Spoločnosť Rozhovory 22. október 2021

Život Slováka za hranicami Prahou som očarený, no celý život si so sebou nesiem pocit, že tu nie som doma

Stanislava Horváthová
Stanislava Horváthová

Rozhovor s Miroslavom Surmánkom, ktorý žije v Prahe dvadsiaty rok, no jeho srdce zostalo na Slovensku.

Rozhovor s Miroslavom Surmánkom, ktorý žije v Prahe dvadsiaty rok, no jeho srdce zostalo na Slovensku.

Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Stanislava Horváthová

Prahou som očarený, no celý život si so sebou nesiem pocit, že tu nie som doma
Foto: Archív Miroslava Surmánka

„Človek má len jeden domov. Ten môj je malá dedina Kusín medzi Vihorlatom a Zemplínskou Šíravou. V Prahe som hosťom. Raz príde chvíľa odchodu a to dodáva môjmu životu energiu,“ hovorí štyridsiatnik Miroslav Surmánek. Pochádza z okolia Michaloviec, no už dvadsať rokov žije v Prahe. Tu pracuje ako advokát, prevádzkuje pizzeriu a nedávno otvoril taliansku zmrzlináreň. Zároveň organizuje diskusie so slovenskými aj českými verejnými osobnosťami, rozvíja projekty pre zviditeľnenie Zemplína v zahraničí a vie, že domov sa raz určite vráti. 

Rozprávali sme sa o tom, prečo s kolegami aj večer na pive hovorí po česky, či je duch československého bratstva ešte živý i o tom, ako prežíval nedávne voľby. Miroslava Surmánka sme sa pýtali, či sa v zahraničí cíti prijatý, o čom sa rozprávajú dvaja Slováci v Prahe, ale aj či je v Čechách ťažké nájsť duchovné spoločenstvo. 

Ako ste sa ocitli v Prahe?

Pochádzam z okolia Michaloviec. Chcel som študovať právo v Bratislave, no nevzali ma. Rok som sa pripravoval a prijali ma na Karlovu univerzitu. Prišiel som sem študovať vysokú školu a zostal som tu dvadsať rokov. Českú republiku som vždy vnímal ako svoju vlastnú krajinu. Mám silné spomienky na november 1989 aj na to, keď sa delila federácia. Dlhé roky sme sem jazdili za svojím „pražským strýkom“. Toto prostredie mi bolo blízke. Aj keď je pravda, že prvá prednáška v češtine mi pripadala ako český film. 

Tušili ste, že štúdium českého práva vás odborne pripúta k Čechám?

Je pravda, že medicína je všade rovnaká a o práve to neplatí. No vedel som, že to nie je neprekonateľná prekážka a veľmi záleží na konkrétnej právnej oblasti, ktorej sa budem venovať. Navyše som si celý čas počas školy vravel, že sa už čoskoro vrátim domov.

Po vysokej škole ste to zvažovali?

Na Slovensku dlho platilo, že skôr ako odbornosť do veľkej miery rozhodovali vzťahy. Vo svojom okresnom meste by som si prácu nenašiel, keďže som tam nikoho nepoznal. To pri rozhodovaní zohralo veľkú rolu. Preto som si povedal, že najskôr dokončím koncipientúru v Prahe a domov pôjdem potom. Po advokátskych skúškach som chcel nazbierať ešte nejaké skúsenosti – vrátim sa až po nich. Tak som svoje vlastné presvedčenie uvaril ako tú povestnú žabu v hrnci. Život v Čechách beriem ako dočasné štádium ešte aj teraz. Až posledné obdobie si uvedomujem, že vrátiť sa bude veľmi ťažké.

Prečo?

Pretože život plynie. Keď som začal pracovať, k Prahe ma pripútali ľudia okolo mňa. Rodina, priatelia, blízki a, samozrejme, moja práca. Svoju advokátsku klientelu aj svoje podnikanie v gastronómii by som premiestnil len veľmi ťažko. 

Je jedným z dôvodov aj to, že sa v Prahe skrátka pohodlne žije?

Praktické dôvody tu určite sú. Aj podľa štatistík je to jedno z najlepších miest na život. Samozrejme, miera uplatnenia, ale aj sebarealizácie je tu iná ako v Michalovciach. Aj preto, že pracujem najmä s talianskymi klientmi. No všetko má svoju cenu. 

Čo je tou cenou?

Žije sa tu dobre. No celý život si so sebou nesiem pocit, že tu nie som doma. V Prahe som hosťom. Keď sa ma spýtajú, ako sa máte u vás v Čechách, vždy sa ohradím, že je to u nich v Čechách. Tento rok sa to preklopilo, už som prežil viac rokov vonku než na Slovensku. Vo chvíľach, keď som sám, si stále viac uvedomujem, že mi chýba domov. A pre covid ešte viac než inokedy.

Žijete v Prahe dvadsať rokov, no vaším domovom sa nestala?

Človek má len jeden domov. Ten môj je malá dedina medzi Vihorlatom a Zemplínskou šíravou. Tam chcem byť pochovaný. Tento pocit je veľmi intenzívny. Viem, že raz príde chvíľa odchodu a to dodáva môjmu životu energiu. Mám menej času než ostatní, lebo je rozdelený na dve polovice. Preto sa ho snažím dobre využiť.

Českú republiku som vždy vnímal ako svoju vlastnú krajinu. Zdieľať

Premýšľate o hraniciach a vlasti po covide inak? 

Domov som chodieval každé dva mesiace. Pre pandémiu som tam nebol po prvýkrát viac ako rok. To som si nikdy nevedel ani len predstaviť. Už som si dokonca prestal vybavovať vôňu domova. Pandémia ma len utvrdila v tom, že síce neviem kedy, no návrat domov je neodvratný. 

Mení sa s rokmi váš vzťah k Prahe? 

Láska sa nestráca, len mení svoje farby. Praha ma očaruje, to sa nikdy nevytratilo. Objavovať ju bola vždy obrovská radosť. Dodnes ju nepoznám. Stal sa zo mňa takzvaný pražský chodec. Každá cesta do práce na Malú stranu a naspäť domov na Hradčany je zážitkom. Môj život sa s Prahou preplietol a pohľad na ňu sa mení s tým, čo robím a zažívam. Keď sme minulý rok otvorili zmrzlináreň Pragelina v budove starej radnice na Hradčanoch, stal som sa súčasťou tohto miesta opäť novým spôsobom. Aj keď som, samozrejme, konfrontovaný s mnohými miestnymi problémami.

Prečo ste sa rozhodli popri svojich aktivitách rozbehnúť aj zmrzlináreň?

Ešte ako študent som bol dobrovoľníkom v rámci osláv veľkého jubilea roku 2000 v Ríme. V ďalších rokoch som pomáhal v talianskom kapucínskom kláštore a neskôr pracoval na talianskej ambasáde. V rámci starostlivosti o talianskych klientov som pripravoval rôzne podnikateľské zmluvy a hovoril som si: Prečo to neskúsiť sám? Napadlo mi vytvoriť niečo ako „Malé Taliansko“ v Prahe. S kamarátom sme absolvovali dvojročný kurz výroby talianskeho gelata v Bologni. V tom čase som tiež začal pomáhať kamarátke Slovenke a jej manželovi s prevádzkovaním pizzerie.

V neistých časoch je dobré diverzifikovať, aj keď založenie Prageliny vo februári 2020 bolo trochu riskantné. Pred pandémiou bola naša ulica plná ľudí z celého sveta. Dnes idete mestom a nič. Ale keď sme zvládli prvú covidovú zimu a toto veľmi chladné pražské leto, hovoríme si, že zvládneme všetko. Obnova turistického ruchu však bude trvať roky.

Dá sa práca advokáta skĺbiť s podnikaním?

Ráno vstanem, pomôžem otvoriť zmrzlináreň alebo vyrobiť naše gelato a idem do kancelárie. Niekedy po práci predávam kopčeky alebo sa v našej vinohradskej pizzerii venujem zákazníkom, z ktorých je mnoho miestnych Talianov. Zmrzlinou trávim aj víkendy. Nikdy by som nepovedal, že podnikanie je také fyzicky náročné. No mám aktívny prístup k životu, nečakám, že niečo dostanem zadarmo. Aj to človeka učí cudzie prostredie. 

Aký je váš životný pocit ako Slováka v Prahe?

Cítim sa tu prijatý, tak to bolo už od prvého momentu. Môžem hovoriť len za Prahu, no tu mi nikdy nedali najavo, že som „len Slovák“, skôr naopak. Stredná a staršia generácia to vníma takmer výhradne pozitívne. A mladší, ktorí si Československo nepamätajú, si to sprostredkovane nesú z domova od rodičov. Nová generácia nás možno viac vníma ako cudzincov, ale takých „našich“. Vidím, že aj mladé brigádničky u nás v zmrzlinárni považujú Slovákov za bližších cudzincov ako tých ostatných. 

Existuje ešte stále niečo ako československý pocit bratstva? 

Je to pocitová záležitosť, no moja skúsenosť je, že určite áno. Len čo Čech počuje slovenčinu či slovenský prízvuk v češtine, takmer vždy sa to zvrtne na česko-slovenské vzťahy. Riešime aj kultúru, politiku, prírodu a všetky ďalšie oblasti, všetko v dobrom. 

Život v Čechách beriem ako dočasné štádium ešte aj teraz. Až posledné obdobie si uvedomujem, že vrátiť sa bude veľmi ťažké. Zdieľať

Viete Slováka rozpoznať podľa prízvuku?

Jasné, často sa mi stane, že sa s niekým rozprávam po česky a v nejakom bode zistíme, že sme obaja Slováci. Usmejeme sa a potom sú tie debaty už také naše, slovenské. To mám veľmi rád. 

Museli ste sa kvôli práci učiť češtinu?

Hovoriť po česky ma nikto nenútil. Aj diplomovú prácu som písal v slovenčine, profesorský zbor boli pamätníci Československa. No vnútorne som cítil, že keď žijem v Čechách, mal by som tak aj hovoriť. Keď som na internáte dostal spolubývajúceho Čecha, začal som trénovať češtinu. Spočiatku to bolo smiešne, najmä v strese som hneď prepol do slovenčiny. Odkedy však zastupujem klientov pred súdmi, tam hovorím výhradne česky, aj keby som mohol používať slovenčinu. 

Prečo nezostať v rodnom jazyku?

Z úcty a z rešpektu, aj aby všetko prebiehalo v úradnom jazyku. So slovenským klientom však budem, samozrejme, hovoriť po našom. Neustále prepínam aj do taliančiny a angličtiny. Podľa toho, ako ma kto osloví, tak mu odpoviem. Aj večer na pive. Kolegovia Česi ma počujú hovoriť slovensky, len keď je pri nás ďalší Slovák. No slovenčine rozumejú všetci, aj mladí. Možno to trvá dlhšie a treba hovoriť pomalšie, no slovenčinu intuitívne pochopia. 

Dlho sme boli jedna krajina a rozumieme si nielen jazykovo. Zažívate napriek tomu situácie, v ktorých vám napadne, že ste skrátka Slovákom, a nie Čechom?

Áno, často. Je to predmetom našich debát so slovenskými priateľmi, aj keď je to čisto osobná skúsenosť a zovšeobecnenie. Česi sú skrátka iní. 

V čom? 

Sú to najvýchodnejší Germáni a Slováci sú najzápadnejší Slovania. My fungujeme skôr takým „hurá štýlom“. Začneme niečo robiť a pýtame sa, či ideme správne. Riešime to za pochodu. Bežný Čech si všetko dopredu rozmyslí, pripraví si tabuľku, a keď mu to nevychádza, nejde do toho. My sme viac intuitívni. Tých rozdielov je veľa, aj v prístupe k spoločenským veciam. U nás ľudia volia takpovediac srdcom, no v tom marketingovom zmysle slova. Česi aj svojou rozumnou voľbou v nerozumných časoch potvrdili, že nielen počúvajú, čo politici hovoria, ale aj sledujú, čo robia. 

Existuje niečo, čo vás na miestnych spôsoboch trochu rozčuľuje?

Napríklad nekonečné rozprávanie o zbytočnostiach, doslova pitvanie každého, aj toho najnepatrenejšieho javu. Ale možno mi len chýba trpezlivosť. Keď pocítim pohoršenie, riešim to osvedčenou talianskou metódou a dám si kávu.

Je pre veriaceho Slováka ťažké nájsť v Čechách duchovné zázemie?

Vôbec nie. Český prístup k viere sa mi veľmi páči. Nevadí mi, keď je Cirkev malá. Je vnímaná aj rozumom, nielen cez liturgiu a tradície, i keď aj tie sú dôležité. V Čechách je kresťanstvo menšinová záležitosť, no keď komunitu chcete, tak si ju nájdete. Pripravuje nás to na budúcnosť a život viery v menších spoločenstvách, aké si sami vybudujeme. 

Tvoria Slováci v Prahe silné miestne bunky?

Keď stretne Slovák Slováka, je to radosť. Porozprávame sa po slovensky, porovnáme zážitky a skúsenosti. No silnú tendenciu držať sa len pri Slovákoch nevidím. Je tu veľa zmiešaných manželstiev, tam idú tieto veci bokom. Funguje tu pestrá scéna slovenských spolkov a inštitúcií. Ale to je skôr doména starších. Mladší to neriešia, ich spájajú viac kultúrne veci a kapely. 

Ktoré napríklad?

Nedávno som bol v Slovenskom dome na Vaša Patejdla alebo pred časom na koncerte kapely Team. Nie je to vyslovene môj štýl, skôr nostalgia. Keď sme so širšou skupinou ľudí organizovali pražskú verziu protestov Za slušné Slovensko, pozvali sme Mira Žbirku. To bol pre nás zážitok. V Prahe nájdete rusínske zábavy aj slovákovice, tých je veľa. 

O čom sa bavia dvaja Slováci, keď sa v Prahe stretnú?

Vďačnou témou bol doteraz, samozrejme, Babiš, Slovák na čele českej vlády. Často riešime spoločenské dianie na Slovensku, to vzbudzuje vášne. Porovnávame reakcie oboch vlád na pandémiu a protikovidové opatrenia. Skratkovito to zhrnieme, že sme obe krajiny dopadli zle, a hľadáme dôvody. A potom, samozrejme, riešime bežné pražské problémy a prácu. 

Cítim sa tu prijatý, tak to bolo už od prvého momentu. Zdieľať

A čo vám vyjde z tohto hodnotenia?

Slovensko z porovnávania nevychádza horšie, no často sa rozprávame o tom, že v Čechách sú veci stabilnejšie. Už sme to zažili viackrát – na Slovensku je dlho zle, potom sa spoločnosť vzpruží a veci sa otočia. Chvíľu trvá, kým si uvedomíme, že tá zmena k lepšiemu nie je taká, v akú sme dúfali, a toto stále dokola. Na začiatku mi miestne pomery pripadali skrátka rozumnejšie. No postupne človek zistí, že aj tu existuje korupcia či rodinkárstvo. Veci, ktoré vychádzajú na povrch, sú tiež hrozné, len ich lepšie skrývali. Podobností vidím veľa. Aj moje aktivity smerujú k tomu, aby sme o týchto veciach, aj o politike, hovorili otvorene.

Aké aktivity máte na mysli?

Na dvadsiate piate výročie Nežnej revolúcie sme robili sériu spoločenských debát medzi českými a slovenskými osobnosťami. S kamarátom Šimonom Žďárskym sme organizovali protesty pred slovenskou ambasádou. Keď sme si uvedomili, že len protestovať nestačí, na internete sme rozbehli Diskusný klub. Dnes sa na ňom podieľam len minimálne, hľadám hostí do diskusií aj z Čiech, aby zostal zachovaný československý formát. Tiež verím, že sa podarí zrealizovať projekt, ktorý chce zviditeľniť Zemplín v zahraničí. Prepájanie našich dvoch krajín je spôsob, akým žijem svoj slovenský aj český rozmer. 

Nie je to rozpoltenosť, žiť v jednej krajine a mať srdce v druhej?

Jednoducho cítim záujem o svoj domov. Zároveň som sa ocitol v Prahe a som za to vďačný. Aj v Rímskej ríši existovala kategória hosť a ja sa tak cítim. Advokáciu aj podnikanie vnímam ako snahu zlepšovať miesto, kde žijem. Tým ma to sem ďalej fyzicky viaže, no na Slovensku žije moja rodina. Predstavu, že sa na Slovensko vrátim, som neopustil, musí mi na ňom záležať. 

Ako ste prežívali nedávne české voľby? Nevadilo vám, že nemôžete voliť? 

Samozrejme, že áno. Doteraz som nechcel prísť o slovenské občianstvo. Teraz je dvojité občianstvo fakticky možné a budem sa oň uchádzať. Pozitívnu zmenu som naozaj nečakal a ona sa udiala. Je to znak rozumnej voľby a nádeje. 

V čom vás život za hranicami zmenil ako človeka? 

Keď je človek mladý, premýšľa nad tým, čo všetko ho ešte čaká. Asi som už starší, pretože dnes sa mi skôr vynára slovo zodpovednosť. (Smiech.) Život mimo domova ma učí robiť veci najlepšie, ako sa dá, tam, kde práve som. Zisťujem, že nezáleží až tak na tom, kde sa človek fyzicky nachádza, ale na tom, čo si nesie vo svojom srdci. To, že som už dvadsať rokov za hranicami, ma samého prekvapuje. Keď raz príde volanie vrátiť sa domov, vstanem a pôjdem. 

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0