69-ročnému Josefovi Vízdalovi sa zrak prudko zhoršil približne pred šiestimi rokmi. Diagnostikovali mu vlhkú formu degenerácie makuly (VPDM), závažného očného ochorenia, pri ktorom rastú v makule nové krvné cievy a uniká z nich krv a tekutina. Z tohto dôvodu bunky sietnice odumierajú a vznikajú zmeny spôsobujúce stratu centrálneho videnia. Pri rýchlom rozvoji ochorenia pacienti môžu oslepnúť v priebehu niekoľkých týždňov.
Na toto očné ochorenie, ktoré je najčastejšou príčinou straty zraku vo vyspelých krajinách, existuje liečba. Ide o injekcie tzv. monoklonálnych protilátok, ktoré sa injekčne aplikujú priamo do sklovca oka. Obsahujú látku, ktorá blokuje rast spomínaných nekvalitných ciev. V súčasnosti sú k dispozícii dva lieky (účinné látky ranibizumab a aflibercept), ktoré uhrádzajú zdravotné poisťovne.
Dávame do pozornosti Zaujímavé rozhovory, trendy v zdravotníctve, videá z vyšetrení. Pridajte sa k nám a sledujte FB Zdravie.Pravda.sk
Poslednou úpravou v kategorizácii pre tieto dva lieky však došlo ku zmene v ich úhrade. Kategorizácia určuje, za akých podmienok a v akom rozsahu sú poisťovne povinné uhrádzať liečbu. „Najväčším negatívnym rozdielom (pri VPDM) oproti predchádzajúcemu stavu je obmedzenie maximálneho počtu injekcií,“ vysvetľuje MUDr. Pavol Kusenda, očný špecialista v Univerzitnej nemocnici sv. Michala v Bratislave. "V prvom roku poisťovňa musí uhradiť maximálne osem, v každom ďalšom roku liečby maximálne šesť injekcií. Ak chceme liečiť lege artis (čiže medicínsky správne), berieme do úvahy príbalový leták (SPC) týchto liekov. Ten hovorí, že najčastejší možný interval pre liečbu sú každé štyri týždne. Ak si to prepočítate, potom za rok by pacient s najintenzívnejšou liečbou mohol dostať maximálne trinásť injekcií. Väčšina pacientov, našťastie, až trinásť injekcií ročne nepotrebuje. Pri dostatočnom efekte liečby sa vždy snažíme predlžovať terapeutické intervaly medzi dvoma dávkami.
Čítajte rozhovor S MUDr. Pavlom Veselým o tom, ako zachrániť oko
Bohužiaľ, sú aj pacienti, ktorých ochorenie je veľmi agresívne. Takí veľmi ľahko prekročia povolených šesť, niektorí aj osem injekcií za rok. Keď si tento počet vyčerpajú, v danom roku im už poisťovňa nie je povinná zaplatiť ďalšie dávky. Môže to urobiť na tzv. výnimku, ale nemusí. Zvyknem to prirovnávať napríklad k antibiotikám. Je to, akoby vám poisťovňa zaplatila dávku antibiotika len raz denne, pričom vy máte infekciu, ktorá si vyžaduje liek dávkovať trikrát denne."
Táto zmena sa stala osudnou aj pánovi Vízdalovi a ďalším nešťastníkom, ktorí už v konkrétny rok nemali od poisťovne schválenú ďalšiu liečbu. Ale – potrebovali ju! Čakali tak na začiatok ďalšieho roka, aby mohli v liečbe pokračovať. Vzniknutý výpadok však spôsobil, že ich videnie sa zhoršilo. „Bohužiaľ, u niektorých bez možnosti návratu späť,“ pokračuje odborník.
„Neudelili mi výnimku,“ hovorí na adresu zdravotnej poisťovne Josef Vízdal. Keby si mal liečbu zaplatiť sám, jedna injekcia monoklonálnej protilátky do oka by ho vyšla zhruba na 650 eur. (Cena sa mení v čase a mierne sa líši aj podľa typu preparátu.) „Tá liečba bola účinná, pomáhala mi. Stav sa mi začal zhoršovať s predlžujúcimi sa termínmi medzi dvoma injekciami.“ Zrak sa mu zhoršil natoľko, že pri súčasnom stave mu už liečba zásadným spôsobom nepomôže. Prakticky oslepol na pravé oko. „Už tam mám jazvu a z normálnej vzdialenosti na čítačke neprečítam ani ten najväčší, horný riadok. Vidím boky, ale prostriedok nie, mám tam takú sivú guľu,“ hovorí smutne. Jeho jediným šťastím je, že na ľavé oko zatiaľ vidí. „Pacienti, ktorým hrozí následkom takejto nedostatočnej liečby oslepnutie, sa odvolávajú, musia zúfalo hľadať možnosti, ako dostať liečbu na výnimku. Je to proti všetkým zásadám tohto liečenia!“
Pacienti navyše dúfajú aj v skorý príchod v poradí tretieho, nového lieku (brolucizumab). Tiež však čaká na zaradenie do kategorizácie, ktoré sa už naťahuje viac ako rok. Pri jeho dostupnosti a účinku by nemal byť problém ani s aktuálne nastaveným počtom maximálnych dávok injekcií za rok.
Aj to bol akýsi impulz pre Josefa Vízdala a ďalších, aby sa začali organizovať a bojovať za svoje práva. V tejto atmosfére vzniklo aj OZ Za zdravé oči. „Napriek finančnej náročnosti liečby sa spoločnosti oplatí udržať pacienta s VPDM vidiaceho a predísť tak omnoho väčším výdavkom. Nevidiaci človek máva pridružené ďalšie zdravotné ťažkosti (depresie, úrazy, pády), potrebuje kompenzačné pomôcky, opatrovateľskú starostlivosť. Finančne to zaťažuje nielen štát, ale aj najbližších, ktorí nemôžu pracovať, lebo sa starajú o nevidiaceho,“ vysvetľuje MUDr. Pavol Kusenda, ktorý je autorom odborného materiálu na túto tému „Sociálne a ekonomické problémy pacientov vyplývajúce zo straty zraku v dôsledku vekom podmienenej degenerácie makuly“.
Kategorizáciu schvaľuje kategorizačná komisia na Ministerstve zdravotníctva SR. Slovenská oftalmologická spoločnosť aj viacerí poprední odborníci s týmto návrhom nesúhlasili. Zbytočne. Väčšinu v kategorizačnej komisii majú totiž nelekári, napríklad zástupcovia zdravotných poisťovní, ktorí zmeny schválili. A tak pacienti, ktorí nemuseli, čiastočne alebo úplne oslepli. Josef Vízdal je medzi nimi.