Rozhovor s Patríciou Hirschnerovou, ktorá pomáha ženám po materskej uplatniť sa na trhu práce.
Andrea Mikolášiková hovorí o svojom rozhodnutí obetovať akademickú kariéru v prospech detí a rodiny.
Andrea Mikolášiková hovorí o svojom rozhodnutí obetovať akademickú kariéru v prospech detí a rodiny.
Najprv uvažovala nad vstupom do kontemplatívnej rehole, neskôr našla svoje naplnenie v manželstve a rodine. Sľubne sa rozvíjajúcu kariéru na poli teológie odložila bokom a rozhodla sa niekoľko rokov naplno venovať deťom. Dnes hovorí, že napriek tomu, že ju toto rozhodnutie stálo veľa obety, neľutuje ho. „Ženy, ktoré vchádzajú do materstva, sú z práce či štúdia zvyknuté na istú projektovú mentalitu. Dieťa vnímajú ako krátkodobý projekt, ktorému sa v určenom čase intenzívne venujú a úplne sa vyčerpajú. Veľakrát im ide o dosiahnutie dobrých výsledkov v projekte dieťa. Pri násobnom materstve táto mentalita nefunguje. Kresťanské povolanie matky ponúka inú perspektívu.“
O ideáloch, vlastných očakávaniach aj sklamaniach, ale aj o tom, ako sa vysporiadať s vlastnou nedokonalosťou, hovoríme so zakladateľkou portálu pre rodiny zastolom.sk Andreou Mikolášikovou.
Okrem toho, že je manželkou a matkou štyroch detí, vyštudovala katolícku teológiu na Trnavskej univerzite a licenciát so špecializáciou na teológiu manželstva a rodiny získala na Medzinárodnom teologickom inštitúte v rakúskom Trumau.
Ešte na strednej škole som mala štvorročný vzťah a odišla som z neho s tým, že idem do rehole. Niekoľko rokov som rozlišovala svoje povolanie. Bola som presvedčená, že smerujem ku kontemplatívnym sestrám. Potom som stretla svojho manžela a to rozlišovanie začalo byť trýznivejšie.
Bolo to cez Spoločenstvo Ladislava Hanusa. Moja spolužiačka z gymnázia bola jeho spolužiačka v semestri. Zavolala nás na duchovnú obnovu na zámok do Rakúska, kde sme sa zoznámili. Pamätám si presne duchovné cvičenia, kde som otázku povolania v sebe definitívne rozlíšila. Postupne, v priebehu mnohých rokov manželského života, stále plnšie objavujem, že kontemplatívne povolanie môžem mať aj ako laička v rodine. Paradoxne, môj bývalý priateľ išiel nakoniec do rehole a stal sa kňazom. (Smiech.)
Ja som nikdy nebola taký ten materinský typ. Niektoré ženy sú od mladosti nadšené, len čo vidia nejaké dieťa. Ja som taká nebola. Bola som skôr študijne zameraná a tento aspekt svojho ja som žila až do dvadsiatich ôsmich rokov. Vtedy som už s dvojročným synom končila licenciátne štúdium katolíckej teológie.
Kontemplatívne povolanie môžem mať aj ako laička v rodine.Zdieľať
Najskôr som rok študovala andragogiku, no keď som sa dozvedela o možnosti denného štúdia teológie pre laikov, prestúpila som na Teologickú fakultu Trnavskej univerzity v Bratislave. V piatom ročníku som sa vydala a po ukončení magisterského štúdia sme s manželom odišli do rakúskeho Trumau na Medzinárodný teologický inštitút.
V tom čase ma prijali aj na doktorát do Belgicka, na Katolícku univerzitu s veľmi dobrým menom. Vtedy som si prvýkrát uvedomila, že neplatí, že niektoré ponuky sa neodmietajú. Ja som ju odmietla kvôli rodine, pretože tam by sme nemohli byť s manželom spolu. Keď som si to oplakala, tak sa ukázala táto možnosť.
Bola to asi hodina a pol cesty od Bratislavy a bolo to perfektne zladiteľné s naším rodinným životom. Boli sme tam v komunite rodín a manžel tri roky dochádzal za prácou do Bratislavy, lebo nás celý ten čas živil. Vďaka tomu, že mal prácu, som ja mohla študovať. Počas prvého ročníka sa nám potom narodil prvý syn Adam.
V tomto ma Marcel vždy podporoval a doteraz ma v tejto forme sebarealizácie mimo rodiny podporuje. Bez jeho aktívnej podpory by to asi bolo ťažké. Prvé dieťa sme najprv plánovali trochu neskôr. Našťastie, podarilo sa mi nazbierať si dostatok kreditov počas tehotenstva, takže potom som sa mohla už zamerať len na záverečnú prácu. Po nociach som študovala a cez deň som sa starala o syna. Samozrejme, veľmi nám pomáhala aj rodina.
Vôbec nie. Možno to bolo aj preto, že moje štúdium bolo zamerané na teológiu manželstva a rodiny. To prostredie bolo všeobecne veľmi rodine priateľské a podporujúce. Žili sme v komunite rodín, a teda to nebolo len štúdium, ale aj formácia. To, čo sme tam načerpali, sme potom túžili priniesť aj sem. To bol dôvod, ktorý viedol až k vzniku portálu zastolom.sk.
Musela som sa rozhodnúť. Je pravda, že som akademickú kariéru mala celkom pekne našliapnutú. Náš prvý syn bol však náročný za tri deti. Od začiatku materstva som išla na dno svojich síl. Videla som, že sa nedokážem naplno udržiavať v akademickom svete, pretože som bola vyčerpaná starostlivosťou o dieťa. Nikdy mi to však nespochybnilo túžbu mať deti. Mala som jasno v tom, že teraz je čas na materstvo.
Rozhovor s Patríciou Hirschnerovou, ktorá pomáha ženám po materskej uplatniť sa na trhu práce.
Vždy som túžila po štyroch deťoch. Počúvala som totiž príbehy starších žien, ktoré mi hovorili, ako im je ľúto, že nemali viac detí. Vtedy som si povedala, že sa poučím z ich príbehu. Pre tú vyčerpanosť som mala pocit, že bude lepšie mať deti hneď po sebe. Mala som strach, že keď si raz začnem žiť lepšie, napríklad že sa dobre vyspím, nastúpim do práce, tak sa mi nebude chcieť do toho vrátiť. Videla som na ženách, ktoré už mali dve deti a dali si pauzu s tým, že ďalšie príde potom, že sa tak už nestalo.
Myslím, že je to tým, že moje tehotenstvá a pôrody prebehli veľmi pekne a prirodzene. Zaľúbila som sa do našich detí. Doteraz nehíkam nad cudzími deťmi, to sa nezmenilo. (Smiech.) Pri každom svojom dieťati znova prehodnocujem, ako zladiť sebarealizáciu a rodinu, a vychádza mi, že túžim byť so svojimi deťmi. Nedokážem odísť od nich na viac ako jeden deň v týždni.
Nám pomohla práve kombinácia našich zameraní. Ja teologička a manžel ekonóm. Portál zastolom.sk sa nám podarilo udržateľne vybudovať práve vďaka jeho ekonomickému vzdelaniu. On to dokázal dobre premyslieť a nastaviť. Vybudovali sme aj e-shop, ktorý nám teraz portál prevažne financuje. Okrem toho sme vďační aj pravidelným donorom. Manžel mi bol v niečom aj pracovným koučom. Učil ma napríklad, ako viesť pracovné telefonáty a porady. Neznamená to však, že nemáme vo vzťahu oblasti, kde sme si prechádzali skúškou vo vzájomnom prijímaní sa. Niekedy to bolo veľmi ťažké.
Skončila som licenciát celkom unavená a začala som premýšľať, čo ďalej. Na Slovensku vtedy neexistovalo pre kresťanské rodiny nič podobné. Po inšpirácie sme museli chodiť na americké webové stránky. Uchádzali sme sa teda o mediálny grant, ktorý vypísala Konferencia biskupov Slovenska. Vyšlo to a dostali sme nejaké peniaze na rozbeh. Postupne sme rástli.
Chceli sme prinášať rodinám informácie, svedectvá a praktické rady s dobrým teologickým základom.Zdieľať
Svoju misiu sme si naformulovali ako sprevádzanie rodín na ceste viery. Chceli sme prinášať rodinám informácie, svedectvá a praktické rady s dobrým teologickým základom. Tematicky sme chceli pokryť všetky kľúčové oblasti rodinného života. Okrem manželstva a výchovy sme sa chceli venovať aj homosexuálne cítiacim veriacim, rozvedeným, bezdetným, ale aj témam ako domáce násilie a podobne.
V istom momente som si uvedomila, že by bolo fajn mať niečo, čo by ma živilo, keď svoje deti odchováme. Smerovali sme teda k tomu, aby to tak jedného dňa mohlo byť. Finančne sme na tom boli ako portál vždy veľmi natesno, nikdy som si nevyplácala odmenu, ale vždy sme vedeli zaplatiť aspoň našich spolupracovníkov.
Určite áno. Ja som nikdy do rodinného rozpočtu nič nepriniesla, skôr naopak. Môj manžel pochádza z rodiny, ktorá na Slovensko spolu s ďalšími rodinami priniesla zo zahraničia Billingsovu metódu prirodzeného plánovania rodičovstva. Vyrastal teda v rodine, kde bolo normálne angažovať sa a robiť niečo navyše.
Tým, že ma podporuje, napĺňa zároveň svoje osobné poslanie v službe manželom a rodine. Určite je pod tlakom tým, že je živiteľom. Radšej by dal prednosť službe a robil viac filantropie. Cez tento náš spoločný projekt tak aspoň čiastočne napĺňa toto svoje poslanie.
To bola pre mňa roky obrovská bolesť. Ja by som sa zadefinovala prirodzene tak, že na 51 % som matka a na 49 % som akademička. Je to teda u mňa veľmi natesno. Materstvo pre mňa znamená zomieranie sebe v každodennej všednosti. Tým, že sme mali prvého syna takého náročnejšieho, tak som ani roky nevidela výsledky svojej práce ako matky. Napriek tomu, že som robila všetko, čo bolo v mojich silách.
Bol to pre mňa proces duchovného očisťovania. Svoju hodnotu som musela prestať vnímať cez svoje výsledky v rodičovstve. Teraz sa už na tom dokážem úprimne zasmiať a táto oblasť ma už dnes bolí oveľa menej, než tomu bolo predtým. Tými rokmi na rodičovskej cítim, že prenikám viac do mystiky všednosti. Jedna klariska, za ktorou som zvykla chodiť, mi povedala, že všednosť je plnosť Krista. Je to veľmi silné a opisuje to presne to, čo sa deje na materskej.
Nemám pocit, že by som v sebe niečo poprela či potlačila. Vždy som išla cez svoje túžby. Každé ďalšie dieťa sme mali vtedy, keď sme to tak s manželom cítili a keď sme po ňom túžili. Aj keď som si nastavovala svoj pracovný čas, bolo to vždy na základe túžby, koľko vlastne chcem pracovať. Teraz mám napríklad vytúžený sabatický polrok, dala som si pauzu od portálu a premýšľam, čo budem robiť po ňom. Zisťujem však, že režim, ktorý som mala doteraz, mi vyhovuje.
Obaja s manželom pracujú na plný úväzok v banke a pritom vychovávajú štyri deti. Rozhovor so Zuzanou Thüringerovou.
Tým, že som vedela, že mám v sebe oba tieto aspekty a že sa nedajú celkom zladiť, tak som prijala tú trýzeň na strane sebarealizácie. Viem, že kariéra na mňa počká a že ešte budem mať čas realizovať sa neskôr. Čas s deťmi by sa však už nikdy nevrátil. Rozhodla som sa takto darovať seba Bohu skrze rodinu a deti. Vedela som, že súčasťou tohto rozhodnutia bude aj nejaká tá obeta. Dala som v živote prednosť niečomu väčšiemu, niečomu, čo ma presahuje a čo nutne nemusí byť spojené iba s pozitívnymi pocitmi.
V prvom rade sa snažím nerobiť si úsudok o iných ženách. Tak ako nikto nevidí do mojich rozhodnutí, tak ani ja nevidím do tej konkrétnej ženy.
Druhá vec je, že moja formácia v Trumau bola napríklad silno vychýlená smerom k domácemu vzdelávaniu. Sama som prežívala podobné pocity zlyhania, keď som sa rozhodla dať naše deti do vzdelávacích inštitúcií. V niečom som teda aj ja zlyhávala voči istému typu svojho ideálu. Páčia sa mi rodiny, kde otec je viac doma, pracuje z domu a deti sa doma učia. Rodina, ktorá je štruktúrovaná, ritualizovaná a trávi spolu veľa času.
To je pre mňa ideál, no zároveň viem, že to nie je moja cesta. Moja potreba ticha, samoty a aj sebarealizácie mimo rodiny je v kontraste s týmto typom ideálu. Žijem teda v istom napätí a prešla som si aj osobným pocitom zlyhania. Napriek tomu, že ja to žiť nezvládam, nemám potrebu očierniť samotný ideál.
Kariéra na mňa počká, ale čas s deťmi by sa už nikdy nevrátil.Zdieľať
Tým, že to sociálna politika umožňuje, tak sme prirodzene vedení k dlhodobej rodičovskej dovolenke. Dôležité je však sebapoznanie. Žiť zo svojho vlastného vnútra a z vlastných presvedčení a nie pod tlakom nejakých vonkajších očakávaní. S týmto sa musia konfrontovať aj ženy na Slovensku.
Informácie o dôležitosti vzťahovej väzby v niečom podporujú tento slovenský model trojročnej rodičovskej. Premýšľam, čo sa deje v ženách v západnej Európe, ktoré musia dať deti od seba, keď sú ešte veľmi malinké. Myslím, že prežívajú kolektívnu traumu. Kamarátka, ktorá žije v Belgicku, mi povedala, že ony to už jednoducho ani neriešia. O potrebe vzťahovej väzby sa predsa vie stále viac.
Som presvedčená, že to asi nevládzu riešiť, pretože je to pre ne trauma silne podporená systémom. A zo systému je veľmi ťažké sa nejako oslobodiť. Podobne ako generácia našich mám, ktoré počas socializmu museli od detí odchádzať do práce. Mali zároveň katastrofálne skúsenosti s pôrodmi a žiadnu podporu dojčenia. Dnes vidno rozdiel medzi tými, ktoré to v sebe spracovali a ktoré nie.
Vždy je to o tej konkrétnej žene. Sú rodiny, kde by nezaplatili hypotéku z manželovho príjmu, tak sa vymenili. Je to v poriadku. Zdá sa mi však dôležité vedieť o tom, že nejaký ideál existuje. Že existuje niečo, čo je objektívne dobré, pravdivé a krásne. Potom však treba prijať aj realitu života takú, aká je.
Stretla som sa skôr s obdivom. Jedna vec je, že spoločensky je u nás ocenená dlhodobá materská. Zároveň sa naša spoločnosť mení smerom, ktorý veľmi oceňuje výkon. Ženy sa na materskej cítia nedocenené, majú pocit, že hlúpnu, a ťažko sa im zaraďuje späť do pracovného procesu. Tým, ktoré popri materskej robia ešte niečo navyše, sa potom dostáva špeciálneho ocenenia.
Ten tlak na výkon máme už dnes premietnutý aj v materstve. Cez to všetko, čo treba zvládnuť, od biovarenia cez montessori aktivity, barefooty, látkovanie, nosenie, spoločné spanie či dlhodobé dojčenie. A ešte je tlak, že to nestačí a bolo by fajn aj pracovne rásť. Aj ženy, ktoré vchádzajú do materstva, sú z práce či štúdia zvyknuté na istú projektovú mentalitu. Dieťa vnímajú ako krátkodobý projekt, ktorému sa v určenom čase intenzívne venujú a úplne sa vyčerpajú. Veľakrát im ide o dosiahnutie dobrých výsledkov v projekte dieťa. Pri násobnom materstve táto mentalita nefunguje. Kresťanské povolanie matky ponúka inú perspektívu.
Naša spoločnosť sa mení smerom, ktorý veľmi oceňuje výkon. To sa premieta aj do materstva.Zdieľať
Je to podobné, ako keď sú dvaja mladí zaľúbení. Vtedy im ani nenapadne, že niekedy budú mať aj ťažké chvíle. Majú pocit, že ak sa dobre pripravia, tak to aj dobre dopadne. Ženy na rodičovskej sú v životnej etape, keď nepremýšľajú nad tým, čo by bolo keby. Dokonca aj keď podobné tragédie vidíme u známych a priateľov, neviem, či nás to dostatočne vyruší.
Ja takúto existenciálnu úzkosť tiež nemám a ani sa s ňou vo svojom okolí nestretávam. Verím však, že je to prítomné v inom segmente spoločnosti, kde príjmy v rodine sú skutočne veľmi nízke a rodina žije na hranici chudoby. Tam verím, že sa im ťažko rozhoduje, či napríklad prijať ďalšie dieťa. Určite by v tomto smere pomohla ženám väčšia pracovná flexibilita tak, aby si popri starostlivosti o deti mohli príjem nejakým spôsobom udržať.
Fotografie: Postoj/Andrej Lojan