Vyfarbenie vo vedení KDH Martina Holečková by mala skončiť na čele frakcie

Po odchode Eduarda Kukana a Borisa Zalu je trebárs posledným slovenským politikom, ktorý sa vyzná v subsaharskej Afrike, spolupracuje s organizáciami, ktoré pomáhajú slobodným matkám, zdravotne znevýhodnenými, ľuďom bez domova a sociálne slabším rodinám.

Sama hovorí, že sa snaží „pomáhať napríklad ženám, ktoré ostali samy ako samoživiteľky, aj osobne sa ma tá téma dlhodobo dotýka“.

To je veľmi dôležitý prínos, takých ľudí je veľa, konečne majú svoj hlas v parlamente.  

Ženy podľa pani Holečkovej vnášajú „do politiky pokoj a eleganciu“. Ona sama ide dobrým príkladom a tak to bolo šarmantné rozhodnutie KDH, keď z nej hneď po jej prvom zvolení do parlamentu a po iba polročnej skúsenosti nitrianskej vicežupanky urobili hneď predsedníčku klubu KDH v parlamente.

Tento týždeň sa však v jednej kľúčovej téme vyfarbila.

Zvlášť mne ako Rakúšanovi sa to ťažko čítalo.

Zažil som totiž nemilé déjà vu: ako cez kopirák som počul ozvenu nemastných-neslaných vyjadrení, aké počúvam od rakúskych a nemeckých kresťanov po celý svoj život.

Teraz to isté hovorí pani Holečková z KDH: „rešpektujem súčasný stav“, „iba by to vzbudilo vášne v spoločnosti“, „stále neviem, či tvrdé zákazy sú riešením“ a „povedali sme si, že pri hodnotových témach, ktoré sa nakoniec často obrátia proti nám a polarizujú spoločnosť, by sme chceli mať širokú spoločenskú dohodu“.

Poviem to priamo: presne takto skončila kresťanská demokracia u nás.

Naši kresťania dosiahli to, že akákoľvek úvaha o možnosti inej potratovej politiky sa vytratila z verejného priestoru.

Naši kresťanskí demokrati najprv prestali proti potratom bojovať, potom prestali o nich hovoriť a potom prestali na potraty vôbec myslieť.

Napadla mi príhoda, ktorú som zažil na jeseň roka 2018, niekoľko dní pred tým, než ma dva nemeckojazyčné denníky a jedno vydavateľstvo kníh vyhodili pre môj názor o homomanželstve a potratoch.

Posledný komentár, ktorý mi v nemčine zverejnili, bol nekonfliktnou výzvou na viedenský Pochod za život. Predsedníčka organizácie Aktion Leben, ktorú kedysi založila Katolícka cirkev na boj proti legalizácii umelých potratov, napísala vtedy do novín, že Aktion Leben sa dištancuje od Pochodu za život.

Ukázalo sa, že je absolventkou tej istej kláštornej školy ako ja, a tak sme si písali.

Kľúčový argument mojej spolužiačky proti Pochodu za život bol, že organizátori Pochodu sú proti platnej potratovej legislatíve, ktorej sa v Rakúsku hovorí Fristenlösung, „termínové riešenie“.

Vysvetlila mi, že vo svojej funkcii nesmie ani náznakom robiť niečo proti statusu quo. Vraj by to podrývalo dôveryhodnosť jej organizácie v očiach žien, ktoré sa v prípade konfliktného tehotenstva na ňu obracajú s prosbou o poradenstvo.

Pani Holečková sa vyjadruje presne rovnako: „Chcela by som urobiť všetko pre to, aby som pomohla každému dieťatku sa narodiť.“

Ja jej to osobne verím, ako aj uznávam ušľachtilé ciele svojej spolužiačky z kláštornej školy, ale musím na príklade Rakúska ukázať na spoločenské dôsledky tejto taktiky.

Naši kresťania dosiahli to, že akákoľvek úvaha o možnosti inej potratovej politiky sa na 40 rokov vytratila z verejného priestoru.

Dosiahli, že slovo Abtreibungsgegner („odporca potratu“) je ako slovo pre kliatbu. A podoba vašej nadávky opačného významu – „potratár“, „potratárka“ – v nemčine ani nevznikla.

Srdce mi pukalo, keď som si o potratovej legislatíve prečítal Holečkovej vetu: „Priznám sa, že som žiadne zázračné riešenie nenašla.“

Aj túto vetu som totiž u nás už počul.

Od iných aj od seba.

Sám som ju už niekoľkokrát vyslovil.

Na rozdiel od pani Holečkovej, ktorá ju vyslovila v rozhovore s priateľsky nakloneným pro-life denníkom, ja používam túto vetu ako obranný štít v nepriateľskom „potratárskom“ prostredí.

V takom prostredí na západ od Moravy fungujem, vyjadrenie pro-life názoru tam nie je tolerované, stačí napísať svetonázorovo úplne neutrálnu reportáž o nejakej potratovej tematike a šéfka ťa už napomenie, čo tu vôbec riešiš.

Tá veta je sama osebe pravdou: v otázke vznikajúceho života kolidujú práva, ktoré nemožno absolútne vyvážiť.

Veriaci kresťan v tom vlastne nemôže mať dilemu. 

Ak pani Holečková avizuje, že nájsť zázračné riešenie „by mala byť naša ambícia do budúcnosti“, tak je to v lepšom prípade nevedomé zavádzanie.

Nenájde ho, neexistuje.

Žiadnej legislatíve na svete sa to nepodarilo.

Napokon si zákonodarcovia vždy musia niečo vybrať.

Nemci si vybrali právo na súkromie tehotnej ženy, ale s povinnosťou absolvovať poradenstvo. Poliaci si vybrali právo na vznikajúci život, ale s niektorými pochopiteľnými výnimkami.

Veriaci kresťan v tom vlastne nemôže mať dilemu. Zvlášť keď ide o katolíka verného náuke cirkvi, ten musí preferovať v nejakej podobe poľský model.

Pani Holečková si však ani nedovolí „povedať, že by som hlasovala tak alebo onak“.

Najhoršie je, že sa ani nezmohla na kritické slovo voči liberálnemu potratovému zákonu, za ktorý vďačíte komunistickej totalite.

Na jednoduchú otázku môjho múdreho kolegu Jakuba Liptáka, či predsedníčka frakcie KDH považuje súčasný právny stav za spravodlivý alebo nespravodlivý, odpovedala: „Súčasný stav je výsledkom celospoločenskej zhody. Pokiaľ nedôjde k tomu, že celé spektrum to dokáže akceptovať, tak si nemyslím, že by bolo dobré to otvárať, lebo to len polarizuje spoločnosť.“

Skrátka, strašný to bol rozhovor.

Pohroma, armagedon nemohúcnosti.

Druhý alebo tretí človek KDH sa v 35. roku existencie hnutia dištancoval od kľúčového bodu programu.

Je tam ešte jedna podozrivá formulácia, ktorá by mohla Holečkovej odklon od pro-life línie kresťanských demokratov vysvetliť: použila pre súčasnú opozíciu výraz „demokratické spektrum“.

Určite sú vážne dôvody na to, že KDH v danej situácii vidí svojich spojencov v PS a v Saske a vylučuje koalíciu s ficomafiánskou chobotnicou, ktorá veselo pokračuje v humpľovaní právneho štátu.

Kým strany národnoľavicového tábora neprešli morálnou očistou, kádeháci sa s nimi nemajú o čom baviť.

Implicitné nálepkovanie celého vládneho tábora ako nedemokratického je však nielen faulom, ale prezrádza vplyv myšlienkového sveta červených denníkov na Martinu Holečkovú.

Zdá sa, že ona sa bojí Denníka N viac ako čohokoľvek iného medzi nebom a peklom.

To nie je dobrý predpoklad pre úspešnú konzervatívnu politiku.

Na špičkovú predstaviteľku kresťanskej demokracie však ešte nedorástla.

Kresťanský politik, ktorý to schytáva v Enku, má tie články nosiť ako medaily. Inak to môže hneď zabaliť.

Platí to zvlášť v žalostnej situácii, v ktorej sa ako kresťania v Európe nachádzame.

Je určite pekné, že Martina Holečková nechce viesť kultúrne vojny, ale na jej chcení príliš nezáleží: potratári pod vedením chrapúnskeho francúzskeho prezidenta a nemeckého mediálneho mainstreamu už vojnu začali.

S fanfárami vyhlásili poslednú bitku: chcú vymazať zo zákonov všetky zmienky o tom, že potrat je stále trestný čin, ktorý sa iba počas určitého obdobia netrestá.

Vyhlásili potrat za sväte právo.

Kým barbari idú do boja, predsedníčka frakcie Kresťanskodemokratického hnutia v Národnej rade Slovenskej republiky nechce „do spoločnosti vnášať ďalší svár“.

Potratová otázka je podľa mňa večnou dilemou ľudstva.

Nikdy ju úplne nevyriešime.

Na rozdiel od potratovej legislatívy však existuje zázračné riešenie pre dilemu, v ktorej sa KDH ocitlo od tohto týždňa: Martina Holečková by mala odstúpiť z funkcie predsedníčky klubu.

Riadnou poslankyňou môže byť, ba musí zostať. Jej úprimný boj za sociálne slabšie rodiny, zdravotne znevýhodnených, ľudí bez domova a samoživiteľky je veľmi potrebný.

V tomto je správny človek na správnom mieste.

Na špičkovú predstaviteľku kresťanskej demokracie však ešte nedorástla.

Keďže je veľmi vnímavá, sama si to musela všimnúť.

Mala by dobrovoľne odísť.