Vďaka výskumu Hany Hanzlíkovej z Ústavu molekulárnej genetiky AV ČR by sa PARP inhibítory mohli využívať aj na liečbu ďalších druhov rakoviny.
Váš objav má veľký potenciál, bude mať pravdepodobne výrazný vplyv na ďalšiu liečbu rakoviny. Máte radosť?
Áno, veľkú. Je to jeden z najväčších objavov, čo sa mi doteraz podaril. Úplne mení koncepciu a pohľad na liečbu rakoviny, som presvedčená, že bude mať pozitívny vplyv na jej liečbu. Pri základnom výskume väčšinou dlho trvá, kým naň ostatní vedeckí kolegovia zareagujú, v tomto prípade je to inak. Už od roku 2018, kedy sme publikovali prvé výskumy fungovania PARP inhibítorov, má naša práca veľký ohlas najmä u ľudí, ktorí sa priamo zaoberajú liečbou rakoviny a u farmaceutických firiem.
Od základného výskumu k lieku býva väčšinou veľmi dlhá cesta. V akej ste fáze?
Teraz sa sústredíme najmä na prepojenie s odborníkmi, ktorí môžu naše závery testovať na myších modeloch. Sme v kontakte s farmaceutickou firmou AstraZeneca, ktorá v súčasnej dobe asi najviac predáva PARP inhibítory. Problém väčšinou spočíva v tom, že kým nový liek prejde klinickými štúdiami a dostane certifikáciu, trvá to napríklad desať rokov. Naša výhoda ale je, že lieky už existujú a my ich môžeme „len“ lepšie designovať na konkrétnych pacientov. Dúfam, že sa vyhneme zdĺhavým klinickým štúdiám.
PARP inhibítory zabíjajúce niektoré rakovinové bunky sú na trhu už skoro desať rokov. Až vám sa podarilo popísať, prečo a ako fungujú. Ako sa vedci na tieto lieky pozerali pred vaším objavom?
PARP inhibítor zachytáva enzým v poškodenej DNA a do nášho objavu bolo záhadou, v akých miestach bunky sa tak deje. Odborníci predpokladali, že ide o – obrazne povedané – policajta, ktorý stráži, či sa niekde niečo poškodzuje a funguje len pri poškodených bunkách. My sme ale zistili, že ide o proteín, ktorý sa zároveň zúčastňuje na delení nepoškodených buniek a je zodpovedný za spájanie a opravu kúskov DNA. Popísali sme úplne novú opravnú enzymatickú a molekulárnu dráhu.
Pri niektorých významných objavoch zohrala svoju rolu náhoda. Bolo to tak aj u vás?
Náhoda to úplne nebola. Pôvodne nás ale nezaujímali rakovinové bunky, študovali sme normálne bunky a ich poškodenie. Napríklad kvôli UV žiareniu, radiácii alebo chemickým látkam. Ukázalo sa, že v istej fáze delenia buniek, kedy sa zdvojuje DNA, boli bunky viac poškodené. Prekvapilo nás to, mali sme za to, že sa poškodzujú vo všetkých fázach bunkového cyklu podobne. Začala som to pozorovať, študovať literatúru, spájať všetky doterajšie znalosti a poznatky. Všetko mi potom do seba zapadlo, bolo logické, a nakoniec mi ani neprišlo, že ide o nejaký veľký objav. Nikto predo mnou sa na to podobne nepozrel, neposkladal.
Poškodením DNA sa zaoberáte už pätnásť rokov. Čo vás inšpiruje, vedie k tomu, že sa na veci dokážete pozrieť z iného uhla pohľadu a ísť si za svojou hypotézou?
Sú rôzne typy vedcov, niekto sedí, premýšľa a niečo vymyslí od stola. Ja som všetky veľké objavy, ktoré som zatiaľ urobila, väčšinou urobila pozorovaním počas pokusov v laboratóriu, ktoré som potom rozvíjala ďalej, čo je pre mňa veľmi napínavé. Na vede je krásne, že človek nikdy nevie, čo uvidí alebo objaví, keď sa pozerá do buniek. A občas zazrie niečo zvláštne. Niektorí to prejdú a iní nie. Dôležité je v tomto prípade stať si za svojim názorom a nebáť sa. Na predchádzajúcom pracovisku v Anglicku som napríklad „bojovala“ so svojim šéfom, pretože som trochu vybočila a výskum prekombinovala.
A stálo to za to…
Áno, určite, ale jednoduché to nebolo. Vďaka tomu sme však prišli na to, ako PARP inhibítory fungujú a mohli sa posunúť ďalej k súčasnému objavu.
Je vo vašom odbore veľká konkurencia?
Áno, výskum rakoviny zaujíma čoraz viac vedcov a nové technológie ho posúvajú rýchlo dopredu. Konkurenciu vítam a na svoje bádanie potrebujem. Keď je konkurencia, tak viete, že robíte na niečom dôležitom, čo vás ženie ďalej.
Rakoviny máme asi dvesto druhov. Niektoré sa dnes už darí úspešne liečiť. Stále ale existujú rezistencie a s mnohými nádormi si nevieme rady. Veríte, že rakovinu raz porazíme?
Stále sa zlepšujeme, ešte nedávno ľudia bežne umierali na rakovinu v päťdesiatich rokoch, dnes už v neskoršom veku. Zachraňujeme veľa životov, napríklad rakovina prsníka sa vďaka PARP inhibítorom lieči veľmi dobre. Keď budeme poznať genetické pozadie a budeme vedieť, na ktoré všetky proteíny sa zamerať, ako fungujú molekulárne dráhy, potom môžete liečivá cieliť priamo na pacientov. Nemyslím si ale, že sa nám podarí liečiť úplne všetky druhy rakoviny.
Okrem rakoviny skúmate aj neurodegeneratívne choroby. Na čo sa konkrétne zameriavate?
Na rozdiel od rakoviny, pri ktorej sa bunky nekontrolovateľne delia a vzniká nádor, vedie poškodenie DNA pri neurodegeneratívnych chorobách k smrti buniek. Opravné mechanizmy, ktoré používa bunka pri delení, teda v tomto prípade nie je možné využiť. Snažíme sa preto detekovať nové faktory opravných dráh, ktoré sa zúčastňujú opráv. Zatiaľ skúmame vzácne neurodegeneratívne ochorenia a poznatky by sme v budúcnosti radi využili na liečbu bežných chorôb, ako je napríklad Alzheimerova choroba. Máme pacientov po celom svete, nie je ich veľa, väčšinou sa s takýmto poškodením človek vôbec nenarodí, plod pri vývine zahynie. Získavame od nich krvné bunky alebo niekedy aj kožné biopsie, pomocou ktorých potom hľadáme nové cesty liečby, snažíme sa navrhnúť nejaký liek.
Je možné pomôcť pacientom, s ktorými spolupracujete?
Jednotlivo môžeme pomáhať v prípade prenatálnej diagnostiky, spolupracujeme s doktormi a zameriavame sa na gény, ktoré ešte nie sú popísané v databáze. Pokiaľ by dieťa malo mať nejakú patogénnu mutáciu, matka sa môže rozhodnúť pre potrat. Inak je to ale skôr beznádejné.
Nedávno sa mi ozvala pani zo Slovenska, ktorá sa od nás dozvedela z vedeckého článku a má dcéru s mutáciou v géne, ktorý študujeme. Lenže my jej dcére ešte pomôcť nedokážeme. Dostali sme od nej bunky, skúmame ich, môžeme navrhovať nejakú liečbu, ale ešte ju nemáme vyskúšanú. Aj keď je tá situácia na jednu stranu veľmi emotívna, hovorím si, že skúmame niečo veľmi vzácne, má to zmysel, niekam nás to posunie, a možno jedného dňa nejaký liek nájdeme.
Čo by ste chceli vo vede dosiahnuť?
Rada by som naďalej robila dobrú vedu a publikovala v časopisoch s veľkým dopadom, ale viem, že to nestačí. Aby bola veda dobrá, musí slúžiť pacientom. Je potrebné sa spájať s ľuďmi z klinického výskumu a farmaceutickými firmami, ktorí sú schopní objav uchopiť a k pacientom dostať.
Zdroj: Zuzana Šprinclová, Divízia vonkajších vzťahov SSČ AV ČR