Po prekonaní koronavírusu a následných zdravotných komplikáciách si aspoň trochu vylepšila náladu na MS v Pokljuke. „Teraz sa trápim, ale som presvedčená, že dobré chvíle opäť prídu,“ vraví slovenská biatlonová jednotka.
Čo vám za posledné tri mesiace urobilo najväčšiu radosť?
Potešilo ma, že som sa z veľkého fyzického trápenia dostala do svojej, skoro starej bežeckej a fyzickej formy. Podarilo sa mi to v relatívne krátkom čase a to ma veľmi teší.
Dlho ste sa rozhodovali či ísť na MS?
Predovšetkým išlo o zdravie. Keď sa potvrdilo, že so sestrou môžeme po zdravotnej stránke na sebe ďalej pracovať, išli sme do toho. MS boli vždy môj cieľ, aj keď som vedela, že tento rok nemôžem čakať zázraky. Chcela som spraviť kvalitnú prácu, ktorá sa pretavila do bežeckého zlepšenia.
Bez 13. miesta v šprinte by to bol šampionát na zabudnutie?
Výsledok ma potešil, ale celkovo sezóna nie je dobrá. Viem to ja, vedia to všetci v tíme. Sú potrebné určité zmeny, robiť niektoré veci inak.
Aké zmeny?
Všetko si ešte vyhodnocujeme. Chceme lepšie pristupovať aj k ochrane zdravia. Predtým, ako sme sa nakazili covidom, sme o komplikáciách pre športovcov toho toľko nevedeli. Teraz urobíme maximum, aby sa podobná situácia neopakovala. Ďalšie zmeny prídu prirodzene s tým, že nie sme spokojní s výsledkami.
Komplikácie vás postihli, keď ste urýchlili návrat do tréningu. Urobili by ste teraz niektoré veci inak?
Určite. Nevedeli sme, aký môže mať prekonaný covid vplyv na športovca. Bolo to zvláštne – nič mi nebolo, cítila som sa dobre, ale potom sa ukázalo, že som mala zostať bez záťaže a netrénovať. Následne sa objavili problémy s dýchaním. Teraz už viem, že som si mala dať podstatne dlhšiu pauzu. Urýchlený návrat v snahe čo najskôr reprezentovať bol chybou.
Aké to bolo na pretekoch?
Prvé problémy prišli v Hochfilzene. Keď som išla do plnej záťaže, mala som ťažkosti s dýchaním. Zdravotne som išla dole vodou. Mala som pocit, že i keď pulzy nestúpali do mojich bežných otáčok, tak sa mi dýchalo oveľa horšie. V Oberhofe ma prepadol stav, že som musela zastať a nadýchnuť sa, pretože som mala hrču v hrdle. Keď sa k tomu pridala srdcová arytmia, musela som ísť za lekármi.
Ozvali sa hlasy, že ste mali skončiť, doliečiť sa a pripraviť na olympijskú sezónu. Prečo ste sa rozhodli pokračovať?
Po covide som absolvovala množstvo vyšetrení. Keď mi lekári povedali, že môžem pomaly začať s tréningom, neváhala som. Išlo to dobre, zvyšovala som tempo, cítila som sa dobre aj po bežeckej stránke. Pokračovanie bolo logickou voľbou. Ak by som predčasne ukončila sezónu, nedozvedela by som sa, či som sa z toho dostala. Takto sa môžem porovnávať s konkurenciou a viem, kde je moja výkonnosť a ako som na tom fyzicky.
Fanúšikovia na základe umiestnení z minulých sezón očakávajú od vás top výsledky. Je ťažké vyrovnať sa s tlakom verejnosti?
Nie je to jednoduché. Tlak som si predovšetkým vytvárala sama na seba. Dokonca aj počas covidu – chcela som sa čo najrýchlejšie vrátiť späť a pokúsiť sa o to, čo som nedosiahla v predchádzajúcich sezónach. Potom prišla tvrdá realita a poriadna facka. Neprajem to nikomu. Situáciu beriem ako obrovskú školu. Snažím sa z nej poučiť tak, aby som v olympijskej sezóne urobila veci lepšie a predovšetkým už bez choroby.
Kto vás podržal v ťažkých chvíľach?
Tí najbližší – priateľ a rodina.
Foto: TASR, Michal Svítok
Viacerí tvrdia, že vám neprospela výmena bežeckého trénera, keď ostrieľaného Martina Bajčičáka vymenil menej skúsený Jakub Leščinský. Čo si tom myslíte?
Je pravda, že Jakub má menej skúseností. Martin potreboval zmenu a mne neprišlo správne ho držať v tíme proti jeho vôli. Celé sa to odohralo veľmi rýchlo. Potrebovali sme niekoho, kto bude pôsobiť ako kondičný i bežecký kouč, a zároveň má skúsenosti, aby pomohol aj s prípravou lyží.
Jakub bol správna voľba, s jeho prácou sme veľmi spokojní. Zároveň si však uvedomujeme, že aj on potrebuje nazbierať vlastné trénerské skúsenosti a radiť sa. Bol hodený do vody a musí plávať. Nie je to pre neho ľahké, ale som si istá, že raz z nebo bude výborný biatlonový tréner.
So sestrou ste líderkami reprezentácie, zodpovedné okrem úspechov aj za neúspechy. Ťaží vás niekedy až prílišná zodpovednosť?
Občas áno. Obe robíme maximum pre čo najlepšie výsledky. Je o to horšie, ak situácia nevychádza podľa predstáv. Pretože vieme, rovnako ako každý športovec, koľko je za celou snahou úsilia, nabehaných kilometrov, litrov potu či vystrieľaných nábojov. Veci idú správne, potom sa však niečo pokazí a všetko sa začne rúcať. Také momenty sú pre športovcov veľmi náročné. Ale poviem to takto – silní jedinci prežijú (úsmev).
Dokážete byť vnútorne šťastná, aj keď v športe idú veci proti vám?
Osobný a športový život sa nedá dokonale oddeliť. Teraz s priateľom či od malička s rodičmi, stále žijeme športom. Vždy je témou číslo jedna, veľa vecí mu prispôsobujeme. Ak sa nedarí v športe, ani nálada v rodine nie je taká dobrá. Platí to samozrejme aj naopak.
Foto: Igor Stančík/slovenskybiatlon.sk
Za Kuzminovú a Poliakovú prišli do tímu mladé dievčatá. Nie je frustrujúce nastúpiť na štafetu s vedomím, že vás rozhodcovia stiahnu z trate a neprídete do cieľa?
Frustrujúce je silný termín. Vnímam to tak, že aj v štafete mám svoj samostatný úsek, kde môžem podať vlastný výkon, s ktorým môžem alebo nemôžem byť spokojná. Neriešim štafetu ako celok, pretože v tíme máme mladé dievčatá, ktoré zatiaľ nie sú výkonnostne na tom tak, aby sme mali vysoké očakávania. Chce to nejaký čas a priestor, aby sme opäť mali dobrú štafetu.
Viackrát ste sa vyjadrili, že dvojčlenné mix štafety vám nevoňajú. Čo vám na nich prekáža?
Ide viac o šou ako o umenie biatlonového výkonu. Aj na túto disciplínu sú, samozrejme, špeciálne typy, ktorým single mix sedí. Ja medzi nich nepatrím.
Do konca sezóny SP zostávajú tri kolá, s čím budete v marci spokojná?
Hoci MS nevyšli podľa predstáv, rozhodne sa nechcem vzdávať. Registrujem bežecký progres a dúfam, že sa mi podarí aj úspešne strieľať. Moja zlá streľba je spôsobená tým, že hoci som už na tom bežecky dobre, pri rýchlom behu vôbec nie som v komforte na strelnici. Nečakám zázraky, ale zároveň si chcem urobiť prácu najlepšie ako viem.
Krajina je v lockdowne, ľudia majú sedieť doma. Ak by ste však mali možnosť odísť a vyčistiť si hlavu po turbulentnej sezóne, kam by to bolo?
Určite k moru. Mám veľmi rada teplo a pláž. Tým, že sa celý život pohybujem v zime a na horách, je mi more vzácnejšie. Ak vypnúť, tak tam.
Prečo milovníčka tepla potom robí zimný šport?
Ťažká otázka, jednoduchá odpoveď – keď som mala osem rokov, rodičia ma dali na biatlon a odvtedy som pri ňom zostala.
Ste spokojná s ich voľbou?
Nemenila by som. Som šťastná, že som biatlonistka a že robím prácu, ktorá ma baví. I keď momentálne to tak nevyzerá, pretože som viac frustrovaná ako šťastná. Ale určite opäť prídu dobré chvíle a budem im vďačná, že v mojich ôsmich rokoch urobili také rozhodnutie.