Kniha Ako vládli ženy bez trónu

V posledných rokoch sa v spoločnosti prejavil nárast záujmu o príbehy žien z minulosti. Nefascinujú nás len kráľovné či šľachtičné, ale pozornosť si začínajú získavať aj spisovateľky, učiteľky, umelkyne či vedkyne. Aj na Postoji uverejňujeme sériu článkov približujúcich životné osudy niektorých z nich. 

Nie každej žene bolo v minulosti umožnené splniť si svoje sny o manželstve, štúdiu či kariére. Napriek tomu sa väčšina z nich usilovala urobiť všetko, čo bolo v ich silách, aby svoj životný potenciál naplno využili. To je dobrým dôvodom, prečo si ich životné osudy aj dnes pripomínať.

Podobný cieľ mali aj autori knihy Ženy bez trónu, ktorú v roku 2019, ako svoju prvú publikáciu, vydalo Centrum pre religionistiku a historické štúdiá. Riaditeľka centra, Zdenka Bencúrová, zostavila túto publikáciu s pomocou viacerých odborníkov. Týmto krokom chceli prispieť k rozšíreniu povedomia o ženách, ktoré síce tvorili podstatnú časť našej histórie, no zároveň zostali zabudnuté. 

Skrytá moc žien

Kniha je rozdelená do piatich podkapitol, z ktorých každá sa venuje inému aspektu ženskosti. Nachádzame tu ženu ako sväticu, organizátorku verejného života, umelkyňu, spisovateľku, ale aj matku a manželku. „Každá osobnosť z našej knihy priniesla určitý posun v oblasti, ktorej sa venovala. Myslím si, že ich najväčším odkazom je práve sebarealizácia a spoločenská angažovanosť,“ vysvetľuje Zdenka Bencúrová.

Okrem spoločensky či politicky aktívnych žien tu nájdeme aj spisovateľky, sochárky, zberateľky umenia či manželky.Zdieľať

Kniha vznikla ako sumár viacerých príspevkov jednotlivých odborníkov, ktorí si ženské hrdinky vyberali podľa vlastných preferencií. Vznikla tak štýlovo rôznorodá zmes, ktorej môže na prvý pohľad chýbať jednotiaci rámec. Nájdeme tam rakúsku cisárovnú a uhorskú kráľovnú Zitu Bourbonsko-Parmskú, ktorá nebola typickou ženou bez trónu, hneď vedľa členiek spolku Živena, žijúcich na začiatku 20. storočia v USA. 

Všetky vybrané ženské osobnosti majú spoločné to, že žili v období 18. až 20. storočia a ich životné príbehy sú spojené s územím Slovenska, respektíve bývalého Rakúsko-Uhorska. Okrem spoločensky či politicky aktívnych žien tu nájdeme aj spisovateľky, sochárky, zberateľky umenia či oddané manželky významných predstaviteľov kultúrneho a politického života. 

Riaditeľka Centra pre religionistiku a historické štúdiá v Košiciach Zdenka Bencúrová s jej publikáciou Ženy bez trónu. Foto: archív autorky

To, čo ich podľa Zdenky Bencúrovej spájalo, bola práve odvaha. „Tieto ženy boli natoľko empatické, že si uvedomovali nielen svoje postavenie v spoločnosti a možnosti uplatnenia, ale chceli pomôcť aj tým menej šťastným ženám, ktoré na to podmienky nemali.“ Dobré vzdelanie bolo v tom období pre ženy kľúčové. Umožňovalo im získať istú samostatnosť a schopnosť zabezpečiť sa aj v prípade, že by si nenašli manžela alebo by oňho prišli.

Ženy v minulosti nemali takú moc ako muži. O ich osude rozhodoval aj sociálny status.Zdieľať

Ako už evokuje názov spojený s motívom trónu, témou tejto publikácie je aj moc. Tá bola podľa Bencúrovej prevažne mužskou parketou. „Ženy v minulosti nemali takú moc ako muži. O ich osude rozhodoval okrem iného aj sociálny status,” približuje. Napriek tomu, že vplyv žien na spoločenské či politické dianie nebol rovnaký ako ten mužský, neznamenalo to, že ženy boli bezmocné.

„Do veľkej miery išlo o činorodé ženy, ktoré mali silnú potrebu tvoriť, prípadne napĺňať svoje intelektuálne potreby v čisto mužskom svete,“ hovorí Zdenka Bencúrová. Manželky panovníkov či šľachticov, predstavené kláštorov či učiteľky cirkvi svojimi názormi, listami a radami ovplyvňovali mužov vo svojom okolí. Mali tak priamy dosah na mnohé ich činy a rozhodnutia. To, že sa ženská moc nerealizovala priamym spôsobom, neznamená, že neexistovala.

Pohľad cirkvi na ženy

Jedným z častých predsudkov je, že práve kresťanstvo bolo v dejinách príčinou stigmatizácie a utláčania žien. Mnohé citáty z listov sv. Pavla o tom, ako má žena na zhromaždení mlčať či byť mužovi podriadená, sa stali častým predmetom dezinterpretovania.

Religionistka Zdenka Bencúrová vysvetľuje, že „počas dejín kresťanstva sa v jednotlivých obdobiach a v súvislosti s aktuálnymi filozofickými prúdmi postavenie žien neustále menilo“. V raných dejinách kresťanstva to boli práve ženy, ktoré sa aktívne podieľali na šírení novej viery. V ich príbytkoch sa schádzalo spoločenstvo na modlitbu a lámanie chleba.

Ženy boli spoločne s mužmi uctievané ako svätice či mučenice, ktoré s rovnakou odvahou hrdinsky podstúpili mučenie pre svoje náboženské presvedčenie. Neskôr v stredoveku sa o zhoršenie povesti žien zaslúžilo zdôrazňovanie učenia o dedičnom hriechu a Evinej vine. Ruka v ruke sa však rozvíjala aj mariánska úcta, vďaka ktorej vznikli nadčasové diela presiaknuté hlbokou úctou k žene.  

Zdenka Bencúrová počas prednášky organizovanej Centrom pre religionistiku a historické štúdiá v Košiciach. Foto: Martin Varga

Na tieto rozpory poukazuje v úvode knihy aj Zdenka Bencúrová. Spomína napríklad dobové názory sv. Tomáša Akvinského, ktorý ženy považoval za nedokonalých mužov. Prípadne sv. Hieronyma, ktorý adeptom na mníšsky spôsob života radil vyhýbať sa ženám, ktoré údajne svojou hriešnou podstatou ohrozujú spásu muža.

Napriek tomu ženy patrili medzi Hieronymove blízke spolupracovníčky. Keď ho pápež Damaz I. požiadal, aby zrevidoval a preložil Sväté písmo, stal sa duchovným vodcom istého ženského asketického spoločenstva. Na jeho prednáškach sa zúčastňovala aj vdova, sv. Paula Rímska, ktorá plynule ovládala latinčinu, gréčtinu a hebrejčinu. Ako vynikajúca lingvistka neskôr pomáhala sv. Hieronymovi s prekladom Písma známym ako Vulgáta.

Pohľad na úlohu žien v novoveku poznačila aj reformácia. Tá podľa Bencúrovej síce priniesla niektoré pozitívne zmeny, ale zároveň viac vytesnila ženy z verejného priestoru do ich domácností. Ideálom sa v tomto období stala verná manželka a matka, strážkyňa krbu a morálna opora manžela a detí. Tento pohľad na poslanie ženy prevažoval v spoločnosti až do 18., respektíve 19. storočia.

Cirkev aj dnes aktívne hľadá odpoveď na otázku, ako čo najviac rozvinúť ženský potenciál a jej nazeranie na potreby cirkvi a sveta. Pápež František sa viackrát vyjadril, že cestou podľa neho nie je kňazské svätenie žien, ale skôr pozorné hľadanie oblastí, v ktorých by ženské charizmy našli najlepší priestor na uplatnenie.

Cirkev aj dnes aktívne hľadá odpoveď na otázku, ako čo najviac rozvinúť a využiť ženský potenciál.Zdieľať

Zdenka Bencúrová na záver tvrdí, že na príbehoch žien z minulosti sa jej najviac páči práve súdržnosť, ktorú medzi sebou ženy po stáročia mali. Oceňuje aj ich kontinuálne snahy o zlepšenie vlastných práv a práv pre svoje deti. Podľa jej názoru môže každá žena so svojím životom urobiť to, čo pokladá za dôležité.

Kniha, na ktorej zostavení sa podieľala, by mala podľa nej ženy inšpirovať k tomu, aby sa pokúsili zmeniť svoj život k lepšiemu. „Každá žena môže svojou troškou prispieť k zlepšeniu svojho okolia. Mnohé dnes máme oveľa väčšie možnosti ako naše predchodkyne a aj vyššiu spoločenskú akceptáciu.“ 

Životné osudy historických postáv tak môžu byť aj pre dnešné ženy povzbudením ísť si za svojimi snami. „Chceli by sme, aby ženy vzali život do svojich rúk, vzdelávali sa a uplatnili v spoločnosti. Aby sa nebáli presadiť aj v „mužskom“ svete.“ Nakoniec, je to aj ich svet.