Z archívu Alexander Trizuljak bol bývalým režimom oceňovaný aj prenasledovaný

V malej obci Varín pri Žiline žil koncom 19. storočia roľník, ktorého vysmiali, keď nevedel napočítať do desať po maďarsky. Cez noc sa to síce naučil, no zaumienil si, že svojim deťom dopraje lepšie vzdelanie, aby nikdy nezažili podobné poníženie. Išlo o otca známeho sochára Alexandra Trizuljaka. Ten sa narodil 15. mája v roku 1921 ako piate z deviatich detí a zároveň prvé dieťa z druhého manželstva, ktoré jeho otec uzavrel po tom, ako ovdovel.

Už počas štúdia na reálnej škole v Žiline, kde bol spolužiakom Vincenta Hložníka, si ich umelecké nadanie všimol učiteľ kreslenia Zdeněk Balaš. Alexandrovým rodičom odporúčal, aby jeho talent ďalej podporovali a rozvíjali. Trizuljak v roku 1939 zmaturoval,  ale vojna odložila jeho plány na ďalšie štúdium na neurčito. Po jej skončení sa v roku 1945 prihlásil na pražskú Akadémiu výtvarných umení, kde sa stal žiakom profesora Karla Pokorného.

V Prahe mal Trizuljak možnosť zoznámiť sa s osobnosťami českého disentu. Zdieľať

V Prahe mal Trizuljak možnosť zoznámiť sa s kresťanskými študentmi a intelektuálmi zhromaždenými okolo profesora Josefa Zvěřinu, a tým aj s osobnosťami českého disentu. Jeho zachované študentské práce obsahujú už v tom čase kresťanské motívy, akými bolo napríklad Nepoškvrnené počatie, dnes umiestnené vo výklenku kostola v Spišskej Belej, alebo Boží hrob vo Varíne. Sakrálne námety teda od počiatku tvorili integrálnu súčasť jeho tvorby. Vyvrcholením týchto snáh a akýmsi verejným prihlásením sa k viere bola jeho plastika Ukrižovaného Krista v kostole v bratislavskom Lamači.

Prvé úspechy

O štyri roky neskôr ako čerstvý absolvent pomáhal zakladať Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave, kde bol dopyt po študovaných a talentovaných umelcoch. V pozícii asistenta sa tam spoznal so svojou manželkou Evou, ktorá tam vtedy študovala. Päťdesiate roky boli presýtené budovateľskou atmosférou plnou nadšenia a mladí umelci v sebe nosili podobný tvorivý zápal.  Alexander Trizuljak bol ako nadšený vlastenec taktiež uprostred týchto tvorivých snáh.

Štátne objednávky v štýle socialistického realizmu mu dávali možnosť navrhovať sochy do verejných priestorov v monumentálnych rozmeroch. To vyhovovalo aj jeho predstavám, keďže realistická škola, ku ktorej ho viedli v Prahe, presne vyhovovala vtedajším požiadavkám.

Jeho rané plastiky už skôr zachytávali postavy z bežného života ako roľníkov či baníkov. Jeho záujem o každodenný život pracujúceho človeka a akýsi ľudový či národný rozmer sa stal integrálnou súčasťou jeho tvorby v tejto etape. Jeho umenie v tom čase by sa dalo nazvať angažovaným, ale nie ideologickým. Tým, že nikdy nebol členom komunistickej strany, ho čisto ideologické zákazky obchádzali.

Štátne objednávky v štýle socialistického realizmu mu dávali možnosť navrhovať sochy do verejných priestorov v monumentálnych rozmeroch.Zdieľať

Alexander Trizuljak v päťdesiatych rokoch svoju vieru nijako nezapieral, ale ani neakcentoval. Prioritou preňho bola tvorivá práca a možnosti, ktoré mu atmosféra doby ponúkala. Početné architektonické diela, ktoré v tej dobe vyrastali ako huby po daždi, boli často dopĺňané sochárskymi plastikami. Trizuljak a jeho rovesníci – umelci a sochári – sa teda na nedostatok práce sťažovať nemohli.

Míľnikom v jeho tvorbe bolo, keď sa stal členom víťazného kolektívu autorov v súťaži o výzdobu Slavína. Za svoju plastiku vojaka stojaceho na vrchole pylónu, ktorú nazval Víťazstvo, získal v roku 1959 Štátnu cenu Klementa Gottwalda. Trizuljak vo svojom denníku píše, že cítil autentickú vďačnosť za oslobodenie nášho územia sovietskymi vojskami. Vojaci, ktorí vtedy bojovali a umierali na fronte, boli jeho rovesníci a on pociťoval k ich obeti veľkú úctu.

Polovica jeho spolužiakov z reálneho gymnázia sa totiž z vojny nikdy nevrátila. Jedna vec bola vďačnosť za oslobodenie a vzdanie úcty padlým vojakom a druhá zas politická situácia a to, ako sa Sovietsky zväz správal k podrobeným krajinám. Túto politickú a umeleckú rovinu vo svojej tvorbe Trizuljak vždy striktne oddeľoval.

Za svoju plastiku vojaka na Slavíne, ktorú nazval Víťazstvo, získal v roku 1959 Štátnu cenu Klementa Gottwalda. Zdieľať

Tým, že pochádzal z robotníckej rodiny, mal čistý kádrový posudok. To mu umožnilo študovať a neskôr sa aj umelecky realizovať. Z hľadiska viery na sebe či svojej najbližšej rodine v tých rokoch nepocítil nijakú diskrimináciu či prenasledovanie. Je pravdou, že päťdesiate roky sa niesli v ovzduší strachu a Trizuljak smerom navonok svoje kresťanské presvedčenie nijako zvlášť neprejavoval.

Viera a sakrálne umenie

Keď sa však v šesťdesiatych rokoch pomery uvoľnili, naštartovali sa aj jeho aktivity súvisiace s prežívaním viery. V spise, ktorý sa nachádza v dokumentoch ŠtB, sa o Trizuljakovi píše, že udržiaval kontakty s biskupom Lazíkom a komunikoval s ním o výstavbe kostolov či chodieval na návštevy k Svätému Otcovi do Ríma. V roku 1961 tam totiž vznikol Slovenský ústav svätého Cyrila a Metoda, kde sa združovali mnohí kresťanskí intelektuáli, ktorí emigrovali. Trizuljak sa s mnohými osobne poznal a mal tiež kontakt s kardinálom Tomkom a biskupom Hnilicom, ktorých viackrát spolu s rodinou navštívil.

Ako umelca ho tiež zaujímali zmeny v liturgickom priestore, ktoré nastali po Druhom vatikánskom koncile. Okrem vlastnej sochárskej tvorby sa tak venoval aj tvorbe interiérov nových kostolov. Tieto jeho aktivity boli verejne známe a boli aj príčinou zvýšeného záujmu a sledovania príslušníkov Štátnej bezpečnosti. Paradoxné je, že v roku 1969 ho sám štát vyslal do Ríma ako člena kultúrnej delegácie pri príležitosti výročia 1100 rokov od úmrtia svätého Cyrila.

Trizuljak mal v Ríme kontakt s kardinálom Tomkom a biskupom Hnilicom, ktorých viackrát spolu s rodinou navštívil.Zdieľať

O to väčším prekvapením bolo, keď v roku 1972 dostal Trizuljak hodinovú výpoveď z Vysokej školy výtvarných umení, kde pôsobil viac ako dvadsať rokov. Nepomohla mu ani povesť autora Slavína a jeho reputácia bola kvôli spomínaným náboženským aktivitám pošramotená. Od tej chvíle už Trizuljak nezískal na dlhšie obdobie žiadnu väčšiu štátnu objednávku. V sedemdesiatych rokoch totiž svoju činnosť rozbehli takzvané umelecké komisie, ktoré mali na starosti rozdeľovanie týchto zákaziek. Trizuljak tak prišiel aj o miesto docenta na vysokej škole, aj o prácu na monumentálnych dielach a musel čeliť existenčným ťažkostiam.

Začal teda hľadať nové možnosti, ako sa uživiť. Vďaka kontaktom s kňazmi sa zameral na sakrálne umenie a objednávky súvisiace s liturgickým priestorom. Spolu s Vincentom Hložníkom nasadli do „žiguláka“ a chodili po farách, aby získali prácu. Ako umelecký tandem vstúpili svojou činnosťou do viac ako dvadsiatich kostolov po celom Slovensku.

Prišiel o miesto docenta na vysokej škole aj o prácu na monumentálnych dielach a musel čeliť existenčným ťažkostiam.Zdieľať

Napriek tomu, že bol Trizuljak zvyknutý pracovať viac v monumentálnej mierke, jeho umelecké nadšenie sa tentokrát pretavilo do hľadania nových technologických postupov. Experimentoval napríklad s hliníkovou mozaikou a tvorba týchto štruktúr sa stala jeho osobným know-how. Príkladom tejto fázy jeho tvorivej činnosti je aj sklenená plastika Vzkrieseného Krista zo zlatožltého topásového skla v kostole v Zelenči pri Trnave. Sakrálna tvorba teda nebola len nutnou náhradou za ušlé štátne zákazky, ale plnohodnotnou a činorodou etapou jeho umeleckého vývoja.  

Alexander Trizuljak prešiel cestou od realizmu k moderne v duchu konštruktivizmu či lyrizmu. Keď mu bolo zakázané tvoriť, našiel si svoju cestu v sakrálnom umení. Po spoločenskej a psychickej stránke ho tieto životné okolnosti nalomili, ale ako umelec zostával neúnavný a tvorivý. Jeho galéria portrétov známych osobností je svojím rozsahom na slovenské pomery taktiež monumentálnym dielom.

Posledné roky

V osemdesiatych rokoch došlo k jeho čiastočnej rehabilitácii a Trizuljak sa opäť dostal aj k verejným zákazkám. Jednou z posledných je Reliéf spravodlivosti na Najvyššom súde v Bratislave. Ešte z čias štúdia v Prahe si osvojil umelecký postup, v ktorom do svojich diel vkladal skryté metafory. V tomto reliéfe ide o postavu pastiera, ktorý nesie na pleciach baránka. Trizuljak o ňom hovoril ako o symbole baránkovej spravodlivosti. Aj v tom sa teda zrkadlil jeho pohľad na život, v ktorom odovzdával spravodlivosť a súd do Božích rúk.

Po spoločenskej a psychickej stránke ho tieto životné okolnosti nalomili, ale ako umelec zostával neúnavný a tvorivý. Zdieľať

Alexander Trizuljak sa už počas svojho života stretával s mnohými ohováraniami a dezinterpretáciami svojich diel. Jedným z nich bolo napríklad isté sakralizovanie Slavína a hľadanie predlôh či symbolov, ktoré neboli jeho prvotným cieľom a zámerom. Jeho používanie symbolov bolo vždy skryté a neuchyľoval sa k prvoplánovým riešeniam.

Obviňovali ho tiež z toho, že mal na svedomí zbúranie veže na dominikánskom kostole na Kalvárii, ktorá vraj mala prekážať výhľadu na Slavín. Hoci je dnes už dokázané, že s daným skutkom nemal Trizuljak nič spoločné, tieto fámy zostali v spoločnosti stále živé. Hovorilo sa o ňom tiež, že pálil ruské zástavy a že sa dištancoval od svojej plastiky na Slavíne. Keby vraj vedel, že nás Rusi budú okupovať, nebol by ju realizoval. Nič také však Trizuljak nikdy nepovedal.

Proti všetkým týmto klebetám a ohováraniam, ktoré sa šírili skôr v zákulisí, nebolo možné adekvátne vystúpiť či ich nejako systematicky vyvracať. Posledné roky života trápila umelca najmä rakovina pankreasu, ako aj dlhodobé problémy so srdcom. Svoj zdravotný stav však zanedbával, pretože ako človek veľkých vízií nemal v povahe zaoberať sa sebou a svojimi „malichernými“ ťažkosťami.

Myšlienka na to, čo by mohol dokázať, keby mu režim nehádzal pod nohy polená, ho veľmi trápila. Zdieľať

Okrem zdravotných problémov ho v posledných rokoch života trápila aj reflexia vlastného diela, ktorá sa dostavila po stretnutí s jeho priateľom, sochárom Ottom Herbertom Hajekom. Ten žil a tvoril v západnom Nemecku, kde mu slobodné prostredie umožnilo dorásť na umelca svetového formátu. Niekoľko mesiacov pred smrťou ho Trizuljak navštívil a mal možnosť na vlastné oči vidieť, kam sa jeho priateľ ako umelec prepracoval. Myšlienka na to, čo by mohol dokázať, keby mu režim nehádzal pod nohy polená, ho veľmi trápila.

Trizuljak umiera 15. októbra 1990. Pochovaný je na bratislavskom cintoríne v Slávičom údolí.

Alexander Trizuljak už počas svojho života čelil cielenému znevažovaniu a osočovaniu. Rozmanitosť jeho tvorby a komplikovanosť doby, v ktorej žil a tvoril, je ťažkým orieškom na rozlúsknutie jeho osobnosti i jeho jednoznačné štýlové či hodnotové zaradenie. Dodnes o ňom nevznikla ucelená monografia ani kompletný súpis všetkých jeho diel.

Jeho život je zrkadlom toho, ako bývalý režim bránil človeku realizovať svoj plný potenciál. Môžeme povedať, že aj Alexander Trizuljak bol jeho obeťou.

Foto: súkromný archív rodiny Trizuljakovej