Jana Homolová

Uplynulo sto rokov od narodenia významného slovenského herca Júliusa Pántika (†80)

Už od detstva prejavovala Monika herecké vlohy?

Oľga: Áno, bola veľmi živé dieťatko. Keď mala asi tri roky, postavila sa pred televízor a napodobňovala spevákov alebo hercov. Páčilo sa jej, keď sme ju pri tom sledovali. (Smiech.)Monika: Musím povedať, že si veľa vecí zo svojho detstva pamätám len na základe spomienok iných. Ale keď mala moja sestra Zuzka(40) asi päť rokov, stále som jej niečo predvádzala. Neskôr sme spolu v aute robili dabingy a nahrávali sa na ruský „magič“. (Smiech.) Bavilo ma vystupovať pred ľuďmi.

Ako ste sa dozvedeli o konkurze na rolu Bambuľky a kto prišiel s nápadom, že by sa na ňom Monika mohla zúčastniť?

Oľga: Bola som na materskej dovolenke s najmladšou dcérou Zuzkou, ktorá vtedy mala len pár týždňov, a v bratislavskom Večerníku som zbadala oznam o konkurze na Bambuľku. Hneď som zavolala na manžela: Karol, zajtra ideš s Monikou na konkurz! (Smiech.) Dcéru som vychystala a manžel šiel. Na konkurze sa zúčastnilo vyše tristo dievčat a takmer všetky prišli v sprievode svojich mamičiek. Manžel bol medzi nimi zrejme jediný muž. Zaujímavosťou je, že si ho tam odchytil novinár a spolu s Monikou odfotil do časopisu Film a divadlo. Dodnes mám tento časopis odložený. Článok sa týkal konkurzu, ale v tom čase sa ešte nevedelo, kto sa stane Bambuľkou. Neviem, či bola náhoda, že redaktor si vytypoval práve ich dvoch, ale článok bol predzvesťou toho, ako to všetko dopadne. Monika sa z obrovského počtu detí dostala do užšieho výberu. Domov mi produkcia poslala noty od autora hudby Jána Kovářa. Bolo to zaujímavé, lebo pieseň som vôbec nepoznala a Moniku som ju učila spievať len na základe nôt. (Smiech.) Ešte dobre, že som ovládala hru na harmonike. Monika prešla aj ďalším kolom konkurzu a dostala sa do záverečného, kam postúpilo ešte jedno dievčatko. Tvorcovia si nechali mesiac na rozmyslenie. Neskôr som sa dopočula, že to bolo údajne preto, lebo Monika mala priveľmi tmavé oči a neboli si istí, ako to bude na obraze vyzerať, no nakoniec si vybrali ju a druhé dievčatko si v seriáli zahralo jej kamarátku Evičku. Začalo sa nakrúcať cez prázdniny. Vtedy mala štyri a pol roka.Monika: Toto všetko napríklad viem len z rozprávania. Mamička je veľmi zlatá, doma uchováva naše archívy a má uloženú aj spomínanú náhodnú fotografiu mňa s otcom. Z konkurzu si pamätám naozaj málo. Teraz mám doma štvorročnú dcéru a vôbec si neviem predstaviť, že by niečo podobné mala absolvovať a doma sa pravidelne učiť texty.

Ako u vás prebiehalo učenie scenárov?

Oľga: Keď sme sa s tvorcami po rokoch stretli, povedala som im, že aj mňa mali uviesť do záverečných titulkov. Veď nebyť mňa, Monika by svoje texty nevedela. (Smiech.) Učila som ju aj texty, aj pesničky, hoci ich naspievala Alena Antalová (49), Monika ich musela ovládať. Priznám sa však, že na pľac som nechodievala. Jednak preto, že som mala doma malé bábätko, a zároveň, aby moja prítomnosť nenarušila nakrúcanie. Viete, deti majú pri svojich mamách tendenciu „rozpúšťať sa“. Monika mala vlastného šoféra, ktorý po ňu prišiel volgou každé ráno. Ja som jej do tašky zabalila jedlo na celý deň a po nakrúcaní mi ju doviezli späť aj s odkazom na papieriku, čo sa nakrúca nasledujúci deň a ktoré texty musí ovládať. Učili sme sa to všetko priebežne. Bolo to náročné, ale bavilo ma to. Keď je človek mladý, všetko zvláda s ľahkosťou.Monika: Dodnes som prekvapená z toho, ako to moja mama zvládla. Bola síce na materskej, ale všetci vieme, že to nie je dovolenka. Starala sa o malú Zuzku aj o staršiu sestru Ivetku, denne mi pripravovala jedlo na nakrúcanie a ešte sa so mnou aj učila texty! Toto bola skutočne jej veľká zásluha, ale, samozrejme, dieťa musí chcieť niečo také robiť. Ja som bola vždy veľmi spoločenská a bavilo ma pracovať v kolektíve. Každé ráno po mňa prišla volga s mojím obľúbeným šoférom Jarom a ja som išla do roboty. (Smiech.) Moja mama bola súčasťou tímu. Keď dnes sledujete rôzne seriály s deťmi, je tam pre ne vždy k dispozícii niekto, kto má na starosti ich prípravu. So mnou to všetko riešila ona.

Bola Monika ochotná pravidelne sa učiť a chodiť na nakrúcanie?

<p>Oľga: Hlavný kameraman Laco Kraus (78) mi povedal, že aj toto bolo rozhodujúce pri konkurze. Monika totiž bola veľmi disciplinovaná a prispôsobivá. Zároveň štáb rešpektoval jej režim aj poobedný spánok. Len jediný raz sa stalo, to bolo v nedeľu počas leta, keď sme sa s rodinou išli kúpať na Košariská, že na pľaci odmietla hrať, lebo sa chcela ísť kúpať s nami. Štáb musel prácu zabaliť a nefilmovalo sa. (Smiech.)
Monika: Za tri roky nakrúcania sa stalo ešte ďalšie dva razy, že som sa zaťala a povedala, že nehrám. (Smiech.) Boli to len také chvíľkové rozmary. Na nakrúcanie občas chodieval aj syn Laca Krausa Mário, sympatický tínedžer, a ja som sa do neho asi zamilovala, lebo keď z nakrúcania odišiel, chvíľu som odmietala hrať. (Smiech.) A ešte si pamätám jednu situáciu, keď sme nakrúcali na lodi a na brehu sa objavil môj dedko. Chcel vidieť, ako pracujeme, no keď som ho tam zbadala, nakrúcanie sa muselo zastaviť. (Smiech.) Asi malo logiku byť na pľaci bez rodinných príslušníkov. Celé nakrúcanie prebiehalo hravou formou, preto to bola pre mňa zábava. Zároveň som dostávala veľa pozornosti a asi ma to osobnostne scelilo. </p>

Aký bol seriálový dedo Jozef mimo nakrúcania?

Oľga: Keď sa prvýkrát s Monikou stretli, hneď si padli do oka. Toto mi potvrdil samotný pán Pántik. Keďže Monika s ním dennodenne trávila veľa času, vnímala ho ako svojho tretieho dedka. Mal ju veľmi rád a aj ona si to prisvojila. Celé nakrúcanie bolo preto veľmi prirodzené. Samozrejme, vďaka patrí aj pozornému oku legendárneho kameramana Laca Krausa, ktorý všetky ich interakcie dokázal krásne zachytiť. Moniku však nakrúcal aj mimo práce na pľaci. Napríklad keď sa zobudila z poobedného spánku. To sa potom použilo v jednom z dielov. Jej zobúdzanie bolo reálne, nie hrané. V tomto bol úžasný a prispel k autentickosti celého seriálu.Monika: Ach, dedo Jozef! (Úsmev.) Viete, Július Pántik pre mňa navždy ostane dedom Jozefom. Mali sme spoločné rituály. Najskôr prišla volga po mňa a potom sme zobrali deda Jozefa. Býval vo Fialkovom údolí v rodinnom dome. Ja som vždy vybehla z auta, obehla celý dom, zahrala som si na klavíri. Cítila som sa tam ako doma. Dedo Jozef buď raňajkoval, alebo sa holil, skrátka, robil posledné úpravy tesne pred odchodom. Jeho manželka Jolanka stále niečo varila, piekla. Vždy to tam krásne voňalo. (Smiech.) Potom nás šofér spoločne odviezol na pľac. Celý tento rituál bol úžasný. Tam nastávali naše prvé, aj súkromné kontakty. Počas filmovania sme zas pracovali, a keď bola pauza, plynule sme prechádzali do bežných rozhovorov, aké sú medzi dieťaťom a starým rodičom. (Úsmev.)

Čím si vás osobne Július Pántik získal?

Oľga: Tým, že bol rovnaký na pľaci aj mimo neho. Myslím, že pôvodne mal túto úlohu dostať Jožko Kroner (†73), no napokon ju dostal Július Pántik. Kvôli tejto úlohe si nechal narásť bradu a pôsobil naozaj ako taký láskavý rozprávkový dedko. Ľudia si ho doteraz najviac pamätajú ako deda Jozefa. Aj keď to bol úžasný herec, veľký fešák, keď bol mladý, ale pre mnohých je Július Pántik večným dedom Jozefom. To bola jeho životná rola.Monika: Ostali sme si blízki, hoci naše kontakty už neboli také intenzívne. Skrátka, vzniklo medzi nami priateľstvo. Po nakrúcaní sme sa s dedom Jozefom stretávali na rôznych diskusiách, kam bol pozvaný a kam som išla s ním. Na javisku sme potom deťom odpovedali na ich otázky. Párkrát ma prekvapil na moje narodeniny. Pravidelne sme si posielali pohľadnice k sviatkom, a keď som mala štrnásť a hlásila som sa na konzervatórium, prišla som za ním s prosbou, aby ma pripravil na prijímacie skúšky. Potom sa prišiel občas pozrieť na nejaké moje predstavenia. Keď som mala šestnásť, účinkovali sme spolu v SND v inscenácii Kým kohút nezaspieva v réžii Pavla Haspru. To bola naša druhá profesionálna spolupráca. Skúšali sme spolu asi mesiac.Oľga: Pre zdravotné problémy však pána Pántika museli preobsadiť. Bola to škoda, lebo sme z ich opätovného stretnutia mali radosť celá rodina.Monika: Asi pred polrokom som sa prvýkrát stretla s jeho vnukom. Ten teraz občas príde na moje predstavenia, v ktorých účinkujem, čiže náš pomyselný kontakt akoby cez vnuka pokračoval. (Smiech.) Je zaujímavé, ako nás to rodinne prepojilo.

Ako ste vnímali Júliusa Pántika ako tínedžerka a aké herecké rady ste si od neho počas prípravy na konzervatórium zobrali?

Monika: Oslovila som ho, lebo som chcela prípravu od niekoho, kto bol z fachu a zároveň mi bol najbližšie. Spolu sme prechádzali texty, chodila som k nemu domov, teda na miesto, ktoré som od detstva poznala.

A aká bola vaša druhá spolupráca na doskách SND?

Monika: Bol vždy veľký profesionál. Národný umelec, pripravený a veľmi disciplinovaný, no choroba ho postupne oberala o silu. Pre herca je veľmi ťažké pripustiť si pocit, že by mal skončiť. Videla som ho v tejto pozícii, bola som na neho akoby napojená a prišlo mi to ľúto…

Oľga: To bola fantastická žena. Ako som spomínala, na nakrúcanie Bambuľky som nechodievala, ale keď padla tisíca klapka, urobila sa oslava, kam ma pozvali. Jolanka, manželka pána Pántika, tam pripravila výborné jedlo. Vždy o nej hovoril s veľkou láskou. Mali veľmi krásny vzťah. Myslím, že to išlo postupne. Najskôr manželkina smrť a následne choroba. Tak to v živote býva…

Už ste naznačili, že počas nakrúcania Bambuľkiných dobrodružstiev vládla na pľaci až rodinná atmosféra.

Oľga: Tam sa zišiel taký úžasný štáb, že to ani neviem slovami opísať. Bola to jedna veľká rodina. Tým, že chodím na rôzne filmovačky, môžem to porovnať. Spomínam si na jednu príhodu už pred koncom nakrúcania seriálu, keď mala Monika asi šesť rokov a vypadol jej doma predný zub. Vedela som, že jeden obraz sa v ten deň nedokončil a mal sa nakrúcať na druhý deň. Celá vystrašená som telefonovala, čo sa stalo. Z produkcie mi povedali, aby som zub zabalila a jeden úžasný maskér ho Monike špeciálne prilepil, aby sa obraz dokončil. (Smiech.) Spoločne sme sa zišli asi pred piatimi rokmi po premiére muzikálu o Bambuľke. Prišiel scenárista a textár Peter Gul­dan (75), ktorý Bambuľku vytvoril a pre ktorého je seriál Bambuľka ako jeho dieťa, je naň veľmi hrdý. Stretli sme sa tam aj s režisérom Jurajom Lihositom (77), kameramanom Lacom Krausom. Skrátka, čas, ktorý sme spolu zažili, ostal v nás a dodnes nás Bambuľka všetkých prepája.Monika: Boli sme ako obrovská rodina, kde som cítila, že ma majú radi. Aj so zvyškom štábu mávame občasné kontakty. Mala sa pripravovať ešte jedna Bambuľka, kde sme sa stretli celý tím. S Lacom Krausom som spolupracovala na Novej scéne. Keď Peter Guldan vydal knižku, pozval ma na jej krst. S Jurajom Lihositom som robila v dabingu. Vždy, keď sa s tvorcami stretnem, musím povedať, že rodinné vzťahy medzi nami pretrvali. Stále sme si blízki.

Ako na Moniku pôsobila Bambuľkina popularita?

Oľga: Monika bola vždy veľmi skromná a nemala rada, keď sa okolo nej robil humbug. Sama sebe chcela dokázať, že sa presadí, preto odišla do Holandska. Vrcholom jej kariéry, samozrejme, nebola Bambuľka, respektíve herectvo v jej štyroch rokoch. Odhliadnuc od toho, tento seriál je stále značka, je úžasný, nadčasový, poučný a stále má čo povedať aj dnešným deťom, ktoré sa k nemu cez svojich rodičov vracajú.Monika: Tým, že seriál je poučný, stále má uplatnenie aj medzi súčasnými deťmi, hoci sa musím priznať, že moje deti ho vôbec nesledujú. (Smiech.)

Monika: Keď sme žili v Holandsku, ani mi nenapadlo ukázať to svojmu synovi Nikitovi (11). Neskôr som mu seriál ukázala a bola som zvedavá, ako naň zareaguje, ale neoslovilo ho to. Odmietal ho sledovať, dokonca aj keď už vedel, že tam hrám ja. (Smiech.) Mamička však Bambuľku ukázala prostrednej dcére Lujze (8), o čom som nevedela. Raz sme išli po meste a ona z ničoho nič začala spievať titulnú pesničku, čo ma prekvapilo. Netušila som, odkiaľ ju pozná… Tak sme išli cez mesto ako reklama na Bambuľku. Vyzeralo to, akoby som ju ja sama nútila sledovať tento seriál. (Smiech.)

A bola Bambuľka dôvod, pre ktorý ste odišli do Holandska? Aby ste sa zbavili tejto nálepky?

Monika: V osemnástich rokoch sa nebojíte robiť rôzne, ani zásadné rozhodnutia. Mala som silný impulz z jedného seminára. Už v šestnástich rokoch som začala robiť viac pohybových predstavení a spolupracovať s mímom Milanom Sládkom (83). Keď k nám prišli Holanďania a robili u nás semináre, nadchlo ma to. Bol to pre mňa závan nového sveta. Postupne som prichádzala na to, že by som sa viac chcela venovať pohybu.

Na Slovensko ste sa potom vrátili kvôli rodine?

Monika: Najskôr sa mi narodil syn Nikita, a keďže sme nechceli babysitting, dva a pol roka sme s manželom striedavo pracovali. Buď som robila projekt ja a on pred divadlom kočíkoval, alebo opačne. Prípadne prišla na pomoc mama. Potom som po rokoch dostala na Slovensku ponuku na film Krok do tmy. Nakrúcanie malo trvať dlhšie ako tri mesiace, tak sme si v Bratislave prenajali byt a môj muž ako tanečník dochádzal do Berlína alebo do iných európskych miest. Skrátka, nepotreboval byť v Holandsku. Potom som otehotnela druhýkrát, preto sme sa tu rozhodli počkať rok. Po roku sme zistili, že nám vyhovuje pracovať aj z Bratislavy. A súviselo to aj s tým, že rodina je blízko. Predtým sme veľa cestovali a nadobudli sme pocit, že nastáva nová etapa. Rozhodnutie ostať chvíľu len na jednom mieste bolo dobré a ktovie, čo sa ďalej udeje… (Úsmev.)

Vzťah deda Jozefa a jeho seriálovej vnučky bol rovnako vrúcny mimo nakrúcania.

Monika je dnes trojnásobná mama. Na snímke chýba najstarší syn Nikita.

Bambuľka Haasová mala s Pántikom výnimočný vzťah: Položila ho smrť manželky a následne...

Výber pre vás

Bambuľka Haasová mala s Pántikom výnimočný vzťah: Položila ho smrť manželky a následne...

Súvisiace články

Výber pre vás