Maďarské povstanie proti komunizmu rozdrvili tanky

Aj dejiny majú svoje vrtochy. Keď Maďari pred 65 rokmi povstali za slobodu a zvrhli komunistický režim, pár dní to vyzeralo na veľké víťazstvo. Akoby dunajský Dávid vyhnal ruského Goliáša. Boli to však falošné nádeje, ktoré utopili v krvi sovietski okupanti.

23.10.2021 09:00
budapešť, dejiny, 1956, protikomunistická... Foto:
Jeseň 1956 v Budapešti. Poničené mesto po potlačení protikomunistickej revolúcie.
debata (232)

„Zachráňte naše duše! SOS! SOS!“ Bolo to nástojčivé volanie ako z Titanicu. Akurát že neznelo z potápajúcej sa lode, ale zo slobodného vysielača Kossuth. O pomoc prosila Budapešť, v ktorej tisíce dobrovoľníkov bojovali proti dobre vyzbrojenej Sovietskej armáde.

„Národy sveta, pomôžte nám! Nie radou, nie slovami, ale činmi! V mene spravodlivosti a slobody. Zachráňte nás!“ A zatiaľ čo zúfalí Maďari čakali na zázrak, plameň ich revolúcie pomaly dohasínal…

Ako sa to vlastne začalo? Študentov technickej univerzity v Budapešti nadchli reformy, ktoré sa v Poľsku podarilo presadiť Władysławovi Gomułkovi, a tak sa rozhodli, že sa ním inšpirujú. Zvolali demonštráciu a spísali požiadavky. Keď potom 23. októbra 1956 tiahli ulicami, pridávali sa k nim ďalší ľudia, takže k soche generála Józefa Bema, hrdinu revolúcie z meruôsmeho roku, nakoniec dorazil vyše dvestotisícový dav.

Už nešlo o obyčajný protest. Požiadavky študentov boli odvážne – odchod sovietskych vojsk z krajiny, vytvorenie novej vlády, slobodné voľby s účasťou viacerých politických strán, zákaz cenzúry či sloboda tlače. Všetko veci, ktoré totalitné režimy nestrpia.

Anatolij Čerňajev,  Raisa Gorbačovová,  Michail Gorbačov,  James Baker Čítajte viac Október 1989: Predohra útoku na Berlínsky múr

Streľba do davu

Nebolo pochýb, že protestná akcia mieri proti diktatúre. Keď sa reformný komunista Imre Nagy davu pred parlamentom prihovoril slovami „milí súdruhovia“, ľudia ho vypískali. Upokojili sa, až keď ich oslovil „občania“.

Nechýbali ani protisovietske heslá „Rusi domov!“ Na Námestí hrdinov demonštranti zase zvalili bronzovú sochu Stalina vysokú osem metrov.

Namiesto toho, aby komunistickí funkcionári situáciu upokojili, robili pravý opak. Tajomník Maďarskej strany pracujúcich Ernő Gerő iba prilial olej do ohňa, keď o ôsmej večer vystúpil v rozhlase, kde demonštráciu označil za kontrarevolúciu a protestujúcich za bandu provokatérov a reakcionárov. Zároveň ohlásil, že proti nim zakročí všetkými prostriedkami.

Čoskoro ukázal, že to myslí vážne. Keď študenti vyslali delegáciu do maďarského rozhlasu, aby mohli prečítať svoje požiadavky, tajná polícia ÁVH (známa aj pod staršou skratkou ÁVO) ich zadržala a na protestujúci dav, ktorý žiadal ich prepustenie, začala bez výstrahy strieľať.

Demonštrantom sa však podarilo zmocniť niekoľkých zbraní ÁVH a paľbu opätovali. Na zem padli prví mŕtvi a desiatky zranených. Maďarské povstanie za slobodu sa začalo.

Charles Gati Čítajte viac Maďari v roku 1956 nemuseli prehrať

Komunistickej vláde prišla rýchlo na pomoc Sovietska armáda. Na rozdiel od Československa v auguste 1968 na to nebola nutná invázia, lebo sovietski vojaci boli v Maďarsku od skončenia druhej svetovej vojny, takže mohli ihneď zasiahnuť. Už okolo druhej v noci vtrhli do hlavného mesta tanky.

Narazili však na nečakaný odpor študentov a robotníkov. Tým dodali zbrane policajti a vojaci, ktorí odmietli zakročiť proti vlastným ľuďom. A hoci povstalcom chýbal výcvik, mesto bránili s obdivuhodnou odvahou. Proti tankom zväčša využívali „Molotovove kokteily“ – zápalné fľaše s benzínom alebo alkoholom.

Ráno sa národ dozvedel, že stalinistického premiéra Mátyása Rákosiho odvolali z funkcie a nahradil ho Nagy, ktorého si verejnosť vážila, pretože bol obeťou stalinských čistiek. Ani on však spočiatku nepochopil, čo sa vlastne deje. Vyhlásil stanné právo a zákaz vychádzania v nádeji, že sa úradom opäť podarí získať kontrolu.

O ďalšom osude napokon rozhodli udalosti z 25. októbra. Keď masy ľudí pred budovou parlamentu žiadali, aby Gerő odstúpil z vedenia strany, príslušníci ÁVH spustili streľbu, na čo sa pridali aj sovietski vojaci. Na námestí to o chvíľu vyzeralo ako na jatkách. O život prišlo vyše 200 ľudí vrátane žien a detí, ďalších 300 zranili.

maďarské pobstanie, slováci, história Čítajte viac Nechýbalo veľa a Slováci tiahnu na Budapešť

Lynčovanie komunistov

Masaker vyvolal veľké rozhorčenie, ktoré prerástlo do otvoreného boja. Strana síce napochytre odvolala Gerőa a na jeho miesto dosadila Jánosa Kádára, ktorý bol za stalinskej éry politickým väzňom, no už bolo neskoro.

V Budapešti aj v iných maďarských mestách vznikali oddiely „bojovníkov za slobodu“, ktorým už nestačili drobné ústupky. Chceli vyhnať Sovietov a zaviesť demokraciu. Základ povstaleckých jednotiek pritom netvorili vojaci či policajti, ale obyčajní ľudia. Najmä mládež, študenti a robotníci.

„Ľudia, ktorí tam bojovali, nemali priemerne ani osemnásť rokov. Boli to deti. Rusov porazili deti,“ zaspomínal si v dokumentárnom filme televízie Phoenix účastník povstania Gergely Pongrátz. Bojovať sa učili fakticky za pochodu. Pongrátz, ktorý mal vtedy 24 rokov, sa stal neskôr veliteľom najsilnejšej povstaleckej skupiny.

„Namieril som na hlavu ruského vojaka a stlačil spúšť. Videl som, ako padol na chodník, a začal som plakať,“ opísal svoj „krst ohňom“ televízii BBC. „Je to hrozný pocit, keď zbadáte, že ste niekoho zastrelili. Neželám ten pocit nikomu.“

Dobové zábery z maďarského povstania v roku 1956.

Nenávisti povstalcov a rozvášneného davu čelili najmä príslušníci ÁVH, ale aj stalinistickí pohlavári. Ľudia vedeli o ich zločinoch – vykonštruovaných súdnych procesoch, perzekúciách, mučení a zabíjaní nevinných. Hnev, ktorý sa v nich celé roky zbieral, vyplával teraz na povrch.

Ak príslušníci tajnej polície padli do rúk revolucionárov, zaobchádzali s nimi nanajvýš brutálne – pred smrťou ich neraz mučili aj lynčovali. Zriedkavé neboli ani prípady, keď ich verejnosť obesila priamo na pouličné lampy či stromy. Ľudia ničili aj pamätníky Sovietskej armády, pálili ruské knihy a búrali sochy komunistov.

V budapeštianskom Múzeu teroru sa nachádza aj... Foto: SHUTTERSTOCK
múzeum teroru, budapešť, protikomunistická revolúcia, V budapeštianskom Múzeu teroru sa nachádza aj sovietsky tank - jeden z veľkého počtu vojenskej techniky, ktoré Moskva nasadila na krvavý zásah v Maďarsku pred 65 rokmi.

Malé víťazstvo a veľké nádeje

Zatiaľ čo v Budapešti a iných mestách zúrili boje, Nagy sa pokúšal vyjednávať s Kremľom o prímerí. Nakoniec dosiahol, čo sa zdalo nemožné – 28. októbra vedenie Sovietskeho zväzu (ZSSR) súhlasilo, že vojská stiahne. O dva dni neskôr začali sovietske tanky opúšťať Budapešť.

Bolo to ako sen. Maďari nemohli uveriť, že to Sovieti tak ľahko vzdali. Naozaj sú slobodní? Krajinu zaplavila vlna eufórie. V mestách vznikali revolučné výbory a robotnícke rady, ktoré preberali kontrolu v továrňach, organizovali dopravu aj zásobovanie potravinami.

Nagy mal na výber – pribrzdiť, ako to v Poľsku spravil Gomułka, aby sa vyhol sovietskej intervencii, alebo riskovať a presadiť reformy, ktoré žiadali povstalci. Rozhodol sa zviezť na revolučnej vlne.

Vytvoril novú vládu, kde neboli zastúpení len komunisti, povstanie vyhlásil za národné demokratické hnutie, zrušil ÁVH i vedúcu úlohu komunistickej strany v štáte. Oslobodil asi 8 000 politických väzňov, povolil činnosť iných politických strán a uvažoval aj o ďalších demokratických zmenách.

Keďže sa obával opätovného zásahu sovietskych vojsk, ktoré z krajiny neodišli, len sa stiahli asi 15 kilometrov za Budapešť, 1. novembra vyhlásil neutralitu Maďarska a vystúpenie svojej vlasti z Varšavskej zmluvy.

Maďari sa však radovali predčasne. Nagy netušil, že ho zradí najvyšší predstaviteľ strany János Kádár. Hoci si za Stalina vytrpel svoje, prebehol k Sovietom, ktorí si ho vybrali za nového maďarského vodcu.

Dokiaľ Rusi nesprístupnili svoje archívy, panovalo presvedčenie, že odchod sovietskych tankov z Budapešti bol iba trikom. Historici predpokladali, že to bol úskok, aby Moskva získala čas na dozbrojenie a prípravu rozhodujúceho úderu. Dnes je však zrejmé, že jasnú predstavu o ďalšom vývoji nemal ani samotný šéf Kremľa Nikita Chruščov.

S ústredným výborom o tom rokoval každý deň, no ešte 30. októbra sa zhodli na tom, že do diania v Maďarsku už nezasiahnu. Dokonca i v moskovských novinách vyšiel na druhý deň článok, kde sa pripomínala potreba rešpektovať odlišnosti jednotlivých socialistických štátov.

Ako v knihe Stroskotané ilúzie vysvetlil americký historik maďarského pôvodu Charles Gati, Sovieti vtedy ešte verili, že Nagy nezíde z cesty socializmu. V Maďarsku totiž po zúrivých bojoch zavládol pokoj, a to im vyhovovalo.

Nevzdávajte to!

Už na druhý deň sa však nálada v Kremli zmenila. Na zasadaní politbyra 31. októbra Chruščov zrazu navrhol, aby proti Maďarom predsa len zakročili silou.

„Nazdávam sa, že kľúčové bolo nespútané násilie, ktoré prepuklo 30. októbra na Námestí republiky… Bola to masakra. Zabili tam vyše dvadsať ľudí,“ povedal Gati v rozhovore pre Pravdu v roku 2006. Dav sa vtedy kruto vyvŕšil na príslušníkoch tajnej polície.

„Keď som tam prišiel, mŕtvi už viseli na kandelábroch. Sfanatizovaní ľudia im nožmi vyrezávali rôzne orgány,“ prezradil Gati, ktorý bol ako 22-ročný novinár svedkom udalostí.

Také scény pritom neboli ojedinelé a obeťami bývali aj nevinní ľudia. Pri útoku na budapeštianske sídlo strany dav napríklad zlynčoval i mladých mužov, ktorí boli v ÁVH len krátko, a zabili tajomníka strany – uctievaného veterána španielskej občianskej vojny a účastníka odboja.

Je isté, že zvesti o tom dorazili do Kremľa a Sovietov primali, aby zmenili postoj. Chruščov sa ako Stalinov verný spolupracovník a nástupca násiliu nevyhýbal – dokázal to už v Berlíne v júni 1953. Zavážili tiež obavy, aby sa túžba po slobode nerozšírila z Maďarska aj do ďalších štátov východného bloku, čo by ohrozilo celé sovietske impérium.

Moskva sa však s útokom neponáhľala. Sovieti najprv z Maďarska evakuovali rodiny svojich dôstojníkov. Až 4. novembra 1956 spustili operáciu Víchor, do ktorej sa zapojilo zhruba 60-tisíc vojakov. O štvrtej ráno prepadli spiacu Budapešť, ale zaútočili aj v ďalších mestách ako Békéscsaba, Kaposvár, Segedín, Székesfehérvár, Debrecín či Miškovec.

„Dnes skoro ráno napadli sovietske jednotky hlavné mesto Maďarska s jasným cieľom zvrhnúť legitímnu maďarskú vládu. Naše oddiely bojujú. Vláda stojí pri svojom ľude,“ oznámil maďarský rozhlas posolstvo Imreho Nagya.

V bezpečí už nebol ani on. Musel sa skryť na juhoslovanskom veľvyslanectve. Na úteku boli aj ďalší predstavitelia štátu a strany. Jedinou záchranou, ku ktorej sa Nagy upínal, zostal Západ. Maďarská vláda požiadala o pomoc OSN i Spojené štáty.

Zatiaľ čo sa dezorganizovaná maďarská armáda nezmohla na odpor (ministra obrany Pála Malétera Sovieti vylákali na stretnutie, kde ho zatkli), zbraní sa opäť chopili obyčajní ľudia. Stavali barikády, podpaľovali tanky, bránili svoje domovy. Boli si vedomí obrovskej prevahy nepriateľa, no verili, že ak vydržia, Západ im pomôže.

„Jeden z mojich druhov mi ležal na kolenách, keď umieral. Povedal: Nevzdávajte to! Musí prísť pomoc. Nemôžu nás v tom predsa nechať samých,“ priblížil Pongrátz.

fotografia, 21. august, Ladislav Bielik Čítajte aj Podiel Kyjeva na potlačení Pražskej jari

Márne volanie o pomoc

Keďže sa bojovalo doslova od domu k domu, Sovieti sa rozhodli pre hrubú silu. Delostreleckou paľbou likvidovali celé obytné štvrte, kde sa mohli skrývať vzbúrenci. V Budapešti dokonca nasadili moderné prúdové stíhačky a až 1 130 tankov.

Pomoc zo Západu, po ktorej povstalci tak túžili, neprichádzala. Dnes je známe, že sa jej Kremeľ ani neobával, pretože sa už vopred poistil.

„Američania Chruščova ubezpečili, že sa do toho nebudú miešať a v žiadnom prípade vojensky nezakročia. Vďaka tomu sme vedeli, že k nijakému konfliktu s Američanmi nepríde,“ vysvetlil pre televíziu Phoenix Chruščovov syn Sergej.

Ako dodal, Maďari sa stali obeťami studenej vojny. Žiadna zo strán – USA ani ZSSR – si totiž neželala narušiť krehkú rovnováhu síl v Európe. Západ nechcel riskovať vojnu so ZSSR iba preto, aby jedna malá krajina získala slobodu. Sféry vplyvu si veľmoci predsa rozdelili už po druhej svetovej vojne.

Svet mal navyše väznejšie problémy. V rovnakom čase vypukla suezská kríza, francúzske a britské jednotky zaútočili na Egypt, čo udalosti v Maďarsku zatlačilo do úzadia. Sovieti tak dostali voľnú ruku, Západ sa Budapešti obrátil chrbtom.

Maďarskí povstalci dokázali presile vzdorovať týždeň. Mnohí, keď videli, že sú Sovietom vydaní napospas, odhadzovali zbrane a radšej sa snažili ujsť. Posledné ohniská odporu v hlavnom meste padli 11. novembra, v niektorých kútoch krajiny však boje trvali až do polovice mesiaca.

Beda porazeným

Zúčtovanie s „kontrarevolúciou“, ako to komunisti nazvali, bolo tvrdé. Nagya i Malétera popravili, podobný osud postihol aj zhruba 400 vzbúrencov.

Straty boli vysoké – len v Budapešti počas povstania zahynulo asi 2 500 ľudí a 20-tisíc bolo zranených, ďalších 3 000 padlo v ďalších mestách. Údaje o sovietskych vojakoch sa líšia – počet ich mŕtvych sa odhaduje na 700 až 800, zranených na vyše 1 500. V bojoch mali prísť aj minimálne o 68 tankov a obrnených vozidiel.

Asi 35-tisíc Maďarov postavili pred súd, vyše 22-tisíc poslali na niekoľko rokov do väzenia. Množstvo ďalších sa zachránilo útekom z krajiny – cez rakúske hranice ich emigrovalo viac ako 200-tisíc. Vlády sa ujal Kádár, ktorý krajinu vrátil do košiara Sovietskeho zväzu, aj keď režim postupne uvoľňoval. Pri moci zostal až do roku 1988.

Zradeným Maďarom osud napokon doprial aspoň malú útechu. Postarali sa o ňu ich reprezentanti vo vodnom póle na olympiáde v Melbourne v novembri 1956. Pred zrakmi celého sveta vyhrali nad ZSSR 4:0. Bol to zúrivý duel. Keď minútu pred koncom jeden z Rusov stratil nervy a maďarského strelca dvoch gólov Ervina Zádora udrel päsťou pod oko tak, že začal krvácať, vypukla medzi hráčmi aj fanúšikmi bitka, ktorú skončili až privolaní policajti.

Maďarskí vodnopólisti nakoniec získali zlato. A svetu ukázali, že ak nejde o politiku, dokážu zvíťaziť i nad Sovietskym zväzom.

© Autorské práva vyhradené

232 debata chyba
Viac na túto tému: #Budapešť #Stalin #revolúcia #Sovietsky zväz #rok 1956 #komunistický režim #protikomunistický odboj