Daniel Škoviera R. I. P.

O jeho kvalitách v oblasti klasickej filológie (najmä v latinčine a starej gréčtine) nie je v dnešnom čase problém získať bohaté informácie z internetu. Ale o tom, ako „poznačil“ mnohých svojich absolventov (a neskôr aj kolegov), o jeho formácii študentov, ale ani o tom, ako poznačil nás súrodencov i svoje deti, sa tam nepíše. Pritom tu bol možno jeho prínos rovnaký ako v jeho bádateľskej a prekladateľskej činnosti.

Narodil sa 30. 11. 1946 v rodine gréckokatolíckeho kňaza v dedinke Mikulášová (Niklová) v okrese Bardejov. V súvislosti s tým, že sa vo svojej bádateľskej činnosti venoval najmä významnému Bardejovčanovi Leonardovi  Stöckelovi a jeho predchodcovi Valentínovi Ecchiusovi, nám môže napadnúť, že tu išlo o jeho akýsi „podvedomý lokálpatriotizmus“.

My sme však svoje detstvo prežívali od roku 1951 na Vysočine, kam nás „starostliví“ budovatelia komunizmu po zákaze gréckokatolíckej cirkvi vyviezli do exilu. A Daniel sa k Vysočine v spomienkach ako k jednému zo svojich koreňov často vracal. Je zaujímavé, že sme bývali istý čas v obci s charakteristickým názvom – Skrýšov. A potom „na samote“ – v starom vodnom mlyne pri Havlíčkovom Brode.

Učiteľ v jednotriednej Obecnej škole (1. až 5. ročník) v Koječíne prišiel rýchlo na to, že má v triede nadaného žiaka, a tak preto, aby sa nenudil, začal ho učiť v treťom ročníku ruštinu so štvrtákmi. Niekde tu sa začali aj Danielove kantorské (v zmysle hudobnom) začiatky. Tu začal chodiť na husle a spievať na verejnosti.

Nik nám doma neprikazoval, či máme alebo nemáme vstúpiť do pionierskej organizácie. Nevstúpili sme. Zdieľať

Tým, že sme počas môjho prvého ročníka chodili do jednej triedy naraz traja bratia, začali sme byť významným faktorom miestneho diania. Na samote sme organizovali športové súťaže, na ktorých sa neraz zúčastňovali aj chlapci z dvoch blízkych dedín. (Viedli sme dokonca knihu lokálnych rekordov.) Daniel mal už vtedy zmysel pre systematickú prácu a napísal niekoľko zošitov denníka. Žiaľ, niektoré sa počas našich sťahovaní nenávratne stratili. Nik nám doma neprikazoval, či máme alebo nemáme vstúpiť do pionierskej organizácie. Nevstúpili sme. Možno to bola naša reflexia toho, že v čase socialistických volieb otec agitátorom hovoril: naša rodina má „iný program“.

Rodičia nám kúpili harmónium. Daniel a ja sme ako samoukovia mali čoskoro odvahu hrať v blízkom kostole vo Věži na organe. Jediný problém, ktorý sme museli medzi sebou riešiť, bol – kto bude hrať a kto šliapať mechy. Táto Danielova služba liturgii a pri liturgii sa o 30 rokov naplno realizovala v bratislavskej gréckokatolíckej farnosti, kde sa zaslúžil o vznik speváckeho zboru a stal sa jeho prvým dirigentom. Dlhoročne pôsobil najmä ako kantor.

V ôsmom ročníku, keď sa mohol hlásiť na strednú školu, mu riaditeľ povedal, že na inú školu ako za baníka mu prihlášku nepodpíše. Rodičia teda rozhodli, že 9. ročník absolvuje Daniel v Poprade, kde žil otcov brat. Tam pokračoval aj na strednej ekonomickej škole a odtiaľ sa hlásil na Filozofickú fakultu UK v Bratislave.

Po prvom ročníku strednej školy sa rozhodol, že sa cez prázdniny naučí hrať na gitare. Vďaka pre neho typickej svedomitosti a húževnatosti to skutočne zvládol. (O rok som sa o to isté pokúšal ja. Vtedy som to ešte vzdal.) Pri gitare sme spolu radi spievali pesničky Suchého a Šlitra, napríklad Golem, Malé kotě, Dítě školou povinné.

Na svoju katedru sa vrátil v roku 1990. Aby študentom sprostredkoval nielen vedomosti, ale svoju životnú skúsenosť.Zdieľať

Po „Danielových stopách“, a pritom svojou vlastnou cestou som o dva roky prišiel do Bratislavy aj ja. Najmä v začiatkoch som vnímal, aké je dôležité mať spoľahlivého tútora a dobrých kamarátov. Spomínam na to, ako sme spolu s bratom, s Miškom Chudom a ďalšími v roku 1968 navštívili v Malackách bohoslovca Štefana Poláka, ktorého neskôr na fare ŠtB zavraždila.

Ako sme viachlasne spievali: Gospodu Bogu pomolimsya. Alebo... ako sme sa na fare v Belži my „kuchári – teoretici“ rozhodli v neprítomnosti rodičov robiť slivkové gule podľa kuchárskej knihy. Neboli zlé. Len ich vtedy pre piatich bolo spolu viac než 100 kusov.

Po skončení vysokej škole ostal Daniel pracovať na katedre klasickej filológie, ale v období tzv. normalizácie musel z katedry odísť a „bol odsunutý“ do knižnice katedry novinárstva. Keď som sa ho spýtal, ako to zvláda, povedal: „Je to veľmi dobré, mám oveľa viac času venovať sa prekladom.“

Na svoju katedru sa vrátil v roku 1990. Aby študentom sprostredkoval nielen vedomosti, ale svoju životnú skúsenosť. Múdrosť.

Včera som počúval homíliu prof. Trstenského. Pýtal sa v nej, ktorá časť Otčenáša sa nám najťažšie napĺňa. Povedal: „... buď vôľa tvoja.“

V tej chvíli, keď som sa dozvedel o tom, že nás môj brat opustil, som si to uvedomil naplno. Som presvedčený o tom, že aj v tom „... buď vôľa tvoja...“ si z neho môžeme brať príklad.