Náhradné matky Môže byť dieťa tovarom, ktorého výroba sa dá objednať?

„O problémoch s náhradným materstvom sa vie už dlhodobo, len sa pred nimi zatvárajú oči. Ľudí nezaujíma odvrátená tvár nejakého fenoménu, nechcú počuť otázky a morálne dilemy, ktoré vyplávajú na povrch,“ hovorí právnička Jana Michaličková.

Venuje sa medzinárodnému a európskemu právu a právam dieťaťa, v súčasnosti pracuje na právnom oddelení Konferencie biskupov Slovenska.

V rozhovore približuje širší právny kontext, ktorý téma náhradného materstva otvára. Je to pomoc pre bezdetné páry, chudobné náhradné matky alebo otvárame Pandorinu skrinku a vytvárame podmienky na obchodovanie s deťmi?

Michaličková poukazuje na praktiky, ktoré degradujú dieťa na obyčajný tovar s možnosťou reklamácie, a tiež na riziká, ktoré podstupuje náhradná matka, ako aj úskalia adopčného procesu.

Vysvetľuje, ako je možné dostať sa k deťom z náhradného materstva aj v krajinách, kde tento inštitút nie je legalizovaný. Príbehy, ktoré poznáme z amerických filmov, sa odohrávajú často aj v reálnom živote a nie tak ďaleko od našich hraníc.
 

Pred niekoľkými mesiacmi sa objavili v médiách správy z Ukrajiny, že pre pandémiu sa nemohli dostať rodičia k deťom, ktoré si tam dali vynosiť náhradným matkám. Vyplávali takto na povrch aj ďalšie problémy okolo náhradného materstva?

O tomto sa vie už dlhodobo. Ukrajina, podobne ako Ghana a India, je krajinou, kde biznis s náhradným materstvom prekvitá a je zdrojom detí pre bohaté páry z celého sveta. Každoročne prichádzajú iniciatívy z rôznych medzinárodných organizácií, aby sa právne upravili či zjednotili podmienky surogátneho, teda náhradného materstva. Občas preniknú na verejnosť prípady, ktoré poukazujú aj na neetickosť takéhoto konania. Podobných prípadov, ktoré sa však nedostanú do médií, je omnoho viac. Ľudí nezaujíma odvrátená tvár nejakého fenoménu.

Náhradné materstvo sa prezentuje ako alternatívne riešenie neplodnosti a jedna z foriem pomoci bezdetným párom. Nedá sa na to takto pozerať?  

Keď sa povie náhradné materstvo, väčšina ľudí si predstaví bezdetný pár, ktorý sa neúspešne usiluje o dieťa, a tak využije náhradnú matku, zväčša v príbuzenskom vzťahu, ktorá mu jeho dieťa vynosí. Povedia si, fajn, jedna z možností, ako pomôcť bezdetným párom. Neskúmajú však už, čo všetko je za tým. Nevnímajú širší kontext, ktorý vyvoláva mnohé otázky a morálne dilemy.

Napríklad?

Či takýmto spôsobom nevytvárame podmienky na obchodovanie s deťmi? Aj OSN uznala v správe o náhradnom materstve a obchode s deťmi z roku 2019, že jedným zo zdrojov obchodovania s deťmi, sexuálneho vykorisťovania detí, detskej pornografie či prostitúcie je náhradné materstvo. No odhliadnime od týchto extrémnych prípadov. Ak by aj účelom náhradného materstva bolo iba poskytnutie dieťaťa neplodnému páru, je takéto konanie skutočne v najlepšom záujme dieťaťa, ako je to deklarované v Dohovore o právach dieťaťa? Môže byť dieťa tovarom, ktorého „výroba“ sa dá objednať? Môže sa určiť jeho kvalita v zmluve a v prípade nespokojnosti neprevziať?

„Ak sa dieťa narodí postihnuté, rodičia môžu povedať, že náhradná matka nedodala tovar požadovanej kvality, čiže majú právo dieťa neprevziať. A čo potom s ním, čie vlastne je?“Zdieľať

Čiže dá sa dieťa, ak nie je podľa predstáv rodičov, reklamovať?

Áno. Treba vysvetliť, že po celom svete existujú krajiny, ktoré náhradné materstvo priamo upravujú ako bežnú zmluvu. Napríklad v USA, kde je v tomto smere otvorený trh, sa v agentúre spíše dohoda, kde sa jasne zadefinujú podmienky, ako sa bude náhradná matka stravovať počas tehotenstva, kde bude bývať a podobne. Sú páry, ktoré si ju na tých deväť mesiacov zoberú k sebe domov, ak je z chudobných pomerov, a absolútne kontrolujú jej pohyb a stravovanie.

V niektorých amerických štátoch je dokonca možné zapracovať do zmluvy „chyby výrobku“. Čiže ak sa dieťa narodí postihnuté, rodičia môžu povedať, že náhradná matka nedodala tovar požadovanej kvality, a teda majú právo dieťa neprevziať. Respektíve neexistuje spôsob, ako donútiť rodičov, aby dieťa prevzali. A kto prinúti náhradnú matku, aby vychovala dieťa vložené do jej útrob z cudzieho vajíčka a spermie, ktoré by bolo napríklad jej siedme v poradí? A ak by si ho nechala, má vôbec právo žiadať výživné od biologických rodičov? Dieťa často napokon končí v nejakej štátnej inštitúcii, teda v detskom domove.

Ako dieťa nikoho.

Je to veľmi smutné, ale je to tak. V práve už od starých rímskych čias platilo, že matkou dieťaťa je žena, ktorá ho porodila. Lenže dnešná doba umožňuje, že matka v sebe nenesie svoj genetický materiál. A každá žena sa po pôrode môže dieťaťa jednoducho vzdať.

Takže náhradná matka berie na seba riziko, že ak by sa v celom tom procese niečo „pokazilo“, dieťa zostáva jej?

Presne tak. Počas jej tehotenstva môžu rodičia – objednávatelia hocikedy odstúpiť od zmluvy, napríklad sa rozvedú alebo si to z nejakého iného dôvodu rozmyslia. Lenže ten predmet zmluvy je už „vyrobený“ a zostáva v tele náhradnej matky. Tiež však môže nastať opačný prípad, že si žena počas tehotenstva a samotného pôrodu vytvorí k dieťaťu takú silnú väzbu, že si ho bude chcieť nechať. Podľa zmluvy však musí „tovar“ odovzdať. Po pôrode jej dieťa násilím zoberú. Nikoho nezaujíma emočná väzba, ktorá medzi matkou a dieťaťom vznikla.

Ak sa postihnutie dieťaťa zistí ešte počas tehotenstva, ako sa to rieši?

V zmluve sa dá právne ošetriť, že ak sa počas tehotenstva na základe genetických testov zistí, že dieťa môže byť postihnuté, musí ísť náhradná matka na potrat. Otázka znie, je povinná tak urobiť, ak nechce zabiť nenarodené dieťa? Kde sú hlasy feministiek, ktoré apelujú na to, aby tehotná žena rozhodovala o svojom tele, keď zrazu tehotná žena podľa príkazu niekoho ďalšieho nemôže alebo musí ísť na potrat? Stane sa, že náhradná matka si chce dieťa nechať, ujde a porodí ho zdravé. A teraz čo? Majú rodičia na dieťa právo, lebo je geneticky ich? Alebo je dieťa jej, lebo na potrat nešla, a teda zmluva sa skončila pre nedodržanie podmienok? To sú reálne prípady, ktoré riešia americké súdy.

Stále sme však pri tom, že náhradná matka do toho išla dobrovoľne.

Podľa štatistík, ktoré uvádza spomínaná správa OSN, si deti z náhradného materstva objednávajú najmä vysokopríjmové skupiny u matiek zo sociálne slabých vrstiev v chudobných častiach sveta. Už tu by nám mala blikať prvá kontrolka. Do akej miery bolo rozhodnutie byť náhradnou matkou skutočne slobodné alebo robené pod ekonomickým tlakom?

Môže to byť vnímané ako pomoc pre chudobnú ženu. Že si vlastne takto mohla zarobiť slušné peniaze.

Áno, je tu aj argument, že práve takouto formou môžeme chudobnej žene pomôcť. Cena získania dieťaťa z náhradného materstva cez adopčnú agentúru sa v niektorých štátoch USA pohybuje okolo 60-tisíc dolárov. Legislatívne majú ošetrené, že sa tento úkon nevykonáva za peniaze. Poplatok eufemisticky nazývajú ako úhrada nákladov spojených s vynosením dieťaťa. Tej náhradnej matke ide možno dvetisíc dolárov. Väčšinu teda zinkasuje agentúra, no pre chudobnú ženu kdesi v Indii sú to veľké peniaze, môže si za to postaviť dom, zabezpečiť svoju rodinu a ďalšie svoje deti. A tu sa uvažovanie mnohých o náhradnom materstve končí. Pomohli sme bezdetnému páru, pomohli sme matke. Už nás nezaujíma, s akými pocitmi vyrastá to dieťa.

Takýmto spôsobom si môže zabezpečiť dieťa ktokoľvek, kto má peniaze.

Aj OSN priznáva, že toto je zásadný etický problém. Ak je možné sa takýmto spôsobom dostať k dieťaťu, akú máme záruku, u koho a ako takéto dieťa skončí? Čo sa s ním bude diať? Kto to kedy skontroluje? Akú máme istotu, že takéto deti neskončia na jachtách vplyvných prominentov ako obete sexuálneho vykorisťovania? Otvárame Pandorinu skrinku.

Spomínali ste už otvorený trh v USA. Ako je to inde vo svete?

Podľa správy OSN rozlišujeme štyri typy krajín, teda otvorený a detailne vyregulovaný trh, čiastočne právne upravený trh, tolerovaný trh a prísny zákaz náhradného materstva. Mnohí vidia riešenie toho, aby deti nakoniec neskončili ako sexuálni či iní otroci, práve v prísne a detailne právne ošetrenom trhu s kontrolou. Ale netočíme sa v začarovanom kruhu? Nie je dieťa o to viac tovarom, ak o jeho vzniku rozhoduje detailná zmluva?

Ako sa k náhradnému materstvu stavia slovenský právny poriadok?

Slovenská republika má v zákone o rodine zakotvený rímsky princíp, že matka dieťaťa je vždy istá, otec je neistý. Teda podľa nášho zákona je matkou dieťaťa žena, ktorá dieťa porodila. Dohody a zmluvy, ktoré sú v rozpore s týmto pravidlom, sú neplatné. Čiže u nás náhradné materstvo nie je možné. Dokonca zákon o rodine ide ešte ďalej a hovorí, že keď ide o pochybnosti, tak sa nezisťuje genetické a biologické spojenie medzi matkou a dieťaťom, ale súd určuje materstvo na základe skutočností zistených o pôrode. A teda aj keby žena neporodila geneticky svoje dieťa, podľa zákona je jej. U nás to nejde prelomiť nijakou dohodou. Dá sa to urobiť jedine tak, že „náhradná“ matka sa dieťaťa po pôrode vzdá a dá ho na adopciu.

Toto sa zrejme deje aj u nás.

Áno, poznáme aj medializovaný prípad už z 90. rokov. Biologický otec dieťaťa však už pred matrikou vyhlásil, že on je jeho otcom. U nás to totiž funguje tak, že muž, pokiaľ nie je manželom ženy, ktorá dieťa porodila, stáva sa otcom dieťaťa súhlasným vyhlásením pred matrikou. Ak sa dieťaťa matka, teda žena, ktorá ho porodila, vzdá, dieťa má len jedného rodiča a ten ho následne vychováva. S kým ho bude vychovávať, to už je na ňom.

Na českých portáloch sa bez problémov dostanete k informáciám a ponukám, ako si zabezpečiť dieťa cez inštitút náhradného materstva.

Nie je ani tajomstvom, že väčšinu sietí reprodukčných kliník vlastní český premiér. Česká republika sa považuje v tejto oblasti za Ukrajinu Európskej únie. Náhradné materstvo je tu ticho tolerované a je to relatívne lacná záležitosť napríklad oproti USA. Existuje tu trend, že páry prevažne zo západnej Európy a severských krajín si na české kliniky chodia po deti. A potom podľa práva tej-ktorej krajiny si dieťa adoptujú. A tu opäť bliká kontrolka.

Aké riziko to má?

Tieto procesy môžu začať využívať napríklad páry, ktoré boli vo svojej krajine vyradené z vnútroštátneho adopčného procesu ako nevhodní osvojitelia. U nás napríklad musí pár, ktorý si chce adoptovať dieťa, prejsť psychologickými pohovormi, musí absolvovať nejakú prípravu. Tým sa odfiltrujú patologickí žiadatelia. A takýmto žiadateľom o adopciu práve inštitút náhradného materstva umožňuje, aby sa dostali k dieťaťu v inej krajine.

Zdravotné sestry sa starajú o bábätká, ktoré sa narodili náhradným matkám pre zahraničných rodičov vo veľkej izbe kyjevského hotela, ktorý vlastní jedna z kliník v ukrajinskej metropole vo štvrtok 14. mája 2020. Foto: TASR/AP

V Českej republike bol pred niekoľkými rokmi upravený občiansky zákonník aj v súvislosti s náhradným materstvom. Zlegalizoval sa nejako tento inštitút?  

Nový český občiansky zákonník obsahuje jednu vetu, pre ktorú je náhradné materstvo tolerované. Podľa stále platného zákona je adopcia vylúčená medzi osobami príbuznými v priamej línii a medzi súrodencami. Teda tí, ktorí by poskytli biologický materiál náhradnej matke, sú v priamej príbuzenskej línii s dieťaťom, ktoré porodí, a nemôžu si ho adoptovať. Ale keďže sa do zákona vsunula veta, že to neplatí v prípade náhradného materstva, môžu si ho adoptovať, ak sa dieťaťa náhradná matka po pôrode vzdá. Český právny poriadok alibisticky dáva teda od náhradného materstva ruky preč, veď umožňuje iba adopcie. Ostatné veci, ako akákoľvek dohoda či odplata, sú nelegálne. To však neznamená, že sa to nedeje.

Kde je v tomto celom systéme najlepší záujem dieťaťa?

Deti boli odjakživa na poli práva marginalizované, právne úpravy nikdy nehľadeli na najlepší záujem dieťaťa. V 90. rokoch väčšina štátov sveta podpísala Dohovor o právach dieťaťa, kde je jasne stanovené, že najlepšie záujmy dieťaťa sú prvoradé hľadisko pri akejkoľvek činnosti, ktorá sa ich týka. Malo by to znamenať, že keď dáte na vážky akékoľvek dva protichodné záujmy, záujem dieťaťa je to, čo má prevážiť.

„Právo na dieťa neexistuje v žiadnom právnom poriadku a nie je ani medzinárodným a ani ľudským právom. Na toto sa často zabúda.“Zdieľať

O akých záujmoch či právach dieťaťa môžeme hovoriť v súvislosti s náhradným materstvom?

Podľa Dohovoru má každé dieťa právo poznať svoj pôvod a vyrastať so svojimi biologickými rodičmi. V mnohých štátoch neexistuje spoľahlivý spôsob evidencie alebo sprístupnenia informácií o pôvode dieťaťa. Pri náhradnom materstve nevieme dokonca jednoznačne zodpovedať, kto sú vlastne biologickí rodičia – tí, ktorí si dieťa objednali? Tí, ktorí darovali genetický materiál? Môžu to byť dokonca genetické materiály od dvoch rôznych darkýň a jedného otca. Alebo je matkou žena, ktorá dieťa porodila?

A čo v prípade, že ide o materiál z anonymnej banky? Potom príde dieťa do citlivého obdobia a začne sa pýtať, kto je a odkiaľ je. Čo mu jeho „rodičia“ odpovedia? Kúpili sme si ťa v Indii u jednej ženy, ktorá si za to potom mohla kúpiť dom aj pre tvojich ďalších akože súrodencov. Je to prijateľná odpoveď pre dieťa? Dostala som sa dokonca aj k literatúre, ktorá sa zaoberá tým, ako vysvetliť dieťaťu pochádzajúcemu z náhradného materstva, že je hrdinom. Áno, dá sa to aj takto otočiť.

Čiže dieťa má právo poznať svoj pôvod, aj keď to poznanie nemusí byť vždy povznášajúce?

Najlepší záujem dieťaťa je postavený na tom, že dieťa má právo na rodičov. Dieťa prirodzene túži vyrastať so svojimi rodičmi. Dokonca aj u detí patologických rodičov je preukázané, že svojich rodičov milujú. Je im možno lepšie v náhradnej starostlivosti, lebo im poskytuje materiálne zabezpečenie, čo im ich biologickí rodičia objektívne nie sú schopní dať, ale vyrastajú s tým pocitom, že majú svojich rodičov.

Úloha nás ako spoločnosti je hľadať optimálne riešenie pre dieťa, ktoré z nejakých dôvodov nemôže vyrastať so svojimi rodičmi. Teda hľadať náhradnú rodinu pre dieťa, nie vyrábať nové dieťa pre rodinu. To je princíp adopcie, hľadať aktuálne riešenie pre dieťa v problémoch. Princíp adopcie nie je v tom, že máme naplniť túžbu rodičov po dieťati. Právo na dieťa neexistuje v žiadnom právnom poriadku a nie je ani medzinárodným a ani ľudským právom. A na toto sa často zabúda.

Lenže Pandorina skrinka už bola otvorená. Čo sa dá ešte urobiť?

Ak niečo na začiatku pokazíme, už to nejde vrátiť späť. Už to môžeme len opravovať a každá oprava zanechá nejakú ranu, dôsledky. Chápem, že medzinárodné spoločenstvo chce túto problematiku regulovať, ale to už je chytanie psa za chvost. Nerieši sa pôvod celého problému. My sme ako spoločnosť prijali, že všetky metódy vytvorenia dieťaťa sú akceptovateľné. Už týmto sme vlastne začali budovať dom na zlých základoch a nezamýšľali sme sa nad dôsledkami.

Je riešením zákaz náhradného materstva?

Nemám odpoveď, pre mňa je toto otázka. V krajinách, ktoré jasne neregulujú pravidlá náhradného materstva, ale takéto konanie sa tam toleruje, je v prípade už vyššie spomenutých problémov ťažké domôcť sa svojich práv. Nie je možné spisovať medzi zmluvnými stranami dohody, pretože akákoľvek takáto zmluva je pred súdom neplatná. Pýtam sa však, čo je lepšie, regulovať to do poslednej bodky ako v USA a dieťa sa stane doslova tovarom? Alebo neregulovať to vôbec, v dôsledku čoho nemá ochranu nikto – ani dieťa, ani matka? Alebo je dobré ísť až do krajnosti a postaviť náhradné materstvo do roviny trestného práva, trestať sprostredkovateľské agentúry?

Ani vy teda nepoznáte v tejto situácii celkom jasnú odpoveď.

To, že niečo právne zakážeme, neznamená, že sa to nebude diať. Typický prípad je obchodovanie s ľuďmi, detská pornografia, všetko sú to zakázané veci, odmietané celou spoločnosťou, a napriek tomu sa vo veľkom dejú. Pozrime sa ku koreňom. Pýtam sa, ak je náhradné materstvo a obchod s deťmi jedným z dôsledkov umelého oplodnenia, je potom umelé oplodnenie samo osebe tým, čo skutočne pomáha? Na jednej strane pomôže x percentám párov, ktoré sa chcú dostať k vlastnému dieťaťu, na druhej strane otvorí diapazón najrôznejších prípadov, o ktorých sme hovorili.

Toto sa asi ťažko počúva bezdetným párom, ktorí vnímajú umelé oplodnenie ako možnosť naplniť svoju úprimnú túžbu po dieťati.

Dokážem pochopiť, že túžba po dieťati môže doviesť človeka do zúfalstva. My sme s manželom čakali na svoje prvé dieťa sedem rokov a tie roky neboli vôbec jednoduché. Ale každý si musí položiť otázku, kde je pre neho ešte morálne prijateľná hranica toho, ako si dieťa „zaobstará“.

Umelé oplodnenie teda nie je pre bezdetné páry jediná cesta.

Umelé oplodnenie býva väčšinou prvou možnosťou, ktorá sa ponúka. Podľa mojich informácií gynekológovia len povrchne hľadajú príčinu, prečo má niektorý pár problém s plodnosťou. Radšej pošlú páry do centier asistovanej reprodukcie. Tam však ponúkajú len jedno riešenie v duchu dnešnej doby – mať rýchlo a hneď. Na toto vedia nalákať mnoho zúfalých klientov. Je to vlastne obchod so zúfalstvom ľudí.

Aké majú teda bezdetné páry možnosti?

Aj u nás na Slovensku existuje tzv. fertility coaching, teda psychologické poradenstvo. Pomáha uvedomovať si svoje hodnoty a priority v živote, či skutočne spokojnosť, šťastie, osobné životné naplnenie závisí od toho, že bude splnená nejaká podmienka. Napríklad či budem skutočne šťastná, až keď budem mať dieťa? V posledných rokoch sa tiež veľmi rozvíja naprotechnológia, ktorá sa zameriava na zisťovanie príčin neplodnosti. Je to však zdĺhavý a náročný proces. Nie každý pár to zvládne a napokon siaha po pekných sloganoch v centrách asistovanej reprodukcie. Samozrejme, možnosťou je adopcia dieťaťa, náhradné rodičovstvo, pestúnstvo alebo aj prijatie svojej bezdetnosti. To všetko sú náročné rozhodnutia, ktoré musí každý urobiť sám.