení. Dokonca aj v&nbsp;mojom osobnom okruhu ľudí sa tieto zmeny dejú veľmi pomaly. Ak by sa písal rok 1970 a&nbsp;my by sme to riešili tak, ako to aktuálne riešime, moja motivácia by bola iná. Ale keď do roku 2030, ktorý je tu o&nbsp;chvíľu, musíme zmeniť svet a&nbsp;do roku 2050 od základov úplne, mám pocit, že to nestihneme. Rád sa budem mýliť.</p>

Exkluzívny rozhovor s VIKTOROM VINCZEM: Otvorene o živote s Adelou, neplodnosti a adopcii

Súvisiace články

Výber pre vás