Ako dejiny niekedy preceňujeme Silikónové prsia, čierna Kleopatra a Svätopluk, starých Slovákov kráľ

Pred týždňom sme na tomto mieste uverejnili moju reakciu na tvrdenie českého publicistu Pavla Kosatíka, že Slováci historicky nepatrili k Západu a meniť sa to začalo až po roku 1918.

Argumentoval som, že Slovensko je súčasťou západnej civilizácie viac ako tisíc rokov. To, čo sa Kosatíkovi a ďalším na nás nepáči, v skutočnosti nie je dôsledkom toho, že by sme neboli bývali súčasťou Západu vôbec, ale že v rámci Západu sme väčšinou boli periférnou a zaostávajúcou oblasťou.

Inak povedané, nové kultúrne trendy (či už pozitívne, alebo negatívne), ktoré spravidla vznikali v civilizačných centrách pri Stredozemnom mori a neskôr Atlantickom oceáne, sa na Slovensko dostávali až s menším alebo väčším oneskorením. Dokonca sa zdá, že aj trend ľavicového „woke“ progresivizmu má ešte svoj slovenský vrchol pred sebou, hoci v Spojených štátoch a západnej Európe už v súčasnosti rastie voči nemu znechutenie a voličský odpor.

Historčenie nenahradí politiku

No o inom som chcel. Moja minulotýždňová úvaha spustila diskusiu s viac ako stopäťdesiatimi komentármi. Viacerí diskutéri si navzájom vysvetľovali historické súvislosti, siahajúce stáročia, ba tisícročia do minulosti, a uvažovali, aké asi majú dosahy na súčasnú politiku. V diskusii padali v rôznych súvislostiach mená historických osobností ako Mária Terézia, Peter Pázmaň, Svätopluk či TGM.

Pri čítaní diskusie som si však uvedomil, že toto „historčenie“ (Kosatíkovo, moje, čitateľovo...) je z veľkej časti hlavne psychohygienickým cvičením – snahou vyrovnať sa s frustráciou z výsledkov prezidentských a predtým parlamentných volieb.

Kedykoľvek má nejaké spoločenstvo pocit, že sa mu v súčasných politických zápasoch nedarí, má tendenciu hľadať chyby v čerstvej alebo vo vzdialenejšej minulosti. Niekedy ide o chvályhodnú snahu poučiť sa z vlastných chýb a hľadať pravdu o sebe, nech je akokoľvek nepríjemná a tvrdá.

Inokedy slúžia predkovia a ich domnelé alebo skutočné zlyhania, opomenutia či len prosté nešťastné náhody ako ospravedlnenie pre súčasnú generáciu: Keby len Svätopluk zo svojho nástupcu vychoval schopnejšieho vladára... Keby sme tak po vojne prijali Marshallov plán... Keby len Dubček nezahynul pri autonehode... Keby tak KDH hlasovalo za slovenskú zvrchovanosť...

Možno je však namieste kacírska otázka, či sa dejiny nepreceňujú. Nech to čitateľ nechápe zle. Milujem históriu, celý život sa o ňu intenzívne zaujímam, študujem ju a z času na čas sa snažím aj nejakú jej zabudnutú kapitolku pripomenúť.

Celá naša súčasnosť, celá spoločenská realita, ktorá nás obklopuje, je výsledkom konkrétnych historických udalostí: Prečo sú postkomunistické krajiny Európy chudobnejšie? Prečo u nás prevažujú kostolné veže, kým v Turecku minarety? Prečo sa v Brazílii hovorí po portugalsky a vo zvyšku Latinskej Ameriky po španielsky?

Všetko toto je výsledkom individuálnych či kolektívnych rozhodnutí v minulosti. V tomto zmysle má história a jej poznávanie svoje miesto pri vysvetľovaní prítomnosti.

Nie som ani proti snahe poučiť sa z dejín v duchu hesla Historia magistra vitae (História je učiteľkou života). Z tohto pohľadu sú dejiny zásobárňou ponaučení či častejšie skôr odstrašujúcich príkladov, kadiaľ cesta nevedie.

Na druhej strane cynik by mohol na tomto mieste namietnuť, že jediným ponaučením z dejín je, že ľudia sa z dejín nikdy nepoučia. A skutočne, britský vojenský teoretik a historik B. H. Liddell Hart o tom napísal dokonca knihu s názvom Prečo sa neučíme z histórie.

V každom prípade, keď píšem, že sa história niekedy preceňuje, mám na mysli čosi iné.

Historické inžinierstvo

Niekedy predstavitelia spoločenstva, ktoré cíti, že sa mu v súčasnosti nedarí, skúšajú pozdvihnúť jeho sebavedomie či podnietiť ho k činom odkazom na veľké postavy a udalosti vlastnej minulosti.

Môže to mať zmysel, pokiaľ tieto vzory a ich údajný odkaz pre súčasnosť stoja na historicky presvedčivých základoch. Horšie je, ak sa spätne fabrikujú, aby malo spoločenstvo zo seba lepší pocit. Je to také sociálne inžinierstvo smerom do minulosti. Či, ak chcete, historické inžinierstvo.

Minulý rok sme na Postoji informovali o tom, že na Netflixe sa objavila kontroverzná dokudráma o egyptskej vladárke Kleopatre, ktorá bola vykreslená ako černoška. Režisérka sa netajila, že tým chcela inšpirovať mladé afroamerické dievčatá, hoci takéto zobrazenie je zrejme nehistorické vzhľadom na macedónsko-helénsky pôvod dynastie Ptolemaiovcov, ku ktorej Kleopatra patrila.

Napriek existencii niekoľkých pozoruhodných historických černošských štátov v africkom vnútrozemí ako Mali, Etiópia či Veľké Zimbabwe, časť súčasnej afroamerickej intelektuálnej scény má tendenciu privlastňovať si starovekú egyptskú civilizáciu. Zrejme preto, že je všeobecne známa a vďaka tomu prestížna.

Na Slovensku sme mali našu vlastnú „čiernu Kleopatru“. V roku 2010, pár dní pred parlamentnými voľbami, odhalili predstavitelia prvej vlády Roberta Fica na Bratislavskom hrade sochu Svätopluka.

Kontroverzie vtedy vznikli okrem iného okolo nápisu na podstavci, kde bol Svätopluk označený za „kráľa starých Slovákov“.

Tradične je Svätopluk pokladaný za veľkomoravské knieža, respektíve za veľkomoravského panovníka. No v slovenskom historickom povedomí existuje určitý pocit menejcennosti, keďže na rozdiel od Uhorského, Českého či Poľského kráľovstva neexistoval porovnateľný stredoveký slovenský štát, žiadne Slovenské kráľovstvo. Nemáme ani nič také ako Svätoštefanská alebo Svätováclavská koruna – teda hmatateľný stredoveký odznak uznania vlastnej štátnosti zo strany pápeža, respektíve cisára Svätej rímskej ríše, určujúcich autorít stredovekej Európy.

A tak si nacionalistická časť slovenskej verejnosti povýšila aspoň veľkomoravského vladára Svätopluka na „kráľa starých Slovákov“. No s touto interpretáciou je problém.

Historicko-silikónové implantáty

Veľká Morava vznikla v roku 833 tak, že Moravské kniežatstvo na čele s Mojmírovcami pohltilo Nitrianske kniežatstvo a vyhnalo jeho vládcu knieža Pribinu, ktorý si neskôr založil nové kniežatstvo pri Balatone.

Keby to bolo bývalo naopak, keby bolo bývalo Moravské kniežatstvo pohltené Nitrianskym kniežatstvom a Mojmírovci by boli bývali vyhnaní Pribinom, možno by sme sa učili na dejepise o „Veľkom Nitriansku“ namiesto Veľkej Moravy. V každom prípade, z onej víťaznej moravskej dynastie Mojmírovcov pochádzal aj „starý Slovák“ Svätopluk.

Aby nedošlo k omylu, vyššie napísané neznamená, že sa ako Slováci nemáme hlásiť k Veľkej Morave, pripomínať si s ňou spojené výročia alebo snažiť sa vyvodiť nejaké ponaučenia z jej dejín. Nechcem ani odhovárať slovenských historikov, aby napríklad niekde vo vatikánskych archívoch hľadali listinné dokumenty, ktoré by rozšírili a možno aj úplne zrevidovali naše súčasné chápanie dejín Veľkej Moravy.

Je však rozdiel nájsť nové listinné alebo materiálne dôkazy z minulosti a na ich základe poopraviť naše doterajšie vnímanie. A niečo iné je snaha vytvárať si spätne akési historicko-silikónové implantáty.

Nech mi dámy čitateľky odpustia toto prirovnanie. No je to podobné, ako keď žena nie je spokojná s veľkosťou poprsia, ktoré jej nadelila príroda, má komplexy pri porovnávaní sa s inými ženami, a tak si pre lepší pocit zo seba a pre zvýšenie vlastnej sebaúcty dá zväčšiť poprsie prostredníctvom umelých implantátov. Spravidla potom prsia vyzerajú lepšie, väčšie, no školené oko vždy rozpozná, že sú umelé.

Navyše lekárovi sa robota nie vždy vydarí, niekedy je chyba v implantátoch a chirurgicky zväčšené prsia časom naberú groteskné proporcie, čo je pre takto ošetrenú ženu frustrujúcejšie, než bol východiskový stav. A tak implantáty musia pre zachovanie zdravia preč.

A tak je to aj s „čiernymi Kleopatrami“ a „kráľmi starých Slovákov“ – umelými historickými vypchávkami, ktoré majú akurát nafúknuť naše súčasné sebavedomie. A otázne je, či k tomuto účinku vôbec dochádza. Tie voľby v roku 2010, ktoré sa konali len pár dní po odhalení Svätoplukovej sochy, vtedajšia garnitúra na čele so Smerom prehrala.

Maďarský prípad

Jedným z argumentov pre tézu, že dejiny sa preceňujú, je aj náš južný sused a tradičné slovensko-maďarské súperenie.

Mnohé národné mýty vznikli v čase národného obrodenia, keď elity jedného národa potrebovali existenciu svojho spoločenstva obhájiť pred konkurenčnými spoločenstvami. Maďari a Česi sa takto potrebovali vymedziť a obhájiť proti Nemcom, kým Slováci zase proti Maďarom a Čechom.

Najmä medzi Maďarmi a Slovákmi prežíva podpichovanie v súvislosti s dejinami – navzdory všeobecne uspokojivým vzťahom – aj v 21. storočí. Na YouTube si občas Slováci môžu prečítať v diskusiách pod videami o spoločných neuralgických historických témach uštipačné komentáre od bežných Maďarov z Maďarska v angličtine, že „slovenské dejiny by sa zmestili do jednej esemesky“. Alebo že „Slovensko je mladšie ako moja mladšia sestra“.

Niektorí slovenskí diskutujúci to berú veľmi vážne. Snažia sa protirečiť v zlej angličtine a vyťahujú Samovu ríšu, Veľkú Moravu a svätého Cyrila a Metoda – všetko to tu bolo pred príchodom starých Maďarov. Nato maďarskí diskutujúci vyťahujú hunského vodcu Atilu a teóriu o dvojitom zábore Karpatskej kotliny...

No na maďarskú uštipačnosť by sa dalo reagovať aj úplne jednoduchou protiotázkou: Prečo Maďarsko navzdory všetkým tým bohatým dejinám, stredovekým kráľom a husto zaľudnenému panteónu vzorových historických osobností od vojvodcov a štátnikov cez nositeľov Nobelovej ceny, hollywoodskych filmárov až po svetové športové osobnosti nedokázalo vybudovať kvalitatívne prosperujúcejšiu spoločnosť než to malé susedné Slovensko, ktoré je údajne bez dejín a vlastných význačných historických osobností?

A nejde len o dejiny, ale aj o ich prezentáciu – napríklad v podobe verejných priestorov. Slovák môže len závidieť Maďarom nádhernú masívnu neogotickú budovu parlamentu v Budapešti. O to viac, ak vstúpi dovnútra a uvidí v sieni pod hlavnou kupolou stredovekú kráľovskú korunu, symbol kontinuity maďarskej štátnosti. 

Tradícia, história a krása na vás dýcha z každej strany. Kam sa hrabe ten náš nevkusný socialistický panelák, v ktorom sa schádza Národná rada SR?!

No napriek tomu všetkému, keď nazriete do štatistík, v nominálnom HDP na obyvateľa je na tom tento rok Slovensko (25 935 USD) o čosi lepšie ako Maďarsko (23 319 USD). Pri zohľadnení parity kúpnej sily je Maďarsko (45 692 USD) na tom o málo lepšie ako Slovensko (44 081 USD).

V Indexe ľudského rozvoja je Slovensko celosvetovo na 45. mieste, tesne pred Maďarskom, ktoré sa nachádza na 47. mieste.

Aj v Indexe vnímania korupcie je Slovensko (47. miesto) pred Maďarskom (76. miesto). Čím vyššie sa krajina umiestni, tým menej skorumpovanou údajne je.

Životná úroveň na Slovensku a v Maďarsku je veľmi porovnateľná. Boli už časy, keď sme na tom boli zreteľne lepšie – tak dobre, že to dokonca musel priznať aj Orbán –, no keďže my máme na čele už štvrtú vládu ekonomicky negramotných národných socialistov, nie je vylúčené, že Maďarsko nám čochvíľa ekonomicky ukáže chrbát.

Obe krajiny trpia zároveň demografickou výzvou. Naliehavejšia je v Maďarsku, ktoré kontinuálne stráca obyvateľstvo už od roku 1981. Počet obyvateľov nášho južného suseda sa odvtedy znížil z 10,7 milióna na súčasných necelých 9,6 milióna ľudí.

Naproti tomu obyvateľstvo Slovenska mierne rástlo aj po Nežnej revolúcii. Až od roku 2020 sa populácia našej vlasti mierne znižuje.

Prečo všetky tieto porovnania?

Vzťah k dejinám u Maďarov a Slovákov sa často dáva do kontrastu. Kým Maďari si niekedy vyčítajú, že sú vlastnými dejinami azda až príliš posadnutí, my Slováci na sebe často kritizujeme macošský a ignorantský vzťah k svojej histórii.

Navzdory tomu je životná úroveň v našich dvoch krajinách takmer rovnaká. Aj to naznačuje, že dejiny sa preceňujú. Respektíve že rojčenie o dejinách – už spomenuté historčenie – neprináša so sebou náležité výsledky.

Skrátka, nežijeme vo svete, kde krajiny s bohatšou históriou či väčším počtom kráľov a iných dejateľov víťazia nad krajinami „bez dejín“ či „bez osobností“. A z tohto poznania by sme mali vychádzať, ak chceme zaujať zdravý postoj k vlastným dejinám i súčasnosti.

Základy pre zlatý vek Slovenska kladieme dnes

Hovorí sa, že „ani Rím nebol postavený za jediný deň“. Boli časy, keď aj Rím bol len dedinou pri rieke Tiber. A aj neskôr, keď sa Rimania vydali na svoj víťazný pochod Stredomorím, trpeli mindrákmi pre kultúrne vyspelejších Grékov.

Podobne by sa v 19. storočí našli príklady komplexov v mladých Spojených štátoch amerických z Európanov s ich staršou kultúrou a historickou tradíciou. V oboch prípadoch žiaci časom prerástli majstra.

Ak príslušníci nejakého národa alebo etnickej skupiny trpia pre svoje dejiny komplexom menejcennosti, existuje jednoduchý spôsob, ako ho prekonať. Spočíva v uvedomení si, že dejiny nie sú uzavretá kniha, z akých sa o dejinách zvyčajne dozvedáme – ako napríklad nedávno publikované Dějiny Slovenska Jana Rychlíka.

Treba zmeniť perspektívu a hľadieť aj na dejiny akoby „spod uhla pohľadu večnosti“. Inak povedané, história je skôr akousi pomyselnou kronikou, ku ktorej každý deň pribúda jedna strana udalostí. A tých bielych ešte nenapísaných stránok o budúcnosti, ktorá sa zatiaľ neodohrala, je potenciálne viac než tých už zapísaných o našej šťastnej alebo menej šťastnej minulosti.

Ešte inými slovami: národné mindráky z vlastných dejín sa dajú liečiť, ak naše poňatie histórie popri minulosti obohatíme o prítomnosť a budúcnosť. Minulosť už nezmeníme, no ako jednotlivci aj ako kolektív máme moc činmi v prítomnosti utvárať našu budúcnosť.

Že sme ešte nemali svoj „zlatý vek“? Nevadí, zlatý vek Slovákov možno ešte len čaká. Sám od seba však nepríde. Ja na nás, aby sme už teraz preň začali klásť základy.

Aj preto sa minulosť preceňuje. Nech sme zdedili po predkoch akokoľvek zlé karty a akékoľvek výzvy, správnymi politikami v prítomnosti, ale aj nepolitickými iniciatívami v podnikaní, vo vede, v umení či náboženstve sa toto dedičstvo dá tvarovať, formovať, riešiť, prekonávať.

Aby bolo jasné, neverím v plošné zrovnanie starého so zemou a zakladanie idealizovaných utópií každých pár desaťročí nanovo. Kontinuita je dôležitá, zvlášť pre nás konzervatívcov. Na tom dobrom z minulosti treba stavať a to problémové treba umenšovať alebo aspoň upravovať. Ako to sformuloval M. R. Štefánik:

„Nemôžeme udalosti tvoriť. Tie sú výsledkom tisícov faktorov, z ktorých nemáme na všetky vplyv. Ale môžeme im dať určitý smer, tvar, užívajúc na to určitých zložiek. Ako záhradník strihá strom, nevytvára ho, ale dáva mu formu a vypestuje krajšie ovocie než iný jeho druhu.“

Metafora záhradníka je trefná: budovanie krajiny je ako sadenie a starostlivosť o strom, v ktorého tieni raz budú sedieť naši potomkovia. 

Samozrejme, môžeme stavať sochy Svätoplukovi či iným postavám. A možno by sme ich mali stavať viac než doteraz. Môžeme sa tiež hádať, či bol Svätopluk „kráľom“ alebo len „kniežaťom“.

No zaujímavejšia otázka je, či niekomu z našich súčasných lídrov v politike (a ostatných oblastiach ľudského snaženia) budú mať naši potomkovia dôvod stavať sochy či aspoň nepreklínať raz ich meno.

Aj toto zahŕňa rozšírenie nášho uvažovania o dejinách z minulosti do prítomnosti a budúcnosti: nielen hľadanie historických vzorov, ale aj otázka, či ja žijem tak, aby som pre niekoho v budúcnosti mohol predstavovať vzor – prinajmenšom pre svoje deti a vnúčatá.