Fotograf Zdeněk Smieško: Uvedomil som si, že na seba musím naložiť ťažký batoh a brodiť sa životom
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
Známy košický fotograf a bývalý učiteľ Zdeněk Smieško sa narodil na Morave, vyrastal na Kysuciach a začiatkom 70. rokov sa neplánovane ocitol v Košiciach. Stal sa prvým pedagógom fotografie na strednej umeleckej škole a za vyše 40 rokov ovplyvnil viacero významných umelcov.
Popritom fotil známe osobnosti z košickej výtvarnej scény a vytváral aj fotografie, ktoré doposiaľ nikomu neukazoval. Tie sú teraz vystavené na jeho prvej veľkej samostatnej výstave vo Východoslovenskej galérii v Košiciach. „Som už skoro na konci, ale nič zo svojho života neľutujem. Keď sa obzriem dozadu, vidím, že to, čo som robil, malo zmysel,“ hovorí Zdeněk Smieško.
V rozhovore hovoríme aj o tom:
- prečo sa výstavou vracia k detstvu u starej mamy;
- prečo prvé roky v Košiciach považuje za najťažšie obdobie v živote;
- akým bol učiteľom a ako študentom ukazoval slobodu v neslobodnom režime;
- ako definuje, čo je to dobro.
Vo veku 73 rokov máte prvú sólovú výstavu. Ako sa cítite?
Priznám sa, že to veľmi neprežívam, a v tomto veku je mi to už jedno. (smiech)
Počas vernisáže ste vraveli, že lepšie je neskoro ako nikdy.
Ale hej, musel som niečo povedať. Keď sa ľudia pýtajú, načo som to urobil, tak musím vymýšľať nejaké súvetia.
Na otvorenie prišlo množstvo ľudí, viacerí z nich vám aj osobne zagratulovali. Ako ste to vnímali?
Som neistý v množstve ľudí, nikdy som nemal rád ani prvé máje a kadejaké oslavy, pretože sa bojím masy. Masa mi furt chce čosi vyviesť a ja sa jej pre istotu bojím.
Ale dobre mi to padlo, lebo sa ukázalo, že fotografia má význam. Že práca aj výkon kurátorov boli ocenené a že aj moje fotky si k ľuďom našli cestu. A to človeka poteší. Ale nerobím z toho mimoriadnu udalosť. Je to niečo také, ako keď sa najete.
Keď sa najete?
Áno, zjedol som čosi. (smiech)
Predpokladali ste, že budete mať ešte niekedy sólovú výstavu?
Nie, nikdy. Nedospel som k tomu úmyslu a ani som nikomu neukazoval svoje fotografie, lebo som nemal komu. Tí výtvarníci, s ktorými som sa kamarátil, boli vo svojom prejave istým spôsobom samoľúbi a fotografia bola vždy viac-menej taká okrajová. A ani kurátori o mňa nemali záujem, keďže za minulého režimu som bol nepolitický, a potom po Novembri už ani o mne nevedeli.
Prehliadka sa začína fotografiou vašej babičky z roku 1970. Prečo?
Keď sme sa spolu pred troma rokmi zhovárali o výstave košických výtvarníkov, ktorú som mal s Gabim Bodnárom, bavili sme sa o ľuďoch, ktorí sú mimo mňa. Lenže teraz je reč o mne, čo je úplne iný pohľad. Babičku som tam chcel mať, lebo predstavuje symbol dobroty, takej babičkinej dobroty, a zároveň znázorňuje moju životnú cestu.
Celé to súvisí s tým, ako vnímam individualizmus. Zatiaľ čo dnes sa masy vo svojej nemohúcnosti skoncentrovali do seba, aby mali pokoj, tak individualizmus pre mňa znamená naložiť na seba ťažký batoh a brodiť sa životom. Spätne viem, že moja životná cesta nebola pohodlná, ale myslím si, že nebola ani zbytočná. Hovorím to preto, lebo časom som si uvedomil, ako táto cesta úzko súvisí s režimom môjho pedagogického pôsobenia aj s fotografiami, ktoré teraz vidíte na výstave.
Aký je váš životný príbeh?
