Politická beletria bývalej hlavy štátu Ako by Kiskov fiktívny prezident vyriešil krízu na Ukrajine

Milí priatelia, dovoľte, aby som vás privítal pri ďalšom vydaní našej videorelácie Knihomoľov zápisník. Určite neuniklo vašej pozornosti, že exprezident Andrej Kiska napísal minulý rok knihu. A nešlo o prezidentské memoáre, ako by sa od bývalej hlavy štátu očakávalo, ale o román. Presnejšie, politický triler.

Mám ho tu. Vyšiel vo vydavateľstve IKAR a volá sa Prezident s podtitulom Dvadsať dní na prežitie. Treba povedať, že keď ten román niekedy ku koncu minulého roka vyšiel, všetci intelektuáli na Facebooku nad tým blazeovane ohŕňali nosom. A interpretovali to tak, že Andrej Kiska sa po dobrom anjelovi a prezidentovi ide hrať na spisovateľa. Na druhej strane knihu som si prečítal teraz cez sviatky – len tak, neočakávajúc od nej príliš veľa, a musím povedať, že to vôbec nie je zlý román. Iste, nie je to žiadna Anna Kareninová. Kiska sa nepokúša o nejaké hlboké filozofické a psychologické úvahy, ale ako oddychová literatúra, ktorá sa neberie príliš vážne, to obstojí so cťou.

V knihe je napísané, že ju redigovala Nataša Holinová. Slovo „redigovať“ môže znamenať všeličo. Niekedy to znamená len vychytať v texte drobné štylistické muchy. V iných prípadoch to môže znamenať prácne žehlenie, až prepisovanie, ak je text priveľmi ťažkopádny alebo nestráviteľný. Neviem, koľko práce mala Holinová s týmto románom, no výsledný produkt sa číta ľahko a prehrýzť sa ním nezaberie veľa času.

O románe Prezident Andreja Kisku už písala recenziu kolegyňa Eva Čobejová. Teraz ju však vyťahujeme opäť. Jednak čitateľský dojem dvoch redaktorov toho istého média môže byť pokojne odlišný. Jednak v kontexte prebiehajúceho medzinárodného diania je Kiskov román svojím dejom prudko aktuálny. Fiktívny slovenský prezident totiž v románe rieši niečo podobné, ako hrozí teraz. Teda ruskú agresiu voči Ukrajine.

Tu treba povedať, že v prípade románu Prezident nejde o beletrizované spomienky Andreja Kisku na výkon svojho úradu. Aj keď čitateľ nebude mať problém nájsť tam niečo z Kisku a z iných osobností slovenskej politiky. Ide o fikciu, ktorá sa odohráva v roku 2014 po nástupe nového prezidenta, v akejsi alternatívnej realite, ktorá v niečom vychádza z tej našej, v niečom sa však od nej líši.

Rovnako ako si to pamätáme, vznikla aj v románovom príbehu kríza okolo Ukrajiny, na ktorej východe vznikla vojna, rozdúchaná Moskvou. Patrik (krstné meno nového slovenského prezidenta) má túto krízu okamžite na stole a hľadá k nej stanovisko v situácii, keď má Slovensko silne proruského premiéra, ktorý pokladá hlavu štátu za svojho politického protivníka.

To riešenie, s ktorým slovenský prezident prichádza, je zaujímavé. Vychádza z toho, že ruský vpád na Ukrajinu bol porušením Budapeštianskeho memoranda z roku 1994, ktorým sa Rusko, Spojené štáty americké a Spojené kráľovstvo zaviazali garantovať bezpečnosť Ukrajiny výmenou za to, že Kyjev sa vzdal jadrových zbraní, ktoré zostali na jeho území po rozpade Sovietskeho zväzu. Fiktívny slovenský prezident teda nastolí v románe možnosť, že by Spojené štáty v dôsledku ruskej agresie poskytli Ukrajine jadrové zbrane, aby Kyjev dokázal odradiť Moskvu od ďalšieho útoku. Toto, samozrejme, Rusi nechcú a celý diplomatický konflikt sa zažehná dohodou, podľa ktorej sa Moskva stiahne, Američania Kyjevu jadrové zbrane neposkytnú a staronová dohoda bude opätovne potvrdená v Bratislave za účasti slovenského prezidenta i svetových lídrov…

Samozrejme, ide o fikciu. V konflikte medzi mnohonásobne väčšími hráčmi by Slovensko a jeho prezident v skutočnosti sotva miešali karty, no tá myšlienka naozaj naznačuje hlbší problém. Na území Ukrajiny zostal po rozpade Sovietskeho zväzu tretí najväčší nukleárny arzenál na svete. Kyjev sa však týchto zbraní vzdal, lebo jednak nad nimi nemal operačnú kontrolu a jednak, keby ich chcel naďalej vlastniť, čelil by nepríjemnému tlaku Ruska i západných mocností, ktoré sa s koncom studenej vojny snažili o redukovanie nukleárnych arzenálov a o nešírenie jadrových zbraní. Ukrajina ani nemala peniaze, aby rozvíjala nejaký vlastný jadrový zbrojný program, naopak, vzdanie sa týchto zbraní nieslo so sebou prísľub zahraničnej ekonomickej pomoci. Ukrajina sa teda vzdala jadrových zbraní výmenou za bezpečnostné garancie veľmocí, z ktorých však nič nebolo. V roku 2014 Rusko anektovalo Krym a rozpútalo vojnu na východe Ukrajiny.

To, čo sa stalo na Ukrajine, vytvára veľmi zlý precedens pre agendu nešírenia jadrových zbraní. Darmo budete presviedčať napríklad Irán alebo Severnú Kóreu, aby sa svojich jadrových programov vzdali, keď na príklade Ukrajiny tie režimy vidia, že na písomné garancie veľmocí sa nemožno spoliehať. Rovnako by osud Ukrajiny mohol byť pohnútkou aj pre iné krajiny, aby rozbehli svoje vlastné nukleárne zbrojné programy, vidiac, že len vlastníctvo jadrových zbraní je garanciou, že vás nikto nenapadne…

Nech je, ako chce, dnes už riešenie z Kiskovej knihy nie je viac ako tým, čím je, teda románovou fikciou. Je to niečo podobné, ako keď Frederick Forsyth vo svojom politickom trileri Ikona z roku 1999 chcel stabilizovať Rusko návratom cára a vytvorením konštitučnej monarchie.

Keby v dnešnej situácii, keď bezprostredne hrozí nová ruská agresia voči Ukrajine, Spojené štáty vyhlásili, že poskytnú Kyjevu jadrové zbrane, Moskva by to asi vnímala ako signál na okamžitý útok. No ani keby nehrozil bezprostredne vojnový konflikt, Ukrajina sa javí ako príliš nestabilná, než aby jej niekto dobrovoľne zveril jadrové zbrane bez hrozby, že sa s nimi napokon nebude napríklad obchodovať ďalej.

V každom prípade, je dobre, že Kiska pripomenul tú súvislosť s Budapeštianskym memorandom aspoň vo svojom fiktívnom románovom kontexte. Medzinárodná kríza okolo Ukrajiny nie je jedinou výzvou, ktorú jeho prezident v románe rieši. Ako vdovca ho zaťažujú aj romantické vzťahy so ženami a, samozrejme, asi najviac miesta dostáva jeho vnútropolitický konflikt so skorumpovaným slovenským premiérom.

Román na konci ponúka zaujímavý zvrat s prekvapujúcim rozuzlením. V tomto zmysle išlo naozaj o stráviteľné oddychové čítanie. Nebudem hádzať pózy a knihu zadupávať pod čiernu zem. Sú chvíle, keď oceníte lososa na kôprovej omáčke, a zase chvíle, keď oceníte šťavnatý, dobre urobený hamburger.

Samozrejme, je to aj trošku bizarné, že exprezident píše politický triler o fiktívnom prezidentovi. Andrejovi Kiskovi to prešlo a prechádza aj preto, že demokracia sa všade vo svete z veľkej časti zmenila na zábavokraciu. Preto ani veľmi neprekvapuje, ak prezident na dôchodku píše politickú beletriu.

Toľko teda dnes z našej videorelácie Knihomoľov zápisník. Ak nás sledujete na YouTube a video sa vám páčilo, dajte nám lajk a staňte sa odberateľom kanála Postoj TV. Potom už žiadne naše video neunikne vašej pozornosti. Dovidenia nabudúce pri ďalšom vydaní našej videorelácie Knihomoľov zápisník.