K vášmu najnovšiemu albumu Hlava máte veselé videoklipy, ale nie je celý taký veselý. Ak si požičiam slová z dvoch vašich skladieb: ste naladení skôr tak, že „všetko bude fajn“ alebo ste už „stratili lásku, nádej a vieru“?
Peter Bič: Sme stále krásne naivní a veríme, že všetko bude fajn, že všetko zlé sa skončí a nový rok prinesie nový život. Tešíme sa, keď sa znova stretneme s ľuďmi na koncertoch a budeme si to užívať. Baví nás búrať hranice a posúvať sa, hľadať nové možnosti. Mali sme viac času, lebo album vznikal dva roky, tak sme mohli aj viac experimentovať, pozvať si do štúdia zaujímavých hostí aj dať priestor nástrojom ako írske gajdy, írske píšťaly, klarinety, kontrabasy. Nové trendy vnímam aj cez staré nástroje, ktoré robia zvuk akustickejší. Cítiť to v emócii, už to nie je celkom popový album. Každá pieseň je osobitá, ale stále je to Peter Bič Project, dali sme do toho našu dušu.
Viki Vargová tu vystupuje nielen ako speváčka, ale aj ako spoluautorka – prvýkrát sa podieľate na piesni aj ako autorka hudby?
Viktória Vargová: Nie je to celkom prvýkrát, už piesne Stoj a Čoskoro sme vytvorili s Petrom spolu. Aj teraz pieseň vznikala spoločne, Peter hral na gitare, ja som do toho spievala a postupne sa rodila nová pieseň. prispela som takou malou troškou.
Donedávna sme boli zvyknutí, že úroda dobrých muzikantov z východu prichádza z Prešova, ale vy ste z Košíc. Mení sa tradícia?
Peter Bič: Celý východ má silnú hudobnú tradíciu, aj celé Slovensko, dobrá hudba rastie všade, len ju treba nájsť.
Foto: Pravda, Ivan Majerský
Ste jedna z prvých ponovembrových kapiel. V školskej kapele ste hrali s Mirom Táslerom, potom v IMT Smile, máte spolužiakov aj známych hercov, recenzujú vám súkromne nové albumy?
Peter Bič: Priateľstvá zostali, stretávame sa, voláme si a chodíme spolu na pivo, hoci s niektorými sa vidíme menej. Najkrajšie je, že sa stále navzájom podporujeme, voláme si, keď sa niekomu niečo podarí. Napríklad Vlado Kobielsky nám stále posiela na videu svoju dcéru, ako spieva naše pesničky. Nedávno sme robili pesničku do nového seriálu Priznanie, kde hrá spolužiak a niekdajší spoluhráč z našej prvej kapely Alexander Bárta, takže naše cesty sa stále niekde pretínajú a prajeme si navzájom. Boli sme pritom silný ročník: Miro Tásler a IMT Smile, Igor Timko a Zoli Sallai z No Name, Tomi Okres, ktorý hrá s Chinaski, a keď sa stretneme na festivale, tešíme sa, že sa nám darí.
Čítajte viac Peter Bič má svoju Hlavu
Ako kapela ste začínali anglickými pesničkami a prerazili ste veľmi úspešne do zahraničia, pieseň Hey Now bola hitom vo viacerých krajinách. Prečo ste sa dali na slovenské texty – hrá v tom rolu vaša mama slovenčinárka?
Peter Bič: Moja mama hrá , samozrejme, úlohu vo všetkom, čo robím, ale v tomto až tak nie. Priznám sa, že Peter Bič Projekt vznikol vlastne náhodou. Hral som s rôznymi umelcami, okrem IMT Smile aj s Janou Kirschner a s ďalšími a raz som dostal chuť založiť kapelu zloženú z kamarátov. Aby sme si mohli len tak chodiť do krčmy zahrať. Anglické texty sme robili zo zábavy, že ich rádiá aj tak hrať nebudú, lebo vtedy v nich angličtina neletela. Lenže skladbu Hey Now priniesol do rádií náš manažér a ony ju začali hrať, tak sa z krčmovej kapely stala znova profesionálna a museli sme vyjsť na pódium… Doma si celé roky mysleli, že sme kapela zo zahraničia a nevedeli si naše piesne spievať, lebo im tak nerozumeli. Mne to chýbalo a keď zrazu prišla do kapely Viki, bol to dar, že sme začali spievať slovenské texty a ľudia si ich na koncertoch spievajú s nami. Sú im bližšie, vedia si ich spojiť so svojím životom a takú kapelu som vždy chcel.
Neľutujete spätne, že ste sa spolu s odklonom od angličtiny vzdali medzinárodných rebríčkov?
Peter Bič: Vtedy sme neustále koncertovali, na Slovensku, v Čechách aj inde v zahraničí a vôbec som si to neuvedomoval. Zároveň nám nemal veľmi kto v zahraničí pomôcť ako manažér a ja sám som ani nevedel dobre po anglicky. Uzavrel som si to v sebe tak, že pesnička Hey Now bola vrcholom mojej kariéry. No a potom som stretol Viki a zistil som, že to vôbec nie je vrchol kariéry. Som rád, že spolu hráme a často robíme piesňami ľudí šťastnými, podľa toho, čo nám píšu fanúšikovia, sme mnohým v ťažkých chvíľach pomohli, najmä v tomto období. Nie je cieľ byť všade, ale mať dobrý pocit. Už to nerobíme len pre zábavu, ale ako poslanie, nech to znie akokoľvek vážne.
S textárom Vladom Krauszom už spolupracujete dlho, ale teraz vám pribudol nový autor Michal Mifkovič. Ako ste sa našli?
Viktória Vargová: Naša spolupráca s Michalom Mifkovičom sa začala, keď jedného dňa poslal Petrovi 18 svojich textov. Na druhý deň poslal 12 textov a na tretí deň ďalších 15. Sypal ich jeden za druhým a Peter si z nich niekoľko vybral a spravil na ne hudbu. Keď pracujeme s Vladom Krauszom, je to opačne, on otextuje hudbu.
Peter Bič: S Vladom Krauszom sme si vytvorili dobrý tím, rozumieme si nielen cez texty, ale aj cez naše životy, sme priatelia. Takže iných textárov ani veľmi nehľadáme. Michalove texty som najprv odložil, ale po čase som si na ne spomenul, vrátil som sa k nim a objavil som, že sú výborné. Potešil som sa, že je tu niekto nový, kto posúva hranice poetických slovenských textov. Zrazu sa mi začali hrnúť nápady a prvýkrát som skladal hudbu na hotový text, išlo to samo, len som si ich čítal s gitarou v ruke. Bolo to veľmi plodné obdobie a je zaujímavé, že on ako Bratislavčan z Petržalky napísal aj pieseň Hornád, o rieke, pri ktorej sme prežili celé detstvo. Ukázal sa ako „východniar zo západu“, hoci adoptovaný…
Ako ladia dvaja textári na jednom albume?
Peter Bič: Podľa mňa výborne, skvele to do seba zapadá a vôbec necítiť, že by tam boli dvaja rôzni autori, hoci každý je iný. Najprv som dokonca uvažoval, že vydáme dvojalbum s tým, že na jednom budú texty Vlada Krausza a na druhom texty Michala Mifkoviča, ale keď sme tie piesne počúvali, objavil sa jeden príbeh, kde jedno s druhým súvisí, takže nič nebolo treba od seba deliť. Takže máme už dvoch textárov a tešíme sa z toho!
Ako sa vám tieto nové veci spievajú, je v tom rozdiel podľa ich autora?
Viktória Vargová: Ani nie, všetky sú krásne a zaujali ma. Sú o bežných situáciách a pocitoch, ktoré ľudia zažívajú, a nie je problém sa do nich vžiť.
Peter Bič: Vlado Krausz píše viac v inotajoch, takže niekedy je problém preniknúť do textu, lebo na prvý pohľad vyzerá inak, než o čom je. Píše rytmicky, jeho slová majú výborné frázovanie. Viktória Vargová: Je pravda, že niekedy sa musím nad textami Vlada Krausza poriadne zamyslieť, aby som ich pochopila. A v tom je to krásne čaro jeho textov.
Čítajte viac Priznanie Petra Biča
Na novom albume je aj pieseň Priznanie k novému rovnomennému seriálu, dokonca vo dvoch verziách. Ako vznikla?
Peter Bič: Rozprával som sa o tom seriáli s režisérom Braňom Mišíkom a hneď mi šiel v hlave príbeh s hudbou a slovami, potom som to zaspieval Vladovi Krauszovi a on do toho vpísal jednotlivé slohy a celú pointu. Sú rôzne spôsoby skladania hudby. Viktória Vargová:Takto Peter zložil počas piatich minút aj dve pesničky. Hornád, Buď naveky, buď, Chalúpka aj Hlava vznikli „na prvú“.
O Petrovi je známe, že je z hudobníckej rodiny a vyrastal na košickom sídlisku. Kde sa s hudbou stretla Viki?
Viktória Vargová: Ja som tiež vyrástla na košickom sídlisku, ale na inom ako Peter. Hudbu som vnímala, odkedy som na svete – môj otec hral na gitare, spolu sme si spievali pri ohni na chate, chodila som na klavír. Na hudobnej som začala spievať prvýkrát až v deviatom ročníku , dovtedy som odmietala spievať verejne a dostávala som za to päťky. Potom na poslali na školskú súťaž Slávik Slovenska a získala som druhé miesto.
Dovtedy ste tajili, že máte talent?
Viktória Vargová: Vždy som sa hanbila, keď som si niekedy spievala sama pre seba a niekto ma pochválil, hneď som prestala.
Ako ste si teda zvykli spievať s kapelou na pódiu?
Viktória Vargová: Bolo to ťažké, už na prvej skúške s kapelou som mala extrémnu trému a stres ako pred koncertom. Ale zvládla som to, celý čas som sa držala stojana na mikrofón, aby nespadol on alebo ja… Bála som sa, ale bola som rada, že konečne robím to, čo mám rada, vďaka Petrovi. Trému som odbúravala postupne a teraz si to užívam, som veľmi rada, keď môžeme hrať, a keď spievam.
Foto: Dominika Kentošová
Spomenuli ste klavír, nedávno ste sa učili hrať na trúbke, chystáte sa ešte na ďalší nástroj?
Viktória Vargová: Zatiaľ nie. Rada by som najprv zdokonalila svoju hru na trúbke, keďže necvičím až tak často, ale rada by som ju skrotila. Na trúbke hrá aj moja obľúbená speváčka Julia Stone a zvuk tohto nástroja sa mi vždy veľmi páčil, preto som sa rozhodla, že to s trúbkou skúsim aj ja.
Účinkujete aj vo videoklipoch, takže tréma musí byť zažehnaná, pripravujete sa na to aj herecky?
Viktória Vargová: Nie, nechám sa viesť režisérom, ale vždy som tam sama za seba, takže to ani nie je nejaké „hranie“. Napríklad pri klipe k piesni Hlava mi režisér Jaro Vaľko povedal len: a teraz rob také „šaľky“ – teda bláznivosti, grimasy, a bolo.
Keď máte takú hojnú úrodu nových piesní, aký mávate „odpad“, ktorý nepoužijete?
Peter Bič: Na album Hlava sme nahrali asi 30 až 40 piesní a všetky sme nepoužili, niektoré ostali nedokončené, ale to neznamená, že sa k nim nevrátime. V nahrávači mám stovky nápadov a keď príde správny čas, ten istý nápad, ktorý som pred povedzme dvoma rokmi zavrhol, sa mi v inej emócii zdá zaujímavý a siahnem po ňom. Nič nie je celkom „odpad“, len odložené príležitosti. Ale triedime: na Hlavu sme vybrali 16 z 30 piesní.
Robíte aj filmové piesne, viete tvoriť na objednávku?
Peter Bič: Tie chcú väčšinou hneď, tak do dvoch týždňov, a nie vždy sa to dá. Na niektoré piesne si treba počkať, ale na druhej strane deadline človeka núti, keď máte čas, môžete si dopriať odstup a získate nadhľad, a to nikdy nezaškodí.
Kto vám prvý recenzuje nové pesničky?
Peter Bič: Náš vydavateľ Peter Riava, lebo má vždy skvelý postreh. Vždy si od neho nechám poradiť. Poznáme sa viac ako 20 rokov, vždy je pre mňa tak trochu oporou a jeho názor si veľmi vážim. Potom to pustím aj rodičom. Oni boli a a stále sú našimi najväčšími fanúšikmi.
Viktória Vargová: Ja nie, nechávam rodičom novú pieseň alebo album ako prekvapenie, keď sú už hotové. O to viac sa tešia pri premiére.
Ako vás hodnotia rodičia?
Peter Bič: Koluje taký vtip…
Viktória Vargová: … že byť hudobníkom je super – ste nezamestnaný alkoholik, ale rodičia sú na vás pyšní.
A sú na vás pyšní?
Viktória Vargová: Sú, na koncertoch sedia v prvom rade a sú to naši najväčší fanúšikovia. Podporujú ma nielen v speve, ale vždy a vo všetkom.
Ako sa staráte o svoj hlas ako speváci, obaja?
Peter Bič: Ja som prestal fajčiť. Ale hlas si cvičím, aby bol v kondícii.
Viktória Vargová: Ja nepijem studené a bublinkové nápoje. Ale občas sa aj rozcvičím.
Sme už v novom roku, ako ste prežívali tie dva ťažké roky, ktoré sú za nami?
Viktória Vargová: Každú možnú voľnú chvíľu sme využili pre hudbu, skúšali sme, nahrávali, a to nám pomáhalo.
Peter Bič: Náš album Hlava vznikal presne dva roky, v ňom sú všetky naše pocity. Pomohlo nám, že sme ostali spojení s muzikou, a to nám dodávalo sily, ale diváci nám, samozrejme, veľmi chýbali, hoci nakrátko sme aj koncertovali. Veríme, že všetko už bude fajn.
Peter Bič Project
Foto: RTVS, Milan Krupčík
Kapela Peter Bič Project vznikla v roku 2010, s tanečným singlom Hey Now prerazila v Dánsku aj v Spojených štátoch. V roku 2012 jej vyšiel prvý album Say it loud, nasledoval album Just a story (2015). Tretí štúdiový album Dream (2017) kapela vydala už v novom zložení so speváčkou Viktóriou Vargovou, po ňom Labyrint (2019) a najnovšie album Hlava ( 2021). V roku 2019 a 2020 Peter Bič uvádzal hostí v hudobnej relácii RTVS Tri pódiá a v tom istom roku (2019) kapela získala cenu OTO v kategórii skupina.
