Degrowth Utópia, ktorá chce poklesom HDP vytvoriť novú spoločnosť

V posledných rokoch sa množstvo ľudí prikláňa k novým ekonomickým systémom, ktoré spochybňujú trhovú ekonomiku a koncept ekonomického rastu. Ekonomický rast dokonca vnímajú ako hrozbu predovšetkým pre nadchádzajúcu klimatickú zmenu, a preto ho odmietajú. Jedným z takých konceptov je degrowth.

Pojem degrowth je relatívne nový, ale vychádza z poznatkov získaných od začiatku industriálnej revolúcie. Degrowth („nerast“, nerastúca ekonomika) tvrdí, že na planéte s obmedzenými zdrojmi sa nemôžeme usilovať o nekonečný ekonomický rast, pretože zdroje sa nevyhnutne vyčerpajú. Pod ekonomickým rastom sa myslí predovšetkým rast HDP, ktorý zástancovia degrowthu vnímajú ako negatívny. O čo teda v tomto koncepte ide a aký bol jeho vývoj?

Keď sa pozrieme na vývoj sveta počas posledných dvetisíc rokov, je zaujímavé všimnúť si dve obdobia. Medzi rokom 0 a približne rokom 1750 sa HDP na obyvateľa iba zdvojnásobilo. Počas týchto zhruba 1750 rokov boli spoločnosti postavené predovšetkým na poľnohospodárstve, ktoré bolo navyše veľmi neefektívne.

Zaujímavé však je pozrieť sa na vývoj od roku 1750. Počas posledných 250 rokov je HDP na obyvateľa 20-krát väčšie ako v roku 1750. Ide teda o priepastný rozdiel oproti predchádzajúcim obdobiam, ktorý sa navyše udial neuveriteľne rýchlo. Samozrejme, tento ekonomický rast bol spojený s masívnym nárastom populácie, životnej úrovne, vzdelanosti a mnohých ďalších pozitívnych faktorov.

Postupne sa však viacerí myslitelia začínali zamýšľať nad tým, či je tento bezprecedentný rast udržateľný a kam by mohol viesť. Prvým takýmto mysliteľom bol Thomas Malthus, ktorý tvrdil, že kým populácia rastie exponenciálne, množstvo jedla rastie iba lineárne.

V jednoduchosti povedal, že populácia rastie podstatne rýchlejšie ako množstvo jedla, čo spôsobí hladomor, choroby a následný pokles populácie. Malthus sa však veľmi mýlil a do histórie neslávne vstúpil ako veľká inšpirácia pre eugenické hnutia. Malthus zanedbal technologický pokrok, vďaka ktorému dokážeme potraviny produkovať čoraz efektívnejšie, produkujeme čoraz viac potravín, pričom počet ľudí pracujúcich v poľnohospodárstve neustále klesá.

Významnou prácou bola štúdia Limits to growth od známeho Rímskeho klubu. Pomocou počítačovej simulácie už v roku 1972 tvrdili, že nekonečný ekonomický a populačný rast nie je udržateľný pre vyčerpanie prírodných zdrojov. V posledných rokoch sa aj pre klimatickú krízu dostáva do popredia koncept udržateľnosti aj vo vzťahu k životnému prostrediu a ako rast HDP negatívne vplýva na kvalitu životného prostredia.

HDP ako nedostatočný indikátor

Na HDP sme si tak zvykli, že je pre nás úplne normálne vnímať rast HDP iba ako pozitívnu vec. Politici sa oháňajú tým, o koľko percent narástla ekonomika, a aj na medzinárodnej scéne je rast HDP považovaný za kľúčový pre porovnávanie krajín. HDP má však niekoľko nevýhod, na ktoré sa snažia upozorniť zástancovia degrowthu.

Prvá kritika je namierená na častejšie používanie hrubého domáceho produktu ako iného ukazovateľa – hrubého národného produktu. Tieto dva pojmy sa môžu zdať ako podobné, no práve naopak, sú veľmi rozdielne a majú veľké ideologické dôsledky.

Predstavme si krajinu na globálnom Juhu, ktorá má veľké ložiská medi. Teraz si predstavme, že vláda vlastní jednu tretinu týchto medených baní a medzinárodné západné firmy ako Rio Tinto či Vale vlastnia dve tretiny. HDP (hrubý domáci produkt) vyjadruje hodnotu všetkej medi vyprodukovanej na území daného štátu. HNP (hrubý národný produkt) by rátal iba s hodnotou, ktorá bola vyprodukovaná vo vládnych baniach. Zisk produkovaný v baniach, ktoré vlastnia medzinárodné firmy, je totiž vyvezený preč z danej krajiny a domáci obyvatelia z neho takmer nič neuvidia.

Keď si teraz porovnáme HDP a HNP tejto krajiny, HDP vychádza podstatne väčšie, čo skresľuje realitu. HDP ešte v 80. rokoch 20. storočia bolo menej používané ako HNP, čo vedie mnohých mysliteľov, ako napríklad nobelistu Josepha Stiglitza, k presvedčeniu, že tento posun nie je náhodou, ale má ideologický náboj v prospech bohatých západných firiem.

Zároveň HDP veľmi nedokonale opisuje postavenie bežného človeka, špeciálne v krajinách s vysokou mierou nerovnosti. Pokiaľ si zoberieme HDP na obyvateľa, tento indikátor vyjadruje iba priemer, ktorý však pri značných nerovnostiach o ničom nevypovedá. V USA napríklad HDP dlhodobo rastie, no s rastúcou nerovnosťou a absenciou bežných služieb sociálneho štátu je veľká časť obyvateľstva stále pod hranicou chudoby a nevie sa z nej dostať.

HDP je aj nedokonalým ukazovateľom blahobytu a udržateľnosti. Napríklad pokiaľ sa Brazília rozhodne klčovať prales, jej HDP sa zvyšuje s touto ekonomickou aktivitou, ale celkový výsledok pre svet je negatívny. Známy je tiež príklad väzníc v USA. USA majú približne 10-krát viac väzňov na obyvateľa ako iné vyspelé krajiny.

Tieto väznice môžu byť v USA aj v súkromných rukách, z väzenského systému sa stal biznis. Firmy stavajú nové väznice, manažérsky ich spravujú, poskytujú strážcov a masívne počty väzňov tak prispievajú k rastu HDP. Ale obrovské počty väzňov sú z akéhokoľvek iného pohľadu negatívne a sú dôsledkom zlého systému. Z pohľadu HDP však ide o pozitívny jav.

Je degrowth cestou vpred?

Ako bolo spomenuté vyššie, HDP nie úplne odráža kvalitu života spoločnosti. Čo však ako náhradu navrhuje degrowth a môže tento koncept uspieť?

Degrowth sa usiluje o spoločnosť, ktorá bude založená na komunitnom spôsobe života. Kľúčové sú spoločné služby, osobné vlastníctvo vecí by bolo značne menšie ako dnes. Rovnako ako dnes jazdíme na verejných bicykloch či kolobežkách, degrowth navrhuje spoločne využívať aj čo najväčší počet bežných predmetov. Výroba sa má odohrávať na čo najlokálnejšej úrovni a má výrazne poklesnúť, do popredia sa má dostať cirkulárna ekonomika. Ľudia majú pracovať kratší čas, čo by podľa zástancov degrowthu umožnilo nadobudnutie plnej zamestnanosti. Degrowth zároveň silno podporuje feminizmus a feministické videnie sveta.

Ako je však zrejmé z daného opisu, degrowth sa nezaobíde bez veľkej štátnej kontroly. Aj napriek tomu, že v neskorších štádiách majú byť ľudia autonómni vo svojej práci bez nejakého centrálneho riadenia, z našej histórie komunizmu vieme, že takáto utópia je nielen neuskutočniteľná, ale vyžadovala by aj represiu zo strany štátu.

Najkľúčovejším konceptom degrowthu však je pokles HDP. Zástancovia tohto smeru tvrdia, že pokles HDP by znamenal nižšiu spotrebu surovín a tým menší tlak na životné prostredie. No tu sa veľmi jasne ukazuje veľká chyba tohto konceptu.

V krátkodobom horizonte môže zníženie HDP zabezpečiť nižšie emisie CO₂, pretože celková produkcia všetkých tovarov klesne. Lenže z dlhodobého hľadiska je pokles HDP negatívny pre životné prostredie. Pokles HDP vyústi do menších investícií do zelených technológií a ďalšieho výskumu, čo by v budúcnosti mohlo spôsobiť, naopak, nárast CO₂.

Zároveň dokonca aj z krátkodobého pohľadu sa produkcia pri poklese ekonomiky presúva k lacnejším, a teda zväčša špinavším technikám produkcie. V HDP sú totiž vyjadrené hodnoty výsledných produktov, spotreba surovín sa neberie do úvahy. Pokiaľ by sa aj produkcia stala menej efektívnou, spotrebovala by viac materiálov, bola by špinavšou a v závere by vzniklo menej produktov, pre degrowth je to teoreticky pozitívne, lebo HDP by pokleslo.

Okrem toho existuje obrovské množstvo výskumov, ktoré dokazujú, že krajiny sa začínajú venovať ochrane životného prostredia, až keď dosiahnu vyšší stupeň ekonomického rozvoja (práve vďaka svojej vyspelosti EÚ investuje toľko peňazí do zelenej obnovy). Kým sú krajiny chudobné a málo rozvinuté, nemajú priestor a financie na venovanie sa týmto témam.

Zároveň degrowth zastáva na názor, že celkové HDP má poklesnúť. Zanedbáva však pritom fakt, že je žiaduce, aby v niektorých sektoroch HDP pokleslo a v iných zase vzrástlo. Pokiaľ chceme znížiť emisie, potrebujeme znížiť ekonomickú aktivitu v špinavých sektoroch, ale naopak, snažiť sa o čo najväčší rast v sektoroch zelenej energie a inovácií.

Ako spojiť HDP s ekologickou politikou?

HDP je nedokonalým indikátorom, ktorý sám osebe neposkytuje dostatok informácií o ekonomickom napredovaní spoločnosti. Netreba zabúdať, že ekonomika je tu pre človeka, a nie človek pre ekonomiku. Pokiaľ ekonomika nerobí život človeka lepším, neplní svoj zmysel.

V tomto kontexte je zaujímavé pozrieť sa, ako HDP vplýva na celkové životné šťastie a spokojnosť. Na grafe nižšie je možné pozorovať, ako sa životná spokojnosť zvyšuje s rastom HDP na obyvateľa pri jednotlivých štátoch. Zaujímavé však je, že od hranice 20-tisíc dolárov sa tento rast životnej spokojnosti začína výrazne „spomaľovať“.

Spokojnosť nerastie s bohatstvom donekonečna. Inými slovami, pokiaľ človek nemá základné potreby, ich nadobudnutie a rast životnej úrovne hrajú veľkú rolu v jeho šťastí a spokojnosti. Keď už však má zabezpečené svoje základné potreby a má relatívne dobrý príjem, jeho spokojnosť a šťastie sa s rastom bohatstva o toľko nezvýšia, ale závisia od iných faktorov (tento koncept sa nazýva Easterlin paradox).

Je teda potrebné uvažovať, ako zladiť HDP s rastom blahobytu celej spoločnosti a ochranou životného prostredia.

HDP je stále veľmi potrebným ukazovateľom, musí však byť kombinovaný s inými ukazovateľmi, ktorých je dnes už niekoľko desiatok – Genuine Progress Indicator, Ecological Footprint či rôzne čiastkové ukazovatele ako úroveň gramotnosti, vývoj počtu samovrážd, očakávaná dĺžka života v zdraví a mnohé iné.

Je kľúčové, aby sa tieto ukazovatele dostali na rovnakú úroveň ako HDP a mali rovnaké miesto v prejavoch a plánovaní politikov.