Ako zastaviť vojnu Najskôr musí odísť Roman Mikulec. A potom bude na ťahu Boris Kollár

Premiér Eduard Heger, expremiér Igor Matovič a minister vnútra Roman Mikulec sa celé mesiace prizerali rozkladu štátu s argumentom, nech si každá zo zložiek, NAKA, inšpekcia či SIS, robí svoju prácu a pravda raz vyjde na povrch.

Mentálny obrat nastal až minulý týždeň po zadržaní vyšetrovateľov NAKA, po Lipšicovom mediálnom turné a po vyhláseniach Borisa Kollára o čurillovskej mafii a o tom, že nebude súčasťou žiadnej pracovnej komisie o situácii v polícii.  

Heger s Matovičom reagovali na dianie slovami o protiúdere mafie, na radosť niektorých médií pripustili odchod hnutia Sme rodina z koalície, pričom k tejto vízii sa hneď prihlásila aj SaS.

Lenže to by bolo ako zapínanie košele od posledného gombíka. Skúsme privrieť oči a predstaviť si prvý deň po odchode Kollára z vlády. Zrodila by sa faktická dvojkoalícia OĽaNO-SaS na mocenskej osi Matovič-Sulík (!), ktorá by stála na 75 vládnych poslancoch. Tých by síce občas mohli podporiť dvaja liberálni odídenci Valášek a Kollár. Ale inak je to celé fatamorgána. Boris Kollár vie, prečo v týchto dňoch zdôrazňuje, že lusknutím prsta by získal do svojho klubu piatich poslancov. Možno blufuje, ale v koaličných kuloároch je známe, že mnohí z 52 poslancov OĽaNO sú presvedčení o Pčolinského nevine aj správnosti zásahu Žilinkovej prokuratúry. A vonkoncom to nevnímajú podľa schémy „dobrý Lipšic, zlý Žilinka“. Stačilo by, keby jeden-dvaja poslanci od Matoviča prešli do Sme rodina a celý scenár protikorupčnej koalície bez Borisa by sa rozpadol.

Samozrejme, Heger aj Matovič musia v najbližších dňoch urgentne konať, čo bez istého napätia so Sme rodina celkom nejde. Ak však nechcú skončiť v menšinovej vláde, čo by bol za danej konštelácie nerozum, majú pred sebou len úzko vymedzený koridor. Po volebnom triumfe nastali totiž minimálne tri zlomové momenty, ktorými si krátkozraké OĽaNO podmínovalo svoje protikorupčné ťaženie.  

Prvý zlom, Kaliňákov zákon a vyradený Grendel

Prvým zle zapnutým gombíkom bolo, keď si OĽaNO nabehlo hneď na dve nášľapné míny, ktoré mu nastražil Smer.

Jednak Matovič vyslal do vedenia ministerstva vnútra tandem Roman Mikulec a Lukáš Kyselica, hoci už v zákulisí panovali pochybnosti, či je vzhľadom na zložitú politickú výzvu vhodné experimentovať s takouto zostavou. Kyselica odišiel pre trápne okolnosti už po pár mesiacoch a Mikulec, ktorý sa nečinne prizeral rastúcemu chaosu vo svojom rezorte, je tam doteraz. Aj sám Matovič si deň po voľbách predstavoval iné personálne obsadenie – ministrom vnútra sa mal stať Gábor Grendel, ktorý poznal rezort zvnútra a na rozdiel od Mikulca s Kyselicom mal za sebou roky politickej praxe. Lenže proti Grendelovi sa viedlo trestné stíhanie, ktoré v systéme Smeru zosnovali vyšetrovateľ a prokurátor s napojením na Kočnera. 

Grendel preto hneď po voľbách odmietol ponuku na ministra. Koncom marca 2020 síce prokurátorka proti nemu zastavila trestné stíhanie. Ale to už mal Mikulec pár dní v rukách menovací dekrét od prezidentky.  

Následne nechal Mikulec pod sebou vybuchovať ďalšiu nášľapnú mínu priamo od Roberta Kaliňáka. Ficov najvernejší minister bol autorom myšlienky, aby sa funkcia policajného prezidenta aj riaditeľa inšpekcie vyviazala spod vplyvu ministra vnútra. Kaliňák sa tváril, že chce políciu odpolitizovať a zvýšiť jej nezávislosť, preto vymyslel kľukatý systém výberu vrcholových policajných funkcionárov cez komisiu, parlament a vládu. Vtedajšia opozícia bola proti, vládni poslanci však prelomili aj veto prezidenta Kisku. A hoci bolo všetkým zjavné, že Smeru nejde o odpolitizovanie polície, ale o zacementovanie svojich štruktúr, smerácky zákon ostal v platnosti aj po voľbách.

Na čele inšpekcie tak zotrval Adrián Szabó z Lučanského partie, z funkcie ho vyniesol až zásah NAKA a odsúdenie za korupciu. Inšpekcia, ktorá po dekáde Smeru potrebovala vyčistiť od podlahy, dnes v symbióze s SIS organizuje trestné stíhania vyšetrovateľov – robí tak plne podľa hesla rozviazaných rúk, keďže nemá nad sebou žiadneho pána.  

Druhý zlom, prezidentkou vyradený Lipšic

Pôvodným Matovičovým plánom bolo spraviť z Daniela Lipšica generálneho prokurátora. OĽaNO malo so svojimi 25 percentami na takúto nomináciu politické aj morálne právo, ostatní partneri vrátane Sme rodina by tomu nestáli v ceste a Lipšica by podporili.

Ale celý plán narazil v Prezidentskom paláci. Po tom, čo Lipšic dostal z paláca vážny signál, že ak by ho koaliční poslanci zvolili v parlamente, prezidentka Čaputová by ho zrejme nevymenovala, Lipšic z tejto ambície celkom vycúval.

A tak sa museli plány prepisovať. S Lipšicom sa potichu rátalo, že ho poslanci zvolia aspoň za špeciálneho prokurátora (toho prezidentka nemenuje), a hľadal sa kandidát na generálneho prokurátora. Lenže túto voľbu Matovič, ktorého koncom minulého roka pohltila téma antigénov, vypustil a réžiu prevzala Sme rodina. 

Jednu kľúčovú funkciu – ministra vnútra – obsadilo OĽaNO nevhodným kandidátom, ktorý si staval imidž na tom, že ako prvý minister vnútra v ponovembrových dejinách nezasahuje do policajných zložiek, druhú kľúčovú funkciu – generálneho prokurátora – si zas Matovič a spol. nechali nadiktovať Borisom Kollárom.

Tretí zlom, zadržanie šéfa SIS Pčolinského

Ako som napísal pred dvomi týždňami, medzičasom prvý námestník generálnej prokuratúry Jozef Kandera spustil nebezpečný interpretačný chaos, keď pri zrušení obvinenia voči exriaditeľovi SIS použil značne nepresvedčivé formálno-procesné argumenty. V duchu tohto Kanderovho precedensu, ktorý sa týka zaužívaného formálneho postupu vyšetrovateľov pred začiatkom trestného stíhania, môže odteraz generálna prokuratúra rušiť aj ďalšie obvinenia a trestné konania.

Lenže zároveň platí, že zvlášť silná nebola ani dôkazná situácia proti Pčolinskému a možno predpokladať, že keby prípad nezastavila generálna prokuratúra, bývalého riaditeľa SIS by oslobodil súd.

Tým sa dostávame k jadru problému. Koncom minulého roka zadržala NAKA pod dozorom špeciálnej prokuratúry v rámci akcie Judáš niekoľko policajtov vrátane dvoch siskárov, Pčolinského námestníka Borisa Beňu aj Petra Gašparoviča, ktorý bol predtým šéfom kontrarozviedky.  

Napätie medzi SIS a NAKA sa ďalej stupňovalo a niekoľko týždňov po tom, čo Beňa vypovedal, že spolu s Pčolinským sa za úplatok od Zoroslava Kollára postarali o utlmenie aktivít tajnej služby, NAKA zadržala aj samotného Pčolinského.

Dnes síce vieme, že vlani v októbri naozaj prestala SIS odpočúvať takzvaný drevený mobil Zoroslava Kollára a preto bolo potrebné ďalej preverovať, či sa tak stalo alebo mohlo stať bez vedomia vtedajšieho riaditeľa SIS.

Ale NAKA si až príliš verila a v konečnom dôsledku svojím brutálnym záťahom proti Pčolinskému dosiahla pravý opak zamýšľaného. SIS zadržanie jej šéfa nedemobilizovalo, ale skôr naopak. V novej atmosfére, keď si už nielen v Smere a Hlase, ale ani v hnutí Sme rodina neboli istí, kedy na nich zamieri oko NAKA, sa siskárske kontraakcie proti NAKA zintenzívnili.

Podľa informácií zo zákulisia koalície to bol Boris Kollár, ktorý v máji presvedčil premiéra Hegera, aby zvolal takzvanú tajnú schôdzku na pôde SIS vrátane účasti prezidentky. Kollár tak do siskárskej spravodajskej hry zatiahol celú elitu štátu a bol úspešný, do médií sa dostal naratív o zmanipulovaných výpovediach kajúcnikov vo veľkých korupčných kauzách (hoci dosiaľ sa nič také nepotvrdilo) a verejnosť už prestala veriť čomukoľvek. Zhruba v tomto čase začala policajná inšpekcia odpočúvať vyšetrovateľov NAKA.

Inšpekcia sa opierala o podporu SIS aj o prokurátorov z Krajskej prokuratúry v Bratislave, pričom ešte zďaleka nie sme na konci jej ťaženia – podľa presakujúcich informácií inšpekcia disponuje množstvom nahratého materiálu, ktorý sa ešte len spracúva.

Po štvrté, čo s rozliatym mliekom

Vládni predstavitelia od jari presviedčali verejnosť, že všetky podozrenia na jednu aj druhú stranu treba vyšetriť. V skutočnosti svojou nemohúcnosťou dopustili, aby vojna policajných zložiek a prokuratúr so zaangažovaním SIS eskalovala do pomerov ako v banánovej republike.

Džin sa už nedá zatlačiť späť do fľaše akýmsi čarovným prútikom, ale vláda už v záujme sebazáchovy nemôže čakať na ďalší výbuch. V moci OĽaNO je nechať v pokoji odísť Romana Mikulca a nahradiť ho novým ministrom vnútra, ktorý sa nebude hrdiť svojou neviditeľnosťou, ale začne s upratovaním v rezorte.

Mikulcovým odchodom by hnutie Igora Matoviča zabilo dve muchy jednou ranou – jednak by sa zbavilo ministra, o ktorého slabosti a nekompetentnosti už nepochybujú ani mnohí v OĽaNO. A súčasne by to Matovič s Hegerom mohli predať Kollárovi ako svoj veľký ústupok, po ktorom volá líder Sme rodina vnútri koalície už mesiace. Výmenou za Mikulcovu hlavu by mohli od Kollára žiadať, aby sa menovanie policajného prezidenta aj šéfa inšpekcie urýchlene vrátilo späť pod krídla (nového) ministra vnútra.

Nie diskusie o rušení a ponechaní paragrafu 363, ale posilnenie ministerstva vnútra a dosadenie silného ministra, ktorý bude od prvého dňa vedieť, ako nastoliť poriadok v policajných zložkách, sú nevyhnutnou podmienkou, aby sa Matovičovi nerozpadla pod rukami jeho vlajková agenda.

Lenže zatiaľ sa nejaví, že by lídri OĽaNO uvažovali týmto smerom. Aj preto dnes v koaličnom zákulisí zaznieva obava, či ustanovená pracovná komisia nebude len ďalším zle zapnutým gombíkom: najbližšie dni a týždne sa bude do nuáns preberať všetko možné, paragraf 363, previerky sudcov či nerealistické koncepty reformovanej prokuratúry, ale pre neschopnosť OĽaNO robiť správne kroky včas sa neurobí to najdôležitejšie.

Rovnako ako vlani po voľbách, keď ešte svet ležal volebnému triumfátorovi pri nohách.