Jana Homolová

Pred pár dňami ste sa vrátili z Brna, kde ste boli za deťmi a vnúčatami. Ako ste sa mali?

Do Brna sme pricestovali v&nbsp;ten osudný štvrtkový večer, keď sa Moravou prehnalo tornádo. Do rána som sledovala správy. Udialo sa to len 30 kilometrov od miesta, kde býva môj syn. Našťastie ich to doslova len „lizlo“. Na vlastnej koži začíname pociťovať dôsledky klimatických zmien, ktoré mnohí spochybňovali, ba dokonca popierali. Je to strašné…

Ale odhliadnuc od tejto hrôzy sme sa mali úžasne. Našťastie sa nám podarilo stretnúť s&nbsp;deťmi a&nbsp;vnúčatami už viackrát aj v&nbsp;pandemickom období, keďže prvú vakcínu som dostala vo februári a&nbsp;ďalšiu v&nbsp;marci. Následne, hneď ako to bolo možné, sme cestovali za nimi. Ešte teraz mám však v&nbsp;pamäti naše prvé stretnutie po štyroch mesiacoch od odlúčenia. Bolo to veľmi dojemné. Vnučky nás už čakali v&nbsp;okne, a&nbsp;keď nás zbadali, okamžite kričali. Všetci navzájom sme sa tešili. Sú úžasné a&nbsp;robia nám nesmiernu radosť. Veľa sa s&nbsp;nimi nasmejeme. Staršia (5,5) je v&nbsp;predškolskom veku a&nbsp;už sa teší do školy. Baví ju čítať, písať, počítať, kresliť. Je čoraz vážnejšia, serióznejšia. Menšej (2,5) sa rozväzuje jazýček. (Smiech.) Pletie anglické výrazy s&nbsp;českými a&nbsp;so slovenskými slovami a&nbsp;to je neskutočne krásne. Takže napriek kovidu nemám o&nbsp;svoje deti strach. Žijú vo fungujúcich vzťahoch, majú krásne rodiny, deti sú zdravé a&nbsp;úžasne napredujú.

Verím, že ľudia sa umúdria a&nbsp;vďaka očkovaniu sa z&nbsp;tejto zlej situácie dostaneme. Pevne verím, že tí, ktorí môžu, sa dajú konečne zaočkovať. Stále nerozumiem tomu, ako môže ľudská hlúposť nadobudnúť také obrovské rozmery. Neviem si predstaviť, že by rodičia v&nbsp;mojom detstve špekulovali nad tým, či ma dajú alebo nedajú zaočkovať. V&nbsp;tom čase bola obrovská epidémia detskej obrny, čierneho kašľa, záškrtu, osýpok, kiahní, tuberkulózy a&nbsp;len vďaka očkovaniu tieto ochorenia vymizli. A&nbsp;teraz sa z&nbsp;očkovania stala zrazu politická otázka. Tí, ktorí tu vládli predtým, by najradšej vrátili koleso naspäť, lebo boli odstavení od moci, preto im polarizácia spoločnosti vyhovuje. Je to ako rakovina v&nbsp;posledných štádiách, keď už máte metastázy v&nbsp;celom tele. Najväčší nádor vybrať nestačí, pretože metastázy „ficizmu“ a&nbsp;potomkovia komunisticko-gardistickej ideológie si stále vedia nájsť cestičku k&nbsp;moci. Demokrati sú v&nbsp;porovnaní s&nbsp;nimi slabí, lebo sú slušní a&nbsp;pre nich teda naivní, skrátka hlúpi idealisti…

V&nbsp;priebehu života som zažila všeličo, mnohí sme sa nádejali, že po roku 1989 už bude lepšie, ale vždy sa na Slovensku nájde nejaký bývalý komunista alebo fašista, ktorý sa chystá zmocniť vlády. A&nbsp;ja som opäť v&nbsp;obave a&nbsp;strachu z&nbsp;budúcnosti. Nebojím sa však o&nbsp;seba, ale o&nbsp;budúcnosť svojich blízkych a&nbsp;demokraciu. Naozaj neviem, kam speje naša spoločnosť a&nbsp;najmä čo nás čaká…

O&nbsp;politiku sa zaujímate celý život. V&nbsp;našom predošlom rozhovore ste spomenuli, že vás k&nbsp;tomu viedli od detstva.

Áno, presne tak. Úprimne nechápem ľudí, ktorí sa o&nbsp;politiku nezaujímajú a&nbsp;potom sa rozhodnú voliť. Väčšinou volia tak, že nevedia koho, lebo nie sú ukotvení v&nbsp;hodnotách. Mám 71 rokov a&nbsp;je mi do plaču z&nbsp;toho, čo sa u&nbsp;nás deje. Narodíte sa do veľmi ťažkej doby, žije sa vám ťažko, lebo vaši rodičia sa nepoddajú ani gardistickému, ani komunistickému režimu, tak si to odskáčete. Ale vypestujú vo vás absolútne kritické myslenie, úctu k&nbsp;pravde, demokracii, k&nbsp;rozmýšľaniu. U&nbsp;nás doma sme veľké množstvo času venovali spoločným rozhovorom a&nbsp;knihám. Napriek tomu sa mi stáva, že sa občas v&nbsp;rodnej krajine cítim ako taký cudzinec. Do istej miery až vyvrheľ. V&nbsp;debate, kde vám prítomní začnú rozprávať polopravdy, ktoré im vyvraciate faktmi, vám napokon povedia: „Nebuď priveľmi múdra.“ Alebo mi ešte zvyčajne vyčítajú, že si všetko pamätám. (Smiech.) Lži navyše nazývajú fabuláciou, a&nbsp;to hovorím o&nbsp;ľuďoch, ktorí sú považovaní za nositeľov slovenskej kultúry. Odrazu nám idú kázať o&nbsp;demokracii a&nbsp;tvária sa, akoby už v&nbsp;našej spoločnosti nežili ľudia, ktorí si stále veľmi dobre pamätajú na minulosť…

Raz sa ma jedna novinárka opýtala, či si myslím, že človek je strojcom svojho vlastného osudu. Podľa môjho názoru to v&nbsp;žiadnom prípade neplatí. Všetko závisí od toho, do akých pomerov sa narodíte, akým spôsobom ste vychovávaný, akým spôsobom sa staviate k&nbsp;životu a&nbsp;tak ďalej. Prežiť 50. roky musel inak syn člena Ústredného výboru KSČ a&nbsp;inak deti ľudí, ktorých vyhadzovali z&nbsp;bytov a&nbsp;ich rodičov z&nbsp;práce. Keď to vidím, pýtam sa sama seba, kedy sa dožijem ozajstnej demokracie a&nbsp;konečne bude platiť aj u&nbsp;nás myšlienka T. G. Masaryka: „Aj vedomosti bez mravnosti sú nanič.“ A&nbsp;ja niekedy dodávam, že aj Mengele bol lekár! Fašizmus a&nbsp;komunizmus zanechali v&nbsp;ľuďoch takú hlbokú stopu, že ich zhubné myšlienky sa prenášajú do ďalších a&nbsp;ďalších generácií a&nbsp;nevieme sa ich zbaviť. Toto ma desí! Napriek tomu živím v&nbsp;sebe nádej a&nbsp;vieru, že aj u&nbsp;nás sa to raz zmení.

Prečo to podľa vás u&nbsp;nás takto funguje?

Najväčší problém vidím v&nbsp;školstve. Aj školstvo bolo slúžkou týchto zvrátených totalitných ideológií. Dnes každý oslavuje Štefánika, ale učili sme sa o&nbsp;ňom 40 rokov v&nbsp;socialistických školách tak, ako sa patrí? Mrzí ma, že ani dnes sa v&nbsp;škole deti neučia kriticky myslieť. Sú zavalené množstvom domácej práce, memorovaním a&nbsp;ja som presvedčená, že v&nbsp;prvom rade by v&nbsp;nich škola mala vzbudiť záujem o&nbsp;vzdelávanie. Nie memorovať a&nbsp;zabudnúť, ale rozvíjať v&nbsp;nich to, čo ich zaujíma a&nbsp;na čo majú predpoklady.

Napriek tomu nechcem úplne zovšeobecňovať, lebo na Slovensku sa určite nájde kopa ľudí, ktorí sa učiť chcú, chcú získavať vedomosti a&nbsp;nielen u&nbsp;nás doma, ale aj v&nbsp;zahraničí. Pevne verím, že raz aj naše univerzity budú patriť medzi prestížne vzdelávacie inštitúcie a&nbsp;naši študenti nebudú musieť hľadať kvalitné vzdelanie za hranicami.

<strong>Pokračovanie na ďalšej strane...</strong>

V&nbsp;spoločnosti stále silno rezonujú otázky týkajúce sa rovnoprávnosti žien. Aký máte na to názor?

Rovnoprávnosť je pre mňa odmalička absolútna samozrejmosť. Vyrastala som s&nbsp;dvomi bratmi a&nbsp;moji rodičia nerobili medzi nami žiadne rozdiely. Moja múdra mama vždy hovorila, že všetci, nech sme akéhokoľvek pohlavia, sme ľudia, a&nbsp;preto máme mať rovnaké ľudské práva. Právo na vzdelanie, právo na osobnú integritu, právo rozhodovať sa slobodne. Ak toto niekto nechce akceptovať, či je to už nejaké náboženstvo, politická ideológia, alebo akákoľvek iná ideológia, je to pre mňa jednoducho neprijateľné.

Vo svojom živote som zažila množstvo situácií, keď muži z&nbsp;pozície sily alebo postavenia mnou chceli manipulovať. Či je to už traumatizujúci zážitok s&nbsp;lekárom z&nbsp;mojej mladosti, alebo neskôr s&nbsp;režisérmi v&nbsp;mojej práci. Jeden z&nbsp;nich mi napríklad vysvetľoval, že dobrá herečka by nemala byť veľmi múdra a&nbsp;vzdelaná, lebo sa s&nbsp;ňou zle „narába“. Viete si predstaviť moju reakciu… A&nbsp;znova sa vraciam k&nbsp;profesorovi Masarykovi, lebo aj vďaka jeho politike mali ženy už v&nbsp;roku 1920 v&nbsp;Československu volebné právo. V&nbsp;okolitých krajinách to právo získali oveľa neskôr. No a&nbsp;tam, myslím si, je aj základ demokracie, kde je rovnosť príležitostí pre všetkých a&nbsp;moc sa nezneužíva. Ani tá politická, ani moc silnejšieho nad slabším. Takže si neviete ani predstaviť, ako som sa potešila, keď ľudia na Slovensku zvolili za prezidentku Zuzanu Čaputovú. Som na ňu veľmi hrdá a&nbsp;všetci naši českí priatelia nám ju závidia.

Vrátim sa ešte k&nbsp;vášmu súkromiu. Pracovali ste počas kovidového obdobia?

Kovid sme s&nbsp;mužom zvládli veľmi dobre, ale boli sme mimoriadne opatrní. Keď sa situácia trošku uvoľnila, začala som robiť dabing. Dabingové štúdiá pochopili, že musia pristúpiť k&nbsp;protiepidemickým opatreniam, a&nbsp;vďaka tomu sme po jednom mohli nahrávať. Divadlo som robiť odmietla, lebo som sa bála. Myslím si, že ho už ani robiť nebudem. Ale ešte stále nakrúcam Susedov, ktorých vnímam ako veľký relax. (Smiech.)

Riešite s&nbsp;kolegami popri nakrúcaní aj tieto celospoločenské témy?

Áno, s&nbsp;kolegyňami v&nbsp;šatni okrajovo preberieme aj tieto témy, ale veľa času na ne neostáva. Tam sa predovšetkým pracuje. Občas sa však dotkneme niektorých problémov, povymieňame si názory v&nbsp;rámci tohto obdobia.

Počas svojej kariéry ste komických postáv hrali pomenej.

Áno, to je pravda, práve preto túto prácu úprimne milujem. Počas svojej kariéry som si zahrala najmä veľa ťažkých, tragických postáv a&nbsp;vždy som bola vďačná za každú komickú alebo tragikomickú postavu, ktorú mi ponúkli. Postava svokry Eleonóry Stromokocúrovej je pre mňa akousi čerešničkou na torte. Vždy, keď sa na nakrúcaní objavím, poteší ma to a&nbsp;na chvíľu zo mňa skutočne opadnú všetky starosti. Navyše sa vždy poteším, keď na nakrúcanie príde nejaký hosť alebo bývalý kolega, s&nbsp;ktorým sme sa dávno nevideli. Tak som sa naposledy potešila Paľovi Haberovi (59), s&nbsp;ktorým sme aj spolu s&nbsp;mojím manželom zažili pekné chvíle na Novej scéne, keď hosťoval v&nbsp;muzikáloch. Nevideli sme sa naozaj veľmi dlho.

S&nbsp;ktorým z&nbsp;kolegov alebo kolegýň si v&nbsp;rámci Susedov rozumiete najviac?

Mám veľmi rada všetkých a&nbsp;aj vďaka nim rada v&nbsp;seriáli účinkujem. S&nbsp;Martou Sládečkovou (63) mám nádherné zážitky ešte z&nbsp;javiska Divadla Andreja Bagara v&nbsp;Nitre. Bola mi nezabudnuteľnou dcérou Lavíniou v&nbsp;O’Neilovej hre Smútok pristane Elektre. So Zuzkou Tlučkovou (59) som takisto krátko hrala na Novej scéne. Krátko tam navyše hosťoval aj Peťo Marcin (55), no a&nbsp;na Andyho Krausa (53) si spomínam ako na jedného zo svojich žiačikov, keď som ešte ako mladá hrala v&nbsp;televíznej inscenácii jeho učiteľku. (Smiech.) Nová pre mňa bola iba Viki Ráková (40), ktorú som poznala len z&nbsp;televíznej tanečnej súťaže. Dnes viem, že je aj výborná herečka.

Strach o budúcnosť: „Mám 71 rokov a je mi do plaču, čo sa tu deje,“ priznala Eva Matejková

Výber pre vás

Strach o budúcnosť: „Mám 71 rokov a je mi do plaču, čo sa tu deje,“ priznala Eva Matejková

Súvisiace články

Výber pre vás