Neviem čítať ani písať, ale viem spievať. Ako Lucia Nimcová pátra po ženských osudoch v Karpatoch

„Išli sme za miestnou šamankou. Hovorím jej, že hľadám pesničky o ženskom osude. Čokoľvek, čo vám napadne, že je ženský osud. Z vášho života, tejto dediny, okolia. Pozerá na mňa, v hlave jej to zablysne a spustí dve pesničky.“

Lucia Nimcová opäť raz vyrazila do Karpát na pohraničí Slovenska, Poľska a Ukrajiny. Do horských oblastí, kde sa zastavil čas a je takmer jedno, či je devätnáste alebo dvadsiate prvé storočie.

Hovorí, že zachytáva osud. V horských samotách načúva ženám, ktoré spievajú o živote. Zaznamenáva hlasy, ktoré už čoskoro nemusí byť počuť. Neostane nič. Nimcová cíti súznenie s bezprostrednosťou, ktorú u týchto žien nachádza. Aj jej rozprávanie je otvorený, živelný prúd.

„Jedna pieseň je o vzťahu matky a dcéry. O tom, ako dcéru bije muž. Nevie, čo má robiť. Ako matke poslať správu, že niečo nie je v poriadku. Chce aj nechce, aby sa mama trápila. Matka najprv vyzvedá u ľudí a zistí, ako dcéra žije.

Potom k nej dcéra príde a hovorí: Mama, sadni si ku mne za stôl, ale nie veľmi blízko. Aby nevidela, ako je zbitá. Čo sa ti stalo? pýta sa mama. Uštipla ma včielka. A prečo ťa neštípala, keď si bola dievka?

Celá pieseň je rozhovor o tom, že niečo nie je v poriadku. Mama povie, že zaťa začaruje. Dcéra: Nečaruj, ja s ním ešte musím žiť do konca vekov. Potrebuje sa nejako uzmieriť. Deje sa tu čosi ako rodinná konštelácia. Spevom zdieľaná skúsenosť. Keď bola v dedine svadba, ženy zaspievali neveste o tom, čo ju v manželstve môže čakať.“

Podávať históriu spevom

Lucia Nimcová je Rusínka. Fotografka. A hoci by sa tak možno neoznačila, umelkyňa. Ovláda ukrajinčinu, urobila projekt o Rusnákoch na slovenskom území, spravila výskum v Poľsku. Na Ukrajine začala fotiť v roku 2006. Rozvinula dlhodobý projekt Khroniky, pri ktorom k obrazu pribudli zvuky a hlasy. Snažila sa zachytiť ústne podávanú históriu ľudí žijúcich v Karpatoch, na východ od našej Novej Sedlice. Príbehy, v ktorých zaznievajú osobné životy i veľké dejiny.

„Najprv tu mali hladomor, potom druhú svetovú vojnu, v 50. rokoch boli všetci na desať či dvanásť rokov vysídlení na Sibír, vrátili sa, prišla kolektivizácia.

Mám príbeh dievčaťa, ktoré sa ako dvanásťročné dostalo do väzenia za spoluprácu s