Jozef Májsky

Až donedávna bol ostrov Madeira na rebríčku obľúbenosti u európskych turistov o trochu nižšie než Kanárske ostrovy, hoci rovnako leží v Atlantiku neďaleko afrického pobrežia a letecky je dobre dostupný. Situácia sa postupne mení k lepšiemu a záujem o túto destináciu rastie. Nielen scestovaní turisti, ale aj futbaloví fanúšikovia určite nezaváhajú a v pomyselnom zemepisnom kvíze priradia Madeiru k Portugalsku, hoci sa neobjavuje v médiách tak často ako Kanárske ostrovy, patriace Španielsku. Do istej miery za to vďačí svojmu slávnemu futbalovému rodákovi Ronaldovi.


Aj keď zhruba deväťdesiat percent (801 km²) tejto portugalskej autonómnej oblasti zaberá najväčší ostrov Madeira, súostrovie zahŕňa ešte päť väčších a niekoľko menších neobývaných ostrovov. Napriek tomu, že sa nachádza 550 kilometrov severne od Gran Canarie, celoročne tam panuje príjemná subtropická klíma s vyrovnanými dennými i ročnými teplotami, ktoré sa pohybujú okolo 20°C. Mimo hlavnej turistickej sezóny patrí Madeira podobne ako ostatné ostrovy takzvanej Makaronézie (Azory, Kanárske ostrovy, Kapverdy, Madeira) k obľúbeným zimným „útočiskám“ dôchodcov z bohatších európskych krajín. Viac ubytovacích kapacít, a teda aj turistov, nájdeme v južnej časti ostrova, kde je podnebie o čosi teplejšie s menším množstvom zrážok. V zime teplota vzduchu na pobreží ostrova neklesá pod 16°C a teplota mora je takisto prakticky po celý rok stála (18 –20°C).

Madeira

Aj keď dovolenkárov lákajú cestovné kancelárie na celoročné kúpanie, vody oceánu sú vhodné skôr pre otužilcov. Aj v lete teplota mora málokedy dosiahne 23 – 25 °C. Treba ešte dodať, že pobrežie tohto sopečného ostrova je z veľkej časti strmé a skalnaté. Nájdeme tam podstatne menej miest vhodných na kúpanie než na Kanárskych ostrovoch. Preto skúsení znalci považujú Madeiru za destináciu vhodnú hlavne pre turistov, ktorí sa chcú pozerať a spoznávať. Priamo vo Funchale je kúpanie v mori možné oficiálne len na dvoch miestach – na Praia de Barreirinha a na kúpalisku Lido. V oboch prípadoch treba zísť k moru po rebríku. Keďže sme videli oživovanie mladého plavca, chuť na bližšie zoznámenie s Atlantikom nás rýchlo prešla.

Asi kilometer od Lida sa nachádza štrková pláž Praia Formosa, ku ktorej vedie pekná promenáda. Kto by sa predsa len chcel poriadne vyšantiť vo vodnom živle, toho azda uspokojí jediný madeirský akvapark, ktorý sa nachádza neďaleko metropoly pri rybárskom mestečku Santa Cruz. Väčšina návštevníkov, nás nevynímajúc, namiesto kúpania v mori obdivovala v prístave obrovské zaoceánske výletné lode, ktoré majú na ostrove pravidelnú zastávku. Z turistov, ktorí sa vyroja z týchto plávajúcich hotelov, majú domáci určite zisk, preto im zrejme ich prítomnosť neprekáža. Hádam len rybárom skúšajúcim šťastie neďaleko prístavu mohli vlny spôsobené veľkými plavidlami pokaziť na chvíľu dobrú náladu. Kým v našich končinách v druhej polovici zimy obyčajne mrzne a sneží, na „ostrove večnej jari“ už od februára, respektíve aj o niečo skôr, vládne jar.

<strong>Článok pokračuje na ďalšej strane.</strong>

Keďže ročný úhrn zrážok sa pohybuje okolo 740 milimetrov, Madeira sa často označuje ako „záhrada Atlantiku“. Najviac rozkvitnutej zelene, samozrejme, nachádzame na pobreží, v horách sa vegetácia prebúdza neskôr a v najvyšších polohách až po roztopení snehu. Veru, poznajú tu aj takúto formu vody. Aj my sme zatúžili po madeirskej guľovačke, keď sme od pobrežia zazreli zasnežené horské chrbty. Dali sme sa vyviezť až pod vrchol najvyššej hory, sopky Pico Ruivo (1 862 m n. m.). Hoci „Hrdzavý vrch“ bol v polovici februára v skutočnosti biely, trochu nás sklamal, pretože ho zahaľovala hustá hmla a výhľady do okolia boli nulové. Mali sme tam však milý zážitok. <em>„Pozdravujeme vás, krajania,“</em> prihovorila sa nám o niečo mladšia dvojica z Bratislavy, ktorá takisto dala prednosť madeirským závejom pred slovenskými.

Najvyšší bod Madeiry je súčasťou mohutného horského hrebeňa, ktorý sa tiahne od východu na západ a rozdeľuje ostrov na suchšiu južnú a vlhkejšiu severnú časť. Keďže sopečná činnosť formovala ostrov „len nedávno“ – v treťohorách a štvrtohorách, prevláda divoká krajina, v ktorej sa striedajú vysoké strmé hory s hlbokými údoliami a priepasťami. Úzke kľukaté cesty plné serpentín, nevhodné pre slabšie povahy, sme si užili nielen počas výletu na Pico Ruivo, ale napríklad aj pri návšteve horskej dediny Curral das Freiras, ktorá leží na dne sopečného kotla asi 20 kilometrov od metropoly.

Hoci cesta prechádza nepôvodnými eukalyptovými lesmi, v okolí „Dvora mníšok“ pestujú domáci hlavne jedlé gaštany. Ich plody využívajú pre nás netradičným spôsobom. Nielenže z nich varia polievku a z gaštanovej múky pečú chlieb i koláče, ale pre maškrtné jazýčky vyrábajú aj gaštanový likér. Mňa v tejto dedinke asi najviac zaujal cintorín so svojrázne vyzdobenými náhrobkami. Tamojším nebožtíkom možno len závidieť množstvo živých kvetov, ktoré spestrujú hroby aj počas zimy.

Myslím si, že nielen mňa na tento ostrov prilákala veľmi bohatá flóra, aj keď len čiastočne pôvodná. Slovo Madeira (po portugalsky drevo) prirodzene ako prvé napadlo portugalským objaviteľom tohto zeleného a človekom nenarušeného raja, keď v roku 1419 zakotvili pri brehoch na východnom pobreží Ilha da Madeira – „Lesnatého ostrova“. Pôvodné treťohorné vždyzelené vavrínové lesy, ako aj borovicové lesy vo vysokých polohách portugalskí usadlíci postupne klčovali a nahrádzali poľnohospodárskymi plodinami alebo ich premenili na ovčie pasienky. Tie v suchších lokalitách často sekundárne zarástli krovinami (macchia). Napriek tomu torzo vavrínového lesa (Floresta Laurissilva) s endemickou flórou a faunou možno v tamojších horách obdivovať dodnes na viacerých miestach. V chránenom území Parque Natural da Madeira predstavuje tento les jeho najcennejšiu časť. Veľmi pekné pôvodné „pralesy“ sa nachádzajú v masíve sopky Pico Ruivo, z ktorej steká viacero potokov.

Na jednom z nich s príznačným menom Ribeiro Frio (Studený potok) ma zaujala pstruhová farma obklopená exotickou vegetáciou pochádzajúcou z rôznych končín sveta. Podstatne pestrejšiu flóru, zväčša nepôvodnú, nájdeme na pobreží vrátane hlavného mesta Funchal. Mimochodom, jeho meno znamená „fenikel“. Metropola doslova oplýva drevinami, trvalkami i letničkami. Hlavne v parkoch, napríklad v mestskom parku Jardim Municipal alebo v Parque de Santa Catarina s jazierkami a fontánami&nbsp; je bežné, že exotické stromy majú menovky.

Človek sa tak cíti ako v botanickej záhrade, pričom nechýba ani tá. Jardim Botânico do Monte sa nachádza v mestskej časti Monte, do ktorej sa väčšina návštevníkov vyvezie kabínkovou lanovkou Teleférico. Okrem subtropickej a tropickej flóry tam nájdeme aj typické domáce druhy, napríklad vavríny a dracény. Kto sa ešte po jej návšteve nepresýtil bohatými zbierkami rastlín, má možnosť zájsť do neďalekej záhrady Monte Palace Tropical Garden s bohatou zbierkou flóry Ďalekého východu.

Monte však ponúka aj ďalšie atrakcie. Tí, ktorí majú radi adrenalín, si určite nedajú ujsť príležitosť spustiť sa odtiaľto do Funchalu na špeciálnych prútených saniach carro de cesto, ktoré bravúrne riadia dvojice skúsených „carrieros“ po asfaltke s bežnou premávkou. Takmer za povinnosť možno považovať návštevu&nbsp; pútnického kostola Nossa Senhora do Monte z roku 1818. V jeho interiéri sa nachádza hrobka posledného rakúsko-uhorského cisára Karola I., ktorý sa na Madeiru utiahol po rozpade monarchie a v roku 1922 v exile aj zomrel.

Je zaujímavé, ako tento ostrov priťahoval najvyšších predstaviteľov habsburskej monarchie. Okrem posledného mocnára ho na krátky čas (v roku 1860) navštívila Alžbeta Bavorská, známejšia ako Sissi, aby si v príjemnej ostrovnej klíme liečila neduhy. Na pobrežnej promenáde v susedstve avantgardnej budovy kasína stojí jej bronzová socha. Na rozdiel od cisárovnej, ktorej sa dostalo tejto pocty až po smrti, tu má od konca roka 2014 sochu v nadživotnej veľkosti aj miestny rodák – hviezdny futbalista Cristiano Ronaldo. Samozrejme, že sa tu nájdu aj mnohé staršie a cennejšie skulptúry, napríklad socha Krištofa Kolumba, ktorý žil istý čas v Porto Santo, kde sa aj oženil.

Historické centrum mesta sa nachádza nad prístavnou zátokou. Ako orientačný bod môže poslúžiť veža gotického kostola Catedral da Sé do Funchal, okolo ktorého je neustále rušno. Raz tam posedávajú žiaci na výlete, inokedy ľudí zabáva hudobná skupina alebo si robí reklamu&nbsp; cyklista svetobežník. Frmol v centre mesta majú na svedomí nielen ľudia – domáci a turisti, ale aj doprava, ktorá sa nevyhýba ani mnohým úzkym uličkám. Okrem áut sú veľmi obľúbené malé skútre, občas prefrčí aj indická motorová rikša (tuk-tuk) alebo sa takmer krokom zakráda turistický poschodový autobus bez strechy. Autobusovú dopravu sme veľmi často využívali, keďže je dobre organizovaná a rýchla, zrejme aj vďaka množstvu tunelov.

Funchal má jednu úžasnú výhodu: stačí prejsť pár krokov z rušných ulíc a človek sa ocitne v menšom alebo vo väčšom parku, kde vládne pokoj. Keďže mesto v minulých storočiach neraz ohrozovali útočníci od mora vrátane pirátov, na prístav dodnes dohliada pekne zrekonštruovaná pevnosť Fortaleza de Sao Tiago. Opevnili aj viaceré budovy bohatých šľachticov a mešťanov, napríklad Palácio de Sao Lourenço. Ďalej od centra sa na kopci týči mohutnejšia pevnosť Fortaleza do Pico, pripomínajúca hrad. Priznám sa, že viac než honosná architektúra kostolov, kláštora jezuitov, palácov a pevností nás zaujali úzke uličky v starom meste (Zona Velha). Zvlášť romanticky pôsobia bývalé rybárske domčeky na Rua de Santa Maria s veselými maľbami, ktoré zdobia napríklad vchodové dvere a ktoré vznikli v rámci projektu Umenie otvorených dverí.

Vo Funchale, v ktorom žije niečo vyše stotisíc obyvateľov, sa architekti snažili skĺbiť historické centrum s modernou výstavbou a až na pár výnimiek sa im to podarilo. Len na periférii metropoly sme ojedinelo narazili na ošarpané domy a bytovky. Keďže na Madeire môže až deväťdesiat dní v roku pršať, v zlom počasí dobre padne uchýliť sa do niektorého z múzeí, ktorých je v metropole požehnane. Okrem mestského Museu Municipal s prírodovednými zbierkami a morským akváriom tam nájdeme špecializované múzeum vína, cukru, starožitností či umeleckých remesiel. Môžeme v nich načerpať vedomosti, ktoré využijeme pri obdivovaní modrých obkladačiek azulejos, zdobiacich tunajšie domy, pri nákupe prútených výrobkov alebo vynikajúcich madeirských vín. Z bielych má asi najlepší cveng Sercial, najžiadanejšie a najvzácnejšie červené víno je Malvoisie.

Viac než tunajšie vinice našinca určite zaujmú exotickejšie plodiny, ktoré pestujú miestni farmári či záhradkári najmä na umelo vytvorených terasovitých poliach. Záhradkárske kolónie na okraji Funchalu boli pre nás oveľa väčším prekvapením než trebárs banánovníkové plantáže. Nachádzajú sa takmer všade na úrodnej pôde pri pobreží v nadmorskej výške do 300 metrov, napríklad v malebnom rybárskom mestečku Camara de Lobos, ležiacom neďaleko metropoly. Napriek nie práve slnečnému počasiu rybári sušili ulovené tresky. Vo vyšších polohách práve dozrievali citrusy, hlavne pomaranče a citróny, kým broskyne a mandle ešte len začínali kvitnúť. S celou pestrou škálou tamojšieho ovocia a zeleniny sa, samozrejme, najlepšie zoznámite počas návštevy niektorej z väčších tržníc. Pri pohľade na pole alebo plantáž totiž nemusíte zistiť, že pred sebou máte záhon batát – sladkých zemiakov, alebo tara – kolokázie jedlej.

Keďže pobrežné pozemky na rozdiel od horských polôh majú predovšetkým počas leta málo zrážok, Portugalci v minulých storočiach vybudovali dômyselný zavlažovací systém. Takzvané levadas privádzali vodu z horských potokov až na pobrežie, kde plodiny náročné na vodu dávali najväčšiu úrodu. Sieť týchto kanálov, neraz vytesaných do skalných úbočí, vykladaných kameňmi a neskôr budovaných aj s pomocou betónu, dosahuje aj dnes viac než dvetisíc kilometrov. Nie všetky sú funkčné, ale je snaha v maximálnej miere ich zrekonštruovať a sfunkčniť. Keďže ich budovali po vrstevniciach, majú malý spád, čo využili súčasní milovníci pešej turistiky. Pozdĺž nich vedú kilometre turistických chodníkov. Aj my sme vyskúšali dve nižšie položené trasy, no takéto putovanie popri kanáli nás príliš nenadchlo. V horských polohách je pešia turistika zrejme zaujímavejšia.

Moje srdce milovníka exotických kvetov zaplesalo pri návšteve obce Santana, kde rástli napríklad skvostné hortenzie, strelície či etlingery vysoké, no najviac ma zaujali kvety juhoafrických proteí. Keďže bol čas fašiangov, videli sme aj originálne strašidlá, pripomínajúce našich poľných strašiakov. Väčšina návštevníkov však mieri za inou atrakciou – drevenými chalúpkami so špicatou strechou pokrytou slamou, ktorá siaha takmer po zem. Prvá zmienka o casas de Colmo pochádza zo 16. storočia, dnes je možné obdivovať pár desiatok tradičných domčekov. Do niektorých „skanzenových“ možno vojsť a pozrieť si, v akých podmienkach kedysi žili miestni ľudia. Tieto chalúpky totiž v prípade potreby skupina chlapov dokázala preniesť na nové, vhodnejšie miesto.

O tom, že obyvatelia Madeiry nestratili staviteľskú fantáziu a zručnosť ani dnes, sme sa presvedčili len o niekoľko hodín neskôr pri odlete z ostrova. Aby medzinárodné letisko ležiace pri osade Santa Catarina mohlo prijímať aj veľké dopravné lietadlá, jeho dráhu predĺžili až nad morskú hladinu. Stoosemdesiat stĺpov, ktoré ju podopierajú, zatiaľ slúži bez problémov. A hoci nejeden z pasažierov má pri pristávaní alebo vzlietnutí pocit, že lietadlo už-už skončí v mori, treba veriť fortieľu projektantov a stavbárov.

Záhrada Atlantiku: Na čarovnej Madeire si užijete divoké vlny aj sneh

Výber pre vás

Záhrada Atlantiku: Na čarovnej Madeire si užijete divoké vlny aj sneh

Súvisiace články

Výber pre vás