Denník N

Na pamiatkach sú stopy mnohých období, tak prečo nie aj 21. storočia, hovorí Miloš Dudáš, šéf žilinských pamiatkarov

Miloš Dudáš. Foto - Richard Köhler
Miloš Dudáš. Foto – Richard Köhler

„Dnes štát deklaruje, že vytvára podmienky pre ochranu kultúrneho dedičstva. Ja ako pamiatkar však vidím, že sú nedostatočné,“ hovorí Miloš Dudáš, šéf Krajského pamiatkového úradu v Žiline.

V rozhovore hovorí aj o tom,

  • že vie pochopiť majiteľov pamiatok, keď sú na pamiatkarov nahnevaní;
  • kto zlyhal, keď kaštieľ Kunerad roky chátral pred očami celej krajiny;
  • prečo navrhovanú pamiatkovú reformu nepovažuje za dobrú
  • a či je možné z kaštieľa urobiť hotel tak, aby bol stále pamiatkou.

Chceli by ste vlastniť pamiatku?

Každý pamiatkar by mal vlastniť starý objekt a starať sa oň. Mal by poznať, čo to reálne znamená, aké problémy a starosti to prináša. Moja takmer tridsaťročná skúsenosť s ochranou pamiatok mi to iba potvrdzuje. Pochádzam z dolnej Oravy, kde som zdedil starý dom po praprarodičoch. Jeho obnova trvala niekoľko rokov, bol to pomalý a postupný proces, no pre mňa osobne aj istá terapia duše.

Počas týchto rokov som si uvedomil, čo znamená akademicky usmerňovať obnovu a čo ju reálne uskutočňovať. Na vlastnej koži som si zažil všetky problémy vlastníkov pamiatok. Starosti s nevyhnutnou byrokraciou, s financiami a zvyšujúcimi sa nákladmi, občas ťažkosti s projektantmi a pomerne často aj s remeselníkmi. Žiaden plán, ktorý si dopredu pripravíte, napokon neplatí. Čo však môžete poctivou obnovou získať, je oveľa viac. Nie je to len opravený a zveľadený starý objekt, ale aj poznanie a vzťah, ktorý „nadviažete“ s predkami.

Pýtam sa to preto, lebo pre mnohých majiteľov budov nebýva ich vyhlásenie za pamiatku dôvodom pre radosť. Chápete teda, prečo to tak je?

Áno, do istej miery. Hneď ako máte pamiatku, prichádzate do kontaktu s ďalším úradom a administratívou navyše. Všeobecne platí, že opraviť starú, poškodenú budovu je oveľa zložitejšie a drahšie, ako postaviť nový objekt. Zároveň u nás na Slovensku je pamiatkar všeobecne vnímaný ako nepriateľ, takmer „strašidlo“. Ako ten, čo všetko iba zdržiava a komplikuje.

A nie je to čiastočne aj pravda?

Ako sa to vezme. Odpoviem v širšom kontexte, v ktorom našu profesiu vnímam. Vzťah bežnej verejnosti k pamiatkam je zrkadlom jej vzťahu k histórii a ten je žalostne slabý či povrchný. Stačí si všimnúť, ako všetko staré u nás radi vyhadzujeme, ničíme a búrame. Nahradzujeme to novým a vraj „lepším“, akoby nám to staré pripomínalo iba zlé časy – chudobu, biedu a nedostatok.

Dôvodov, prečo je u nás vzťah ľudí k dejinám vlažný, je

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Architektúra a dizajn

Rozhovory

Kultúra

Teraz najčítanejšie